Rozhovor: Umenie ako dar pre druhých

A aj sa jej to darí. Okrem toho, že kreuje s farbami, dokáže prostredníctvom farieb „prefarbiť do jasna“ aj našu dušu. Už zopár minút s ňou človeka v živote posunie. Farby, krása a umenie sú podľa nej nie len korením pre život, ale život sám a naše ruky, ako sama v rozhovore tvrdí, predĺžením nášho srdca.

Ona sama to srdce vlastné na obrazoch znázorňuje. Jej momentálne prebiehajúca výstava  v Galérii Starý Avion prevedie prítomných cez všetky ročné obdobia nášho vnímania. Od zimného ponoru do seba až po plody nášho života na jeseň.   

Umenie jej do života prinieslo viac lásky, viac vášne a viac chuti a radosti ráno sa prebudiť.

Čo vás viedlo k takému radikálnemu rozhodnutiu o zmene smerovania. Predsa len od advokátky k umelkyni?

Bolo to rozhodnutie, ktoré vznikalo postupne. Vyštudovala som právo, niekoľko rokov som pracovala v advokácii a odtiaľ, v čase keď som otehotnela, som prešla k realitám. Mala som na starosti projekt - výstavbu rodinných domov a tu už išlo od tej papierovej, kancelárskej roboty k takému tvorivému. A, práve tam, keď sme zariaďovali vzorové domy, som si spomenula, že som chodila kedysi do ĽŠU. Začala som maľovať a druhý vzorový dom už bol zariadený mojimi obrazmi :)

Bol to teda taký plynulý prechod, a zistila som, že maľovanie ma veľmi napĺňa a cesta späť, do kancelárie, do realít,alebo práva … to som si už nevedela predstaviť.

Prelomovým obdobím bolo teda materstvo. Prešli ste však z profesie takmer vždy ziskovej, do tej opačnej. Nebolo to náročné práve po tejto stránke?

Áno, je to tak. Táto dilema je na stole stále, lebo pri umení, ako nakoniec pri každom slobodnom povolaní, nemožno hovoriť o pravidelnom príjme. Rozhodlo však, keď som si predstavila, že denno denne budem chodiť do práce, ktorá ma nenapĺňa, nevidím v nej zmysel a uberá mi energiu .

Napriek tomu to asi nie je jednoduché, pretože aj tie financie sú našim ohodnotením. Predsa, s odstupom času, dá sa z toho žiť?

Určite áno. Asi je to aj o tom, že ak robíš niečo, čo ťa baví, je to vidieť a celé sa to prenesie do tej práce a ľudia to cítia a chcú. Ja som v podstate na začiatku a príjem ešte nie je taký stabilný, ako by som si predstavovala, ale je to kontinuita, ani v prírode sa nič nedá predbehnúť, rastlinka vyrastie zo semiačka do rastlinky a až potom vykvitne. Samozrejme, tiež by som chcela mať hneď kvety, ale ono to nejde, chce to ešte nejaký čas. Ale, už teraz, keď sa pozriem dozadu, k vidím zmenu, posun oproti tomu ako som začínala. Minulý mesiac som sa vrátila z Paríža, moja obrazy bola súčasťou medzinárodnej výstavy vo Versailles. Keby mi niekto toto povedal, keď som začala maľovať, tak by som sa len zasmiala.

Stávate sa inšpiráciou pre mnohých, ktorí sa rozhodnú v živote pre radikálnu zmenu. A, ako sa zdá, ide to. Čo by ste odporučili teda človeku, ktorý sa rozhodne ísť si za svojím snom?

U mňa sa rozhodnutie udialo, keď sa už nedalo inak. Bolo mi tak zle, že zmena bola nevyhnutná. Nemám teda  žiadny univerzálny recept, je to o tom, počúvať sám seba.

Je to o tom, nezapierať sa?

Aj nezapierať sa, ale ani sa nesiliť. Nie je to o tom, že treba zrazu seknúť s prácou, kde je trvalý príjem,, prečo by som nemohla trebárs popri tom skúšať niečo nové … Alebo naopak, ak už tam neviem vydržať,  potrebujem s tým seknúť, tak s tým seknem. Na to asi nie je recept.  Treba sa počúvať, čo ja teraz v tejto chvíli potrebujem a treba si vypýtať aj podporu okolia ak sa človek sám nevie rozhodnúť.

Bežne sa človek dostane aj do situácie, že z kola už nedokáže vystúpiť. Čo je asi horšie, Kedy je podľa vás čas, alebo skôr posledná možnosť na zmenu a akýsi varovný bod?

Obávam sa, že väčšinou na tento bod prídeme až vtedy, keď ho už žijeme, keď sa niečo stane, čo nás zastaví. Zbadať to skôr si vyžaduje dobré spojenie so sebou, byť citlivý a láskavý k sebe, ale to si treba vybudovať. Naozaj je to len o tom, byť k sebe láskavý a podľa toho aj konať. Lásku nielen obracať k iným, ale najmä k sebe, mať sa rád, venovať si pozornosť. Pozerať sa na seba, čo ja potrebujem, lebo keď som ja spokojná, sú spokojní všetci okolo mňa.

Spomínate slovo láskavosť voči sebe samému, ktorá nám ľuďom často chýba. Žijeme v neustálom deficite a človek je v dnešnej spoločnosti vycvičený umelo venovať lásku navonok, aj v prípade, že nazad neprúdi, potom nastávajú zlomy a tam, kde si môžeme dovoliť byť sami sebou, často emócie, v takomto prípade ventilujeme na druhých, obeťou býva najčastejšie rodina, a to preto, aby sme ustáli akúsi „masku“ v zamestnaní...Žiaľ. Ako s tým skoncovať?

Vždy je to o tom, byť v kontakte sám so sebou a vedieť kedy už sa tá moja studňa vyprázdňuje. Lebo, ak už je prázdna, a ja dávam a dávam, začne to vstupovať do vzťahov, súkromných aj pracovných. Potom ja očakávam späť a dávanie sa stáva veľmi namáhavým a začne sa vo mne hromadiť všeličo. Toto si ustrážiť, to svoje vlastné šťastie a spokojnosť, je na naša úloha. Byť šťastný je  naše právo, ale najmä naša zodpovednosť. Sami si to musíme korigovať, aby naša studňa bola plná, my si do nej vieme dolievať aj sami.

 

Podstatné je, aby sme si teda my sami nezatvorili ten poklop na nej?

Áno. Pretože je to naozaj tak, lebo keď máme našu dušu – studňu naplnenú, to dávanie ide aj samo. Je to samozrejmé a ľahké a ľudia to radi prijímajú a ak to nepríjmu, tak nám sa nič nestane, nevadí. Nerobíme to, aby sme dostali naspäť. Máme  kapacitu a dokážeme dávať nezištne. Vtedy nás to dobíja.

Práve terajšie vaše pôsobenie je takouto cestou. Pomáhate ľuďom prostredníctvom umenia nachádzať cestu k sebe samému.

Áno, cez moje obrazy sa snažím sa do ľudských životov prinášať farby a krásu . A tým, že krásu vytváram, mám v živote viac energie, viac radosti a vášne. Vďaka tomu, že niečo tvoríme, veľa sa nám vracia.

Zároveň sa venujem aj umeleckej  terapii. Nápad študovať umeleckú terapiu vznikol u mňa preto, lebo som mala v sebe o umení veľa otázok.

Predtým, keď som bola právnička, moje poslanie bolo jasné. Pomáham ľuďom s týmito problémami. V prípade umenia sa u mňa vytvorili otázky, čím ja pomáham ľuďom, o čom to je? Pekár to má jasné, pečie chlieb, zasýti, čo ten umelec?

Môj názor na krásu je, že sú rovnako dôležité ako jedlo, dobro, láska, čestnosť, či pravdivosť. Podľa mňa krása bez pravdivosti ani neexistuje. A nedá sa to oddeliť. Chcela som od seba, aby toto vďaka mne zažívali aj iní ľudia. Vedela som, že mne to veľmi pomohlo, tak som to chcela posúvať ďalej.

Krása by mala byť súčasťou našich duší. Dokonca aj viera o kráse duše ako o paralele je čistoty hovorí. Je to náročné vo vašom prípade, pretože ste v pozícii obdarúvajúceho a prichádzajú teda za vami ľudia, ktorí sú skôr v deficite. Robíte aj po skupinách. Nebývate unavená?

Každý terapeut má zodpovednosť predovšetkým sám k sebe, aby najprv tá jeho studňa bola plná a čistá - keď už používame túto metaforu. Zároveň sú to prepojené nádoby, ja rovnako veľa dostávam, keď vidím, ako  ľudia, ktorí prídu unavení,vystresovaní napokon krásu nasávajú ako špongia a vykvitnú, začnú sa usmievať, sú oddýchnutí, toto je veľký dar vidieť takúto premenu, ktorá sa udeje počas pár hodín.

Ja mám pocit, že dnes ľudia čoraz viacej siahajú po takejto forme obnovy vlastného vnútra, predsa len sme sa posunuli vo vnímaní seba a potrebe byť, povedzme, naplnení … najmä po období korony, ľudia sa zobúdzajú sami v sebe. V tom čase si asi každý z nás uvedomoval prázdnotu pre absenciu Múzy.

Veľa ľudí povie, ja umeniu nerozumiem, ja nerozumiem obrazom, ale v postate to nie je iné, ako rozumieť inému človeku. Pohľad na obraz je vzťahová vec, Sú ľudia, na ktorých sa viem nacítiť hneď a sú ľudia, na ktorých potrebujem čas. A rovnako je to aj s obrazom. Pozriem na obraz a hneď sa vo mne objaví emócia, ktorá sa na obraze nachádza, ktorú mal ten maliar, keď ten obraz maľoval. Ja ju viem cez ten obraz načítať a precítiť. Pri niektorých obrazoch sa mi to možno nepodarí hneď. Môže sa stať, že ten obraz tlačí práve u mňa na nejaké boľavé miesta, ktoré mám nedoriešené a ťažké, tak mi ten obraz dobre nerobí. Alebo ten maliar nebol v dobrom rozpoložení,  kopec obrazov (rovnako ako ľudí) nemusí s nami ladiť, nie sú to obrazy pre nás.

Cez maľbu a maľovanie, si teda možno riešiť vlastné rany. V rozhovoroch pre jeden portál pre mamy ste uviedli, že vlastne prostredníctvom „papiera“ možno aj rany na duši zaceľovať.

V umeleckej terapii hovoríme, že my neliečime, ale lieči sa náš klient sám, tým že vstupuje do tvorivého procesu vytvárania krásy. My sme sprievodcovia. Ako zážitok je to dosť neprenosné a ťažko opísateľné,treba to naozaj zažiť osobne. Naše ruky sú predĺžením srdca a pomocou štetca a farieb  zrazu začne z nás vychádzať to naše na papier či plátno, alebo pri modelovaní sa to priamo otlačí do hliny. A to vrátane toho, čo nevieme ani pomenovať, čo sme si doteraz neuvedomili, že prežívame. Teraz to vidíme pred sebou vo farbách alebo tvaroch. Možno, až teraz dokážeme konkrétnu tému pomenovať a to je práve veľká časť toho liečenia, pretože my nevieme liečiť niečo, čo nemáme priznané, videné, ale až potom keď to vidno a dostane sa to von z útrob na svetlo, vieme s tým niečo robiť.

Potom je tam ten druhý krok, že ja sa môžem vlastne v danej chvíli rozhodnúť, že takto ako to mám, s tým nie som spokojná. Ja viem na papieri ten svoj stav zmeniť a ono to funguje ako prepojené nádoby, že obrazy, ktoré sú vonku, vplývajú dovnútra, a pokiaľ ich ja vonku nejakým spôsobom pozmením, vplývajú dovnútra.

 

Je treba mať učiteľa k takejto forme práce so sebou samým?

Umelecký terapeut je sprievodca, vidí a vie sa nacítiť na rozpoloženie tvoriaceho. Ale to vie aj každý sám, venovať pozornosť sebe, počúvať sa. Možno to chce trochu cviku. Čiže, pokiaľ máme v duši zámer a akúsi úprimnosť a rozhodnutie, dokážeme samozrejme pracovať na sebe. Tvorenie je proces, ktorý nás pohltí a je liečivý sám o sebe.

Pridaná hodnota terapeuta je v tom, že je na tejto ceste sprievodcom,, nie je tak pohltený emóciami , ktoré s procesom niekedy prichádzajú, vie byť pohľadom zvonka, zrkadlom. Vytvára bezpečné prostredie, vie zvoliť takú výtvarnú techniku alebo námet, ktorí sú v danej chvíli najlepšie pre klienta.

To platí pre individuálnu aj skupinovú arteterapiu. Ja mám veľmi rada tvorenie v skupinách. Častokrát je to práve v skupine jednoduchšie, kedy si ľudia navzájom príbehy porovnajú. Niekedy si svoje otázky zodpovieme pomocou príbehu niekoho iného v skupine, tým, že sa nás dotkne a prežívame emóciu spolu s ním.

 

Galéria Starý Avion hostí vašu nielen výstavu, ale aj niekoľko workshopov. Poďme si ich jednotlivo predstaviť.

Prvý bol workshop abstraktnej maľby intuitívnou hravou formou na rozvoj kreativity. V septembri plánujeme blok čisto terapeutický, kde bude možnosť si vyskúšať viaceré výtvarné techniky - akvarel, pastel, modelovanie z hliny.  A ak to ľudí osloví, prejdeme konkrétnejšie a hlbšie do niektorých techník.

Na konci júna v spolupráci s prednášajúcou Evkou Krčmárikovou sme pripravili praktický workshop  ako si vyberať umelecké dielo, aký je rozdiel medzi originálom a kópiou, o energii farieb a všetko čo súvisí s tým, čo by sme mali a chceli vedieť, keď si vyberáme umelecké dielo domov alebo chceme aj my sami tvoriť. Je určená pre všetkých, ktorí tvoria umelecky alebo sa venujú  interiérom alebo ich táto téma láka.

 

Čo si má záujemca so sebou priniesť? S čím má prísť?

S veľkou chuťou a dobrou náladou. Hlavne v oblečení, ktoré mu nebude ľúto, ak sa náhodou zašpiní. Všetok výtvarný materiál bude tu k dispozícii.

V Galérii Starý Avion je aj vaša výstava, ktorú tu ľudia môžu tento mesiac obdivovať. Priblížte nám jej atmosféru?

Je to prvá moja výstava v tejto galérii. Ide o prierez mojej tvorby, celým rokom a súvisí aj s ročnými obdobiami. Začneme teda zimným obdobím. Je to obdobie, keď sa my alebo naša duša obracia dovnútra svojho ja, k sebe, zvažujeme, bilancujeme a rekapitulujeme rok. Veľa rozjímame, čo ten rok priniesol, čo si ponecháme a čoho je treba zbaviť sa. Na jar prechádzame z čiernobielej do pestrých farieb. po dlhom období spánku našej duše, sa začína obracať smerom do sveta. Vnímame, čo sa okolo deje, ako sa všetko prebúdza a kvitne a zároveň ako naša duša sama seba prežíva vo svete . Ďalší môj obraz je pokračovaním letného sna a napokon prichádza jeseň, zbieranie plodov, múdrosť, spokojnosť, vyrovnanie sa, zbierame plody úsilia ale ešte to nie je tá zima, kde by sme sa zatvárali do seba.

Autor: Jana Jurkovičová