Rozhovor: Staňme sa vďaka nášmu divadlu mostom k dobru vo svete

Téma je viac ako aktuálna, pretože umožňuje pohľad zo seba, a zároveň na seba zvonku. Je to možno práve preto pomôcka, ako sa stať „lepšími“ ľuďmi a neuzatvárať sa pred „novým“. Nie vždy je nám to na škodu. Preto sa práve tak rozhľadený človek ako je kritička  Zuzana Uličianska asi pustil do témy, ktorý naše skostnatelé  ja premosťuje so svetom.

Inscenácia Nevďačná cudzinka prešla viacerými priestormi, v septembri  bola odohraná v SND. Čím by mal podľa vás predstavenie práve priestor obohatiť?

Premiéra sa uskutočnila v A4 – priestore súčasnej kultúry, v Modrom salóne sme chceli nájsť stabilné divácke a technické zázemie. Začať sme mali už v marci, kvôli korone však tieto plány nestihli naplniť.

Hra je dramatizáciou románu a vy ste práve autorkou tej dramatizácie. Téma ponúka práve dnes veľa možností stvárnenia a apelu na človeka. Čo ste do dramatizácie vložili  zo seba, na čo by ste práve vy ako kritička a publicistka rada upozornili?

Zo seba som tam nevložila takmer nič, Irena Brežná je autorka, ktorá nedovolila pridať ani čiarku, každý cudzí jazykový „element“ zdiaľky vycítila. Môj je len výber kľúčových situácii, kľúčových dialógov. Aj ten v mnohom podliehal komorným podmienkam troch hercov.

Núka sa mi tu ale paralela aj s vašou sprvu rozhlasovou, neskôr aj divadelnou hrou Ak bude pekne..., ktorá dáva nahliadnuť práve do nás spred pár desiatok rokov v súvislosti s podobnou problematikou v Nevďačnej cudzinke...

Podobná je možno len hrdinka v oboch textoch, ktorá si chce uchovať aspoň aký taký zdravý rozum a vlastnú identitu, aj napriek okolnostiam, ktoré sa ju pokúšajú pohltiť.

Ste ale nielen autorkou, teatrologičkou...

Nie som teatrologičkou, divadlo mám rada, to slovenské dosť aj poznám, ale ako vedný odbor vôbec  nezaujíma, keby som ho študovala, tak už dnes určite staviam mosty, lebo by ma už tá celá veda tváriaca sa strašne múdro nudila. To, čo ma na divadle láka je jeho možnosť sprostredkovať skúsenosť iných ľudí z ich hľadania pravdy. Môj vzťah k divadlu je teda veľmi utilitárny, beriem si z neho len to, čo je pre mňa osobne dôležité a obohacujúce . To „niečo“ som sa roky ako divadelná kritička snažila sprostredkovať iným. To je všetko.

Často nachádzam práve komentáre v časopise, ktorý sa venuje, alebo presnejšie podporuje život ľudí na okraji spoločnosti.

Hľadanie domova pre tých, ktorí ho nemajú, považujem za veľmi závažnú a veľmi potrebnú aktivitu. Snažím sa aspoň niekoľkými riadkami podporiť moje kolegyne, ktoré sa časopisu Nota Bene a združeniu Proti prúdu profesionálne venujú. Ich prácu si veľmi vážim.

Divadlo je vašou súčasťou a celoživotným premostením. Kde hľadáte akýsi moment, kedy áno a kedy inscenácia už nie je kvalitná či výpovedná?

Na toto neviem vôbec odpovedať... Keď sa mi nezdá predstavenie výpovedné, tak si zatínam prsty do pästí. Zlé divadlo  - teda to, čo vnímam ako zlé – ma bolí priam fyzicky, alebo zas unavuje. To dobré mi dokáže energiu neuveriteľným spôsobom dodať.

Je téma Nevďačnej cudzinky problémom, o ktorom treba stále, alebo najmä viac hovoriť?

Mne sa zdá sa, že by sme mali o prijímaní cudzincov hovoriť práve v tomto čase. Príznakom dobrej literatúry je to, že sa pretvára s časom. Po päťdesiatich rokoch, ktoré uplynuli od  doby, o ktorej román hovorí, sme  sa my, Slováci, stáli presne tými chladnými a nepríjemnými Švajčiarmi, na ktorých mala autorka ako mladé dievča také ťažké srdce. Pred našou cudzineckou políciou sa stále tvoria rady, ktoré obťažujú všelijakí priekupníci s miestenkami. Naši úradníci nehovoria po anglicky, veď na Slovensku po slovensky. Prieskumy ukazujú, že obrovská časť Slovákov nechce cudzincov za susedov, ani za zaťov.  Skutočne sa nám zdá, že sme túto tému už ako spoločnosť spracovali?

Autor: Jana Jurkovičová

Foto: Róbert Tappert