Rozhovor: Zuzana Uličianska o svojej hre:“ Je potrebné veriť v nutnosť boja“...

Nielen túžba po prejavení sa, ale aj po splnení si snov. Už aj Stanislav Štepka píše vo svojich hrách nostalgicky o Paríži, meste snov generácie, ktorá mohla len snívať.

Zuzana Uličianska, teatrologička a publicistka sa tejto témy chopila, hoc už dávnejšie v rozhlasovej hre Ak bude pekne, pôjdeme von, ale čo je zaujímavé, práve v tomto čase ju vidia aktuálnou mladí tvorcovia Alžbeta Kamenská, Šimon Peter Králik a Radka Baňacká, všetko poslucháči 1. ročníka bábkarskej tvorby VŠMU. Preto hra Zuzany Uličianskej nadobudla aj divadelnú podobu.

Vaša pôvodne rozhasová hra Ak bude pekne, pôjdeme von, bola spracovaná ako divadelná inscenácia študentmi Bábkarskej tvorby VŠMU. Ako ste vy sama spokojná s jej podobou na javisku?

Mladí protagonisti investovali do projektu veľmi veľa energie, urobili si k pôvodnému textu vlastné pesničky. Obaja: Alžbeta Kamenská aj Šimon Peter Králik sú hudobne zdatní, Šimon hrá na harmonike, Alžbeta spieva. Ide o jednoduchý príbeh, ktorý reflektuje dobu, ktorá predchádzala Nežnej revolúcii.

Ste kritickým človekom. Máte pocit, že mladá generácia sa prebúdza, možno aj „v našich snoch“, čiže bola by teoreticky schopná, raz sa prebudiť do akejsi férovejšej reality?

Neviem celkom odčítať, ako sa na to bude pozerať nová generácia, tej staršej budú určité veci povedomé. V procese príprav sme sa s hercami viackrát stretli, a mnoho vecí sme si dovysvetľovali, lebo logicky nemohli poznať všetky narážky, ktoré sú v texte. Sami si robili veľký prieskum, chodili do antikvariátov, dokonca si v nich našli nejaký výtlačok časopisu Verejnosť, ktorý začal vychádzať po revolúcii, takže sa veľmi rýchlo v tej téme zorientovali.

Ako reaguje na hru mladý divák, ktorému sa otvára nie veľmi dávna história?

Dnes je istým spôsobom situácia v spoločnosti komplikovanejšia. Tak, ako to aj naznačuje názov hry, v situácii jedného základného nepriateľa, jednej hlavnej prekážky sme mohli mať ešte pocit, že sa tá jedna veľká závora otvorí, ak bude konečne pekne, že pôjdeme von. Teraz už nikto nevie, kedy bude pekne a či už vlastne nebolo.

Je tam jedno veľké ale. Nerobíme si veľa z toho sami?

Ilúzie sme mohli mať kedysi pomerne legitímne: za socializmu sme mali málo informácií, málo skúseností, istú naivitu dnes nik nemôže vtedajšej generácii mladých vyčítať. Ale myslím, že nás všetkých prekvapila komplexnosť situácie, ktorá po revolúcii nastala. Dnes vieme ešte menej ako predtým vieme odpovedať na otázku, kedy bude skutočne pekne, dosť pekne na to, aby sme mohli žiť slobodné životy.

Nie je slovo ten hlavný problém, ktorým si škodíme? Vy ste sama kritik, no nikdy ste neuškodili…Skôr sa usilujete aj samotných tvorcov posúvať.

Určite nie je to jediné, čím si škodíme.  Skôr je problém, že sa nevieme otvoriť iným ľuďom, že sme prilepení k našim vlastným problémom, a tým si tú našu vlastnú situáciu paradoxne robili horšou.

Sama ale s ním pracujete, čo podľa vás znamená?

Úľavu. Keď sa stretnem s niečím pekným, či to je inscenácia, film alebo výstava, keď prežijem pekný večer, či možno len jeden moment z nejakej inscenácie, ktorý zarezonuje s mojou súkromnou subjektívnou pravdou, mám chuť si tento zážitok nejakým spôsobom pomenovať. Niekedy mám totiž po skončení predstavenia síce nádherný, ale chaotický pocit, formulovaním viet recenzie si jednoducho upratujem svoje pocity.  Mám skúsenosť, že kým nie som nútená vonkajšou objednávkou, alebo silnou vnútornou potrebou dať niečo na papier, nikdy o inscenácii neuvažujem tak hlboko, ako keď musím o nej niečo napísať. Snaha vyjadriť sa, je zároveň snahou pochopiť.

Bolo to vašim snom? Môžete dne povedať, že sa vám splnil?

Ale áno, určite technika, ktorú som študovala, bola východiskom z núdze, ja som ešte vyrastala v situácii, ktorú  hra opisuje hra. Divadlo pre mňa bolo vždy miestom, kam som utekala  pri každej pracovnej ceste, počas voľných dní  už od puberty.

Hra je o priateľstve, no aj konfliktoch zvnútra v ňom. A, to všetko pre neslobodu a nesplnené sny....

Idealisti systémovo provokujú pragmatikov a určite nielen z  dôvodov. Treba si dávať pozor na naivné snenia, lebo z idealizmu sa dokáže vyvinúť aj fanatizmus, a po sklamania prichádza zlosť. Naivita je tu na to, aby sme o ňu prišli, ale zas, nie je nič horšie, ako ju nemať už od samého začiatku.