Rozhovor: Štefan Richtárech miluje divadlo nadovšetko

Štefan, tvojou domovskou scénou je Prešporské divadlo, kde máš veľa rôznorodých postáv. Je tu veľa tanca, spevu ...

Ja som bol najskôr v Trnavskom divadle, na ktorého pôde vznikla umelecká platforma niekoľkých hercov s rovnakým záujmom a zmýšľaním, a v podstate vzniklo pôvodné Prešporské divadlo, ktoré spoluzaložil Jožko Krasula v 2003-ťom. Potom sme boli „odídení“. Pôvodné „Prešporské“ pracovalo v oveľa väčšom zložení ako je dnes. No po nezhodách, ktoré po čase stretnú každé divadlo sa Judita Hansman rozhodla, že nenechá, aby sa to rozpadlo a spoluvytvorila „nové Prešporské divadlo“. Usmažila Ivana Blahúta – svojho dlhoročného priateľa a spolužiaka z VŠMU, on kreuje súbor a namotáva nás k rôznorodsti. A. je fajn, že tu Richtárecha nemajú iba ako figúrku – tlstého, ale že mám priestor aj ako charakter. Snažíme sa prinášať to, čo nás trápi a o čom chceme hovoriť, podávame si granty a snažíme sa o kvalitnú robotu, tak ako to vidíme a chceme my, a to je na tom to krásne slobodné.

Ako som spomínala, na dennom poriadku je tanec, pohyb...a, poviem ti, v ničom ani ty nezaostávaš za Elenkou Kolek Spaskovou, ktorá je však učiteľkou pohybu... V čom to väzí, že ste všetci takí podkutí?

Je taká zaužívaná predstava, že činoherec len hovorí texty a iba chodí po javisku v takej či onakej postave, a pokiaľ možno v každej tak trochu inak, ale nie je to tak. Do konca života by sa mal učiť. Pri skúšaní každého predstavenia si preto voláme pedagógov a hľadáme nové prostriedky, a tým sa učíme...bolo by smutné, keby sme zastali na jednom mieste...

V pokušení hráš farára, no je to aj opak dobra…

…Najväčšia sviňa predstavenia, ale nikdy nie je tým, ktorý zlú vec vykoná, no navedie. To on navedie starostku a zdupká…To ale nie je zlá postava, je to človek z mäsa a kostí. Kvôli tomu sme nemohli ísť na festival Gorazdov Močenok, pretože sa to organizátorom a cirkvi nepáčilo z toho dôvodu, že nechceli vidieť, že aj takí sú ľudia… Jeden kamarát, /vysoký predstaviteľ cirkvi/ mi ale povedal: “ty si obraz Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy…”

Kruté…No, teraz sa chcem dotknúť aj Túlavého divadla…

Túlavé je taktiež slobodné a svojské divadlo a má to aj na stránke, že je divadlom, ktoré robí komédie a nehanbí sa za to. Niektorí sa totiž tvária, že robia čisté umenie a komédia je podradný žáner – hovoria to preto, že ju nevedia spraviť... Aj my robíme komédie, ale v Túlavom som mal šancu po boku Jakuba Nvotu robiť aj kabaret, čo je pre mňa zaujímavý a zvláštny spôsob inscenovania a vyjadrovania sa, bez tradičných divadelných prostriedkov, ale nie je to to, čo by som výlučne chcel robiť.

Dokonca si získal aj cenu za vedľajšiu ženskú postavu…

Cena TRTUD je ešte z názvu niekdajšieho TRnavského TUlavého Divadla. No, je to taký navážno večer, kde si odovzdávame ceny za uplynulú sezónu a je tam boj a nevraživosť – všetko je to napäté, nikto nevie či dostane cenu – napr. v hlavnej ženskej postave sú nominované Lucia Hurajová, verzus Lucia Hurajová, proti Lucii Hurajovej… A tie tri čakajú a čakajú a ľudia s nami otvoria sezónu v príjemnej atmosphere, kde sa dozvedia, čo na nich chystáme... Je to večer, ktorý je len raz, predstavenie, ktoré sa nezopakuje…Ako odovzdávanie Oskarov… Jakub napíše iné texty na známe pesničky, my si všetci vezmeme takú či onakú cenu, spoločne sa pobavíme a veselo vstúpime do novej divadelnej sezóny …

Ako si spomínaš na tie krásne časy Bratislavských kultúrnych liet a ulicu…

No, boli neopakovateľné a nádherné, lebo neboli nikdy rovnaké. Ulica je priestor, kde diváci kreujú, teda v prípade, že vydržia až do konca, čo je v podstate cieľom pouličného divadla – zaujať a udržať pozornosť... Keď sme hrali prvého Hamleta, bolo tam 30 kamarátov, a keď posledného , 700ľudí. Bodaj by sme mali toľko vo všetkých divadlách, ako vtedy na ulici. Myslím, že ty si sa ma vtedy pýtala, že som práve skončil školu a teraz hrám na ulici…...A, ja som ti odpovedal: “No, skončil som školu a som na ulici.” :-)

Musím povedať, že to bola neopakovateľná atmosféra plná vašej tvorivej vervy. Boli ste “krásni”… V súčasnosti, v Prešporskom divadle, aby sme zostali “u teba doma”, divadle máte jedného režiséra, hry robíte sami... Všetci viete, čo jeden od druhého môžete očakávať a čoho ste schopní…

Okrem Pokušenia, čo je jediná adaptácia a nie autorská hra (a v Strednej Európe, sme jediné divadlo, ktoré mohlo nejaký Coelhov román spracovať. Škoda, že sa nemohol prísť pozrieť.) Nás trápia a bytostne sa nás týkajú témy, ktoré spracovávame a použijeme vždy len také výrazové prostriedky, ktoré nás obohacujú a považujeme ich za správne. Stále sa učíme nové veci, obohacujú nás. Ja som z tých, ktorí divadlo budú robiť “doma” aj zadarmo, a okrem toho mnoho iných vecí, aby som sa uživil… Divadlo neopustím... Jedine, že by divadlo opustilo mňa ale verím, že v tomto našom divadle budeme vždy s láskou pracovať. Iba, ak by nás niekto zrušil…Chceme zaujať, no aj naplniť a zasahovať diváka… No, rád by som bol aj, keby sme boli divadlo komerčné, teda to ktoré sa dobre predáva. Dnes sa však dobre predávajú len málo kvalitné diela, hviezdičky zo seriálov, no ja by som prijal, aby sa dobre predávali aj naše predstavenia, napríklad vďaka kvalite a hĺbke, čo je asi viac, než to, že je niekto známy, nie?

 

Máme, no vtedy, keď začal, ešte nebol v Ordinácii. Je to jeden férový chlap, ktorý tu hrá za mizerný honorár a otec troch detí. To, že bude tretíkrát otcom, sa dozvedel na skúške. Danka Mackocičová hrá v Paneláku, a “Juca” v Odsúdených… Sú mediálne známi, ale nie sú tu preto. Hrajú s name, lebo majú chuť a my sme poctení, že sme pri hľadaní hercov pre potreby tej ktorej inscenácie natrafili práve na nich – talentovaných a prínosných Ľudí...

Tvoj hlas je nevšedný a ľahko rozpoznateľný a nepriehladnuteľný … napr. Flashpoint…čo na to povieš… Veď ľudia pozerajú televízor a isto si ťa všimli …

Najradšej by som bol, keby som sa uživil iba divadlom, dabing robím pomimo a priznám sa, podľa mňa mi až tak dobre nejde - hoci sú niektorí páni herci fenomenálni, ako v divadle, tak v dabingu ako napr. Boris Farkaš a jeho Monk… Čo to dabovať viem, živím sa tým, ale takú rozhlasovú prácu mám radšej... Tam ma obsadil Paľo Gejdoš, ktorý mi dal už v živote veľa príležistostí. On ma má zo zvláštneho dôvodu rád ako herca, je to môj, trúfam si povedať priateľ, a napriek tomu človek, ktorého by som darmo poprosil o rolu…On sa nenechá pri profesii rozvyklať sympatiami a antipatiami, ale si pre tú ktorú postavu hercov vyberá, aby sa mu to hodilo, aby mu to “hralo spolu”. Je to človek, ktorý aj dabing povýšil na tvorbu…

 

Je ho strašne málo, ale o to radšej som, keď tam môžem ísť…

A svadba? Za dverami?

Nie, za dverami nie je svadba, ale predstavenie DVERE, na ktoré pozývam… Najbližšie – 18. a 26.3. :-) A čo sa týka svadby – už spomínaný Palo Gejdoš ma zavolal učiť na Konzervatórium. Mal som šťastie učiť zopár výnimočných talentov a dávno som sa nestretol s takou chuťou tvoriť akú mali oni. A, potom sa udialo niečo úžasné, čo moja bývalá študentka a súčasná priateľka pomenaovala, že to tak “Pánbožko” zariadil, že som ich učil presne tak dlho, aby sme sa spoznali, a potom mi poručil odísť, aby sme sa mohli stretnúť ako ľudia a dať sa dokopy... Ďakujem za túto vetu, za to, že v mojom živote zaznela. A a j za to, že ma už rok trpí…A, ja jej touto cestou odkazujem , že ju nekonečne milujem. A k jej blížiacim sa 18-tinám prajem hlavne zdravie, šťastie, Božie požehnanie a nehynúcu lásku...

 

Autor: Jana Horváthová