Rozhovor: „Stojíme na kraji priepasti a stačí už len jemný závan vetra,“ hovorí Peter Pavlac.

Peter Pavlac je všestranným dramaturgom, autorom mnohých úspešných projektov, no v prvom rade rozhľadeným tvorcom, ktorý reflektuje najmä súčasné dianie. V súčasnosti totiž nejde len o kolaps hospodárstva, ale najmä etiky a hodnôt, ktoré nám v prvom rade zabezpečujú viera a umenie, alebo umenie a viera. Autor množstva projektov nezostáva skutočnostiam nič dlžný, s kritickým, no aj akýmsi omilosťujúcim pohľadom pozerá na človeka, no možno až príliš si uvedomuje, kam by sme mohli „dospieť“, ak… A, tomu veľkému ak sa on sám ako autor, dramaturg a pedagóg usiluje predísť. Jeho práca je dlhodobá, permanentná a hĺbavá.

Peter, ste jeden z dramaturgov, ktorý už neraz presvedčil tak svojou kvalitou, ako aj zaujímavým spracovaním tém. No, v tomto období nie je celkom kultúre dopriate. Ako ste na tom vy?

V lete som konečne aspoň chvíľu dovolenkoval a trávil skutočný (nie virtuálny) čas s rodinou… Na začiatku roka som bol intenzívne angažovaný v dvoch autorských projektoch, do ktorých som vložil veľmi veľa, ale bohužiaľ, v danej situácii neviem, ako sa budú vyvíjať a či vôbec budú mať pointu vo svojej realizácii. Vnímam ich pre seba ako profilové. Išlo o adaptáciu Grassovho románu Plechový bubienok, ktorú som pripravil pre Divadlo Aréna, a ktorá sa rozoskúšala. V druhom prípade šlo o adaptáciu historickej knihy Maríny Zavackej – Ľudácka prevýchova (tiež sa už začala skúšať, ale skúšanie sa v Divadle Astorka zastavilo). Bola to pre mňa v ostatnom čase jedna z najvzácnejších (hoci nenápadných) kníh, ktorá zreteľným spôsobom identifikuje nástup fašizmu do našej spoločnosti v roku 1939, ako plazivého jedu, otravujúceho mozgy obyčajných ľudí. Vnímať v tom analógiu so súčasnosťou nie je vôbec zložité.

Spomenula som vaše zaujímavé spracovanie každej témy. Veľakrát načierate do minulosti, nebojíte sa siahať po histórii…

Záujem o históriu, (ako možný zdroj tém a príbehov), sa u mňa sformoval ešte počas štúdia na VŠMU. Fantastický pedagóg (dnes už bohužiaľ nebohý) predmetu Dejiny slovenského a českého divadla, Janko Jaborník, nás nečakane doviedol k zásadne odlišnému pohľadu na slovenskú drámu, ktorú sme ešte ako prváci, v podstate apriori, odmietali. Práve cez slovenskú drámu a jej miesto v konkrétnom historickom kontexte sme začali objavovať autority, ktoré sme dovtedy nevnímali a pritom sme ich tak jednoznačne potrebovali. Od tých čias som sa k historickým témam cyklicky vracal. A v istom momente som si uvedomil, že sa mi vďaka týmto umeleckým prácam skladá celkom iný obraz dejín (a nie len našej krajiny). Ešte v roku 2006 som sa dostal k skvelej knihe Jána Roznera - Sedem dní do pohrebu, ktorá subjektívne rozoberala sedem dní od smrti Zory Jesenskej (jeho manželky) do jej pohrebu, avšak v skutočnosti šlo o intenzívne, do dôsledkov angažované „mapovanie“ rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych v našej krajine (vyrozprávané cez oči a intelekt vzdelaného človeka, umelca), s jasným odkazom pre prítomnosť. Pár rokov na to sa mi zasa dostala do rúk kniha Žo Langerovej, s iným typom subjektívneho pohľadu na roky štyridsiate a päťdesiate. A pred dvoma rokmi som zasa pracoval na hre o Štefánikovi a Masarykovi (Divadlo Aréna), takže som sa dostal zasa o čosi hlbšie do histórie. Predtým zasa v MD Zlín adaptácia novely Huga Vavrečku (deda Václava Havla), či autorský text o Jánovi Antonínovi Baťovi (čiže hra s kontextom prvej Československej republiky)... bolo toho naozaj dosť na to (a ešte viac), aby som si chtiac-nechtiac prešiel dejinami našej republiky v dvadsiatom storočí cez celkom iný filter, než sú len povrchné učebnice dejepisu...

Avšak pri tejto práci, keď skúmate konkrétne obdobie, skôr či neskôr narazíte na potrebu hľadať odpovede hlbšie v minulosti a ešte hlbšie a ešte hlbšie, tak skončíte v 18., 17., 16 storočí... vlastne to nemá koniec a je to nesmierne zaujímavé. Rovnako však v istej fáze naozaj únavné. Preto som sa v jednom momente rozhodol toto tsunami dejín zastaviť a už aj pri Plechovom bubienku a Ľudáckej prevýchove a vlastne už oveľa skôr som pochopil, že by som rád dotyky s históriou na chvíľu odložil nabok, a pokúsil sa vydať opačným smerom.  Zistiť, čo naša prítomnosť generuje pre blízku budúcnosť, čo všetko obsahuje tu a teraz a k akej úvahe nás vedie predstava toho, čo sa môže stať zajtra, pozajtra. A tieto vhľady, ktoré sa objavujú povedzme v dystopiách, sa ukazujú pre médium divadla pomerne málo preskúmané. A ja sám sa vlastne vraciam do čias neskorého detstva, či dospievania a pubertálneho veku, kedy som v istom období čítal len sci-fi literatúru. Mám pocit, že túto sféru dnes objavujem nanovo, a celkom inak.

Od školy vidno, že rád experimentujete, že sa nebojíte hľadať formy a podoby textu pre divadlo, ktoré možno nazvať neprebádanými alebo menej častými..

Asi by som to nenazval experimentovaním. Vždy som sa snažil divadlo robiť iba tak, aby ma i samotná práca (na texte, či inscenácii) bavila. A keď sa človek nezameriava len na jeden spôsob (formu, určenú prevládajúcou tradíciou), celkom logicky sa mu na ceste začnú zjavovať formy celkom iné. Len aby bolo jasné, príklon k tradičnému (až konzervatívnemu) nehodnotím a nepovažujem za nič negatívne, viete z toho rovnako ťažiť pre vedomé naplnenie vášho zámeru. Tvorca by sa však asi nemal zámerne obmedzovať hľadaním formy len v jednom výlučnom kontexte, lebo sa ľahko ukráti o množstvo možných impulzov, minimálne v rovine konfrontácie, ak aj nie na úrovni priamej inšpirácie. V dnešnej dobe sa našťastie oveľa jednoduchšie človek dostane k priamej skúsenosti s inscenáciami európskych, či svetových divadelných autorov, režisérov, tvorcov ako takých. Vycestovať za hranice (či do online priestoru) už naozaj nie je taký problém ako v minulosti. Každý dotyk s inakosťou môže tradičnú líniu len obohatiť, nie naopak. Toto jediné považujem za skutočne progresívne. Samozrejme, netreba si mýliť inšpiráciou s plagiátorstvom, hoci v post-post-post chaose je aj toto niekedy ťažko odlíšiteľná kategória. Preto to nenazývam experimentovaním, pretože sa za tým neskrýva žiaden iný plán, než robiť svoju divadelnú prácu tak, aby ma bavila. Ako by sa mi páčila, keby som sa na ňu díval ako divák. Vďaka tomu človek akosi automaticky a prirodzene posúva hranice, i keď v podstate náhodou. Deje sa to však vtedy, pokiaľ to myslí vážne a ide do dôsledkov, že sa nezastaví pred tým, keď mu niekto povie, že to takto u nás nebude fungovať...  Ja vravím, tak to skúsme, uvidíme čo to spraví... je to experiment? Neviem...

Samozrejme, pri práci s neoverenými postupmi človek môže dopadnúť dvoma spôsobmi: buď hranicu prekročí, posunie (a uspeje tak, že mu umožnia v tom pokračovať), alebo nie. Dnes sa však hranice posúvajú aj inak. Hľadaním nehmatateľných istôt v budúcnosti sa totiž akosi sama od seba posúva aj hranica hľadania iných (nových/neznámych) foriem. Generuje ju nevyhnutnosť zapájania celkom iného druhu fantázie a predstáv kam naša civilizácie smeruje, v dnešnej dobe, zásadne ovplyvnená technológiami. Práve technológie prinášajú potrebu hľadania aj celkom iných estetík/foriem, a tie sa vlastne stávajú materiálnym domyslením toho, čo môže prísť (dokonca i v podobe témy, nie len na úrovni formy). Núti nás to totiž používať aj prostriedky, ktoré nám pomôžu vnímať a pochopiť už spomínanú odlišnosť, inakosť... V televíznych/filmových žánroch sa to dosahuje jednoduchšie, pre súčasné divadlo je to preto o to väčšia výzva.

Mňa by zaujímal váš pohľad na kontinuitu. Kedysi ste v hre Partybr(e)akers v SND upozornili na chýbanie nadväznosti na históriu. Čo hovoríte dnes, tlačí vás stále táto téma, alebo skôr problém?

Nedávam si to ako zadanie, môže to byť nebezpečné... Myslím si, že by to malo byť skôr prirodzené, vyjsť z diskomfortu situácie, z reakcie na ňu. Keď má človek konkrétnu potrebu, logicky z nej vyplynie, že sa sústreďuje na konkrétne témy z nej vyplývajúce. Nemal by poučovať, ani moralizovať. Mal by si však uvedomovať, že keď o čomkoľvek vypovedá a chce artikulovať nejaký konkrétny politický postoj (napríklad aktuálne pre mladých intelektuálov atraktívne ľavičiarske názory vyrastajúce z prostredia berlínskeho undergroundu), musí si byť vedomý aj toho, že reprezentuje len istú verziu postoja, z optiky konkrétnej doby. Nikdy by nemal zabudnúť na historický kontext, mal by vedieť, ako tieto myšlienky fungovali pred tridsiatimi rokmi, pred storočím, akým spôsobom sa zneužívali a byť preto opatrný. To, čo napríklad táto mládež reprezentuje je v poriadku, tá energia, ktorú vysiela. Problémom sa to stane vtedy, keď človek podľahne elitárskemu pocitu revolúcie pre revolúciu a pritom znovu objavuje Ameriku storočia po jej objavení. Ako o.i. aj pedagóg na VŠMU verím, že ak na takéto nebezpečenstvo študentov upozorním, viac robiť netreba. O inteligencii nastupujúcich generácii zatiaľ nepochybujem.

Spomínate mladú generáciu, áno, ste aj pedagógom... Ako na tieto problémy reagujú oni?

V rozhovoroch so svojimi študentami sa snažím vnímať ich špecifické narábanie s témami. Až keď porozumiem tomu špecifiku, až vtedy tuším, kam ich môžem smerovať ja, ako im zo svojej pozície môžem pomôcť... Je dôležité, aby pri každej voľbe (témy/formy/spracovania)  bola ich voľba absolútne slobodná (akokoľvek spochybňovaná môže slobodná voľba byť z filozofického hľadiska, o to v tomto prípade nejde). Takto vnímam umenie. Sám, ako tvorca, som bol vždy pri podobných rozhodnutiach opatrný, pretože spoločnosť na človeka tlačí, dennodenne, minútu po minúte. Vnucuje nám postoje, zavaľuje nás hotovými jednoduchými riešeniami, ponúka atraktívny povrch a podstata, hĺbka nám uniká. Dôležité je poznanie, ktoré pri tvorbe nadobúdate. Isté dotyky s poučením, kde hľadať korene rôznych spoločenských diagnóz. Pochopenie, že v komplikovanosti sveta nemá zmysel sa chcieť vyznať, pretože je komplexná a neuchopiteľná. Preto je akékoľvek zovšeobecňovanie nebezpečné, produkuje tézy namiesto tém, ideológie namiesto ideí. Dlhé roky som vedome pátral v minulosti. Niečo som sa za ten čas dozvedel, dostal veľa odpovedí na množstvo otázok a množstvo ďalších otázok to vygenerovalo. Dostával som odpovede, odhaľoval tajomstvá, ktoré odhaľovať bolo vzrušujúce, atraktívne, ale najmä strašne dôležité pre neustále preverovanie toho, čo je podstatné, pre nikdy sa nekončiace formovanie identity, chápanie toho intenzívneho prepojenia medzi sebou a svetom okolo. Bola to skvelá cesta, dlhá, náročná a považujem to za dôležité. Odporúčam ju každému. Ak by touto cestou hľadania chcel prechádzať každý, možno by aj súčasná situácia v spoločnosti bola iná. Nemuseli by sme sa k mnohým otázkam vracať a vytvárať dojem, že ešte neboli položené. Takto je naša krajina ako večné „déjavu“. Napríklad to, čo sa dnes deje v SND: riešime „aktuálnu“ situáciu, ale keď som pred dvadsiatimi rokmi do SND nastúpil, riešili sme absolútne to isté. To znamená čo? Že sme za dvadsať rokov nedokázali nájsť odpovede na tie otázky? Alebo sme zabudli, že sme si ich kládli aj vtedy a neurobili nič pre to, aby sme ich zodpovedali? Otázky bez odpovedí, konanie bez reálneho výsledku.

Vy sám si teda nielen v tvorbe, ale aj v živote kladiete otázky, posúvate sa a odporúčate akýsi hĺbavejší prístup.

Snažím sa reflektovať svet okolo seba prostredníctvom tvorby. Nedávno som napísal rozhlasovú hru, ktorá mala čiastočne za ambíciu istú už spomínanú diagnózu problémov okolo SND sformulovať (samozrejme ako metaforu diagnóz oveľa širších). Zahrabal som sa do materiálov, ktoré súviseli s organizovaním zasadnutí dvoch komisií vytvorených s cieľom rehabilitovať jednu z najväčších režisérskych osobností v dejinách slovenského divadla - Jána Jamnického. Tá situácia, v ktorej musel obhajovať svoj odchod zo SND, to poníženie a z neho vyplývajúca a pochopiteľná zatrpknutosť, všetky emócie, ktoré to vygenerovalo, to všetko sa zrazu vo svojej obludnej konkrétnosti vyjavilo ako dokonalá metafora odrážajúca jednoduchú podstatu problému SND, vracajúceho sa znova a znova, so svojou neodbytnou pravidelnosťou. Ako výsmech potom pôsobí ten fakt, že tak ako „zabudli“ členovia komisie na to, v akých okolnostiach Jamnický SND po vojne skutočne opustil, tak sme už zabudli my na to, čo rehabilitačné komisie priniesli. A tak sa situácia po dekádach zopakuje, a znova a znova a znova. A preto je tak neskutočne výpovedná práve pre dnešok. Len... kto sa nad tým zamyslí? A koho to vlastne zaujíma?

Osobne viac, ako sa pokúsiť napísať dobrý text, asi urobiť neviem. Alebo skôr, mám pocit, že tento spôsob zaujatia postoja, mi ide najlepšie (i keď to asi nie je veľa). Možno to iných inšpiruje aspoň k začatiu nejakej úvahy, hľadaniu významov, pátraniu, objavovaniu...

Avšak napriek tomu, že sa považujem za extrémneho optimistu a idealistu, to, čo priniesla epidémia koronavírusu, nás dnes napokon posunulo do celkom iného extrému. Chaos, ktorý produkujú zo dňa na deň sa meniace rozhodnutia vládnych predstaviteľov, neistoty, potácanie sa nad priepasťou existenčných problémov, to všetko skomplikovalo postavenie a zmysel samotného umenia do miery, keď sa zrazu spochybňuje jeho primárna zmysluplnosť a podstatnosť. A to už nie je nebezpečné, to je priam vražedné. Stojíme na kraji priepasti a stačí už len jemný závan vetra. Je to slabosť a nestabilita? Kdeže. Je to krehkosť a zraniteľnosť. Ale... zopakujem to znova: zaujíma to vôbec niekoho?

Autor: Jana Jurkovičová, Foto: RTVS