Rozhovor: Výstava výtvarníka Mareka Antoniaciho, „Tu a tam:čo som videl cestou“.

„Tu a tam, čo som videl cestou“, je názov autorskej výstavy mladého výtvarníka Mareka Antoniaciho. Výstava bude otvorená 13. marca o osemnástej hodine v galérii Starý Avion na Americkom námestí a návštevník bude mať možnosť v tento večer, ako aj v ďalších troch termínoch počúvať slová samotného autora na tému jej vzniku.

Marek Antoniaci je vodič električky, ale kreuje pre nás aj pocit na zastávkach MHD. Popri tom však nezaháľa.

Ako si sa dostal k umeniu?

Už na základnej škole som chodil do výtvarnej triedy, vtedy ma zaujímala najmä kresba, bol som detailista. Po základnej škole som sa dal na animovanú tvorbu, ale rôzne postavičky a vymýšľanie príbehov medzi nimi nebolo veľmi pre mňa, nemal som nápady, preto som prešiel na fotografiu.

Fotografia ale už bola tým, kde si sa našiel...

Začal som fotiť krajinky, ulice, rôzne miesta. Medzitým som sa dostal aj k analógovej fotografii, učarovala mi camera obscura. Všímal som si tiene, kontrasty medzi nimi, rôzne tvary domov, lampy, komíny v krajine. Veľmi ma to zaujalo a práve vtedy som začal rozmýšľať nad tým, že by to bolo dobré dať na papier aj rukou.

Toto bol teda prechod ku štetcu.

Čiastočne, ale chcel som sa vyhnúť tomu, aby sa to podobalo na fotku, nevidel som v tom zmysel. Hľadal som tvar a formu.

Bola fotografia akési „nakopnutie“ alebo aj z animácie si čosi nesieš?

Asi až fotografia, ale nie úplne priamočiaro. Až po nejakom čase som začal vnímať umeleckejšie a pozerať na svet cez Múzu.

No, v tomto prípade ti oči otvorilo aj obdobie pandémie, podľa tvojich slov, stav akéhosi osamotenia…

Ja som aj tak dosť introvertný typ, čiže v samote som si vedel nájsť inšpiráciu už aj v čase pred „Koronou“. Už predtým som si všímal veci, ktoré som fotil. Ale až v čase pandémie som si povedal, že to vyskúšam inak. Najprv čiernobielo, potom som si našiel svoj spôsob, kde je väčšinou základom nostalgická biela farba… Aj pri jazdení s električkou po meste mám kopec tvorivých imuplzov. Pozorovať mesto z kabíny je trocha ako pozerať film a zvlášť, keď ulice boli prázdne, mali osobitnú atmosféru, všímal som si viac kompozíciu priestoru.

Máš rád osamotené, opustené miesta, vidiecke stanice…

Asi práve preto ťa priťahuje najmä zátišie a akési „domýšľanie si sveta, ľudí a to aj na opustenom mieste“. Dalo by sa povedať, že vidíš začiatok tam, kde iní koniec?

U mňa sú tieto osamotené miesta práve začiatkom nejakej mojej cesty. Jeden z motívov mojich malieb je Bratislava. Sú to väčšinou ranné cesty do práce, keď slnko svieti z boku a ulice sú ešte prázdne. Potom sú to končiny na juhu Slovenska, Gemer, Novohrad, Štiavnické vrchy alebo slovensko-maďarské pohraničie. Najnovšie ma kopla múza v priemyselnom meste Ózd, pre bežného človeka absolútne nezaujímavom. Potom krásne okolie Hajnáčky a Tisovca, či útulná Cerová vrchovina.

Spomenul si, že začínaš už skoro ráno. Čo miluješ na tom ráne najviac z okna električky?

Asi najskôr začnem tým, čo rád nemám. Žiariace mliečne oblaky a zadymené mesto. Nemyslím tým hmlu, ale opar. Ale, keď vychádza slnko, dobije ma to energiou a lepšie sa cítim. Alebo naopak, mám rád aj daždivé rána, alebo tiché mesto zaviate snehom, aj keď to už veľmi nebýva. Len nie tú jednoliatu bielu oblohu. Teraz si to aj viac vychutnávam, lebo električkou už nejazdím do úmoru a robím aj niečo iné. Moja pracovná doba rôzna. Niekedy od štvrtej rána, inokedy kancelárska. Nápady ale prichádzajú aj cestou do práce na bicykli, v trolejbuse, pešo alebo, keď sedím za počítačom. Už vtedy sa mi dielo v hlave ako predstava tvorí a zafarbuje a hneď, ako prídem domov, mám to premyslené, sadám za stôl ku štetcu.

Hovoríš, že robíš aj iné. Čo? Využívaš aj svoju kreativitu?

V dopravnom podniku som sa dostal ku grafike, robím oznamy, tvorím schémy, mapky. Mestská doprava ma zaujíma od detstva, čiže všetky linky aj zastávky mám v hlave. Moja práca je teda prienik medzi kreativitou a koníčkom. Veľmi rýchlo som bol v tom doma.

Ale predsa, prekvapuje ťa niečo na ľuďoch? Nevyhneš sa kontaktu s cestujúcimi, keďže sa čokoľvek denne udeje.

Ako každý vodič si samozrejme občas pre seba zanadávam, keď mám už na semafore voľno, ktosi dobehne, nestihnem odísť a nabaľuje sa mi meškanie. Inak som flegmatik, za vyše desať rokov som mal iba jedinú škodovú udalosť za pár eur. Samotné jazdenie je veľmi uvoľňujúce a človek sa odosobní. Mám tú prácu rád. Ak myslíš kontakt s ľuďmi na cestách, sú to práve tie cesty bystrickým rýchlikom. Ak sa niekto dá so mnou do reči, rozhovorím sa aj ja.

Je to tvoja prvá výstava tohto typu?

Áno, ale minulý rok som sa prihlásil so svojimi prácami na Výtvarné spektrum. Prihlásil som päť svojich diel a na moje prekvapenie nakoniec všetkých päť vybrali. Putovali na kolektívnu výstavu, dve z toho boli aj ocenené, tak sa dostali na celoslovenskú výstavu do Levíc.

Čo si zvolil zo svojich diel na výstavu do galérie Starý Avion?

Tematicky by som ju asi rozdelil na dve spomínané časti, jedna je Bratislava a moje cesty do práce a z práce a druhá je to moje túlanie Slovenskom a menej známymi slovenskými miestami, kam vlastne utekám pred ruchom veľkomesta. Ideálne vlakom a so stiahnutým oknom, aj keď to druhé je u nás už minulosťou aj na najkrajšej trase.

Čo je pre teba voľno? Spomenul si síce Gemer, no kde ťa v Bratislave možno stretnúť a uvidieť skicovať?

Veľmi rád mám Slavín, mám ho aj blízko domov. Chodím do Horského parku alebo za VŠVU, kde je lúka, kde sú rôzne diela. Chodievam aj na bicykli do práce, po nej často na Kačín, alebo smerom na Hamuliakovo. Ale pokojne si vybehnem na otočku na riadnu túru aj do Veľkej Fatry. Paradoxne víkendy využívam skôr na chalupu, tam nosím kamene, sadím a presádzam, až kým nie je tma. Som aj celkom rád, keď cez víkend prší, mám pokoj a môžem doma maľovať.