Rozhovor: Stanislav ŠTEPKA - Nikdy nepodceňujeme diváka. Usilujeme sa, aby naše divadelné predstavenia boli pre divákov

Už 55 rokov je vedúcou osobnosťou Radošinského naivného divadla (RND), ktoré sa svojou autenticitou a popularitou medzi divákmi nezmazateľne zapísalo do dejín modernej slovenskej kultúry. Spisovateľ, dramatik, režisér, scenárista, herec, textár a „otec zakladateľ“ Radošinského naivného divadla – Stanislav Štepka.

Tento rok oslávi vaše divadlo 55. výročie svojho vzniku. Je to pomerne dlhý čas dvoch generácií, doba za ktorú premotivovaný pracovitý slovenský národ dokáže postaviť až dve budovy národného divadla, či vyše polovicu nedokončenej 400 kilometrovej diaľnice z Bratislavy do Košíc. Vám sa za toto obdobie podarilo napísať približne 60 divadelných hier. Kde sa vo vás berie toľká autorská potencia a čomu za ňu vďačíte? Koziemu mlieku, pretlaku autorskej invencie, či nedajbože - nemáte nič dôležitejšie na práci?
-Ešte stále vidím naokolo veľa zaujímavých tém. Najmä takých, aké ma vždy lákali, sú mi blízke a hádam mám čo k nim povedať. A rovnako dnes, ako už aj vtedy začiatkom šesťdesiatych rokov, kedy naše divadlo vzniklo, teda v známom období „politického a kultúrneho odmäku“. Už od počiatkov som sa usiloval, aby bolo naše divadlo iné, ako ostatné. Také, kde by som písal, hral a režíroval hry, v ktorých by som – ak by sa darilo a prialo mi šťastie – odovzdal aj malú správu zo seba, čo v hrách tradičných autorov, ako boli Urbánek, Zápolská či Chalupka, ktoré sme dovtedy v obci hrávali, nešlo.

Keď ste hrali v hrách tradičných autorov zrejme ešte RND neexistovalo...
- Nie. Po sérii krátkych monológov a scénok, v ktorých som si na vydarených radošinských Mládežníckych popoludniach testoval svoje predstavy o malých javiskových formách, som sa vtedy v šesťdesiatom treťom odhodlal na celovečerný titul, čo bol vlastne aj začiatok existencie Radošinského naivného divadla. V prvej „kabaretnej satire“ som na javisku radošinského kultúrneho domu robil všetko možné aj nemožné, po čom som predtým túžil: odušu som hral, spieval, komentoval a urputne som sa snažil nadviazať kontakt so začudovaným hľadiskom. Predtým som, chvalabohu, všeličo dôležité z iného divadla podchytil od Jiřího Suchého, keď som v televízii na začiatku 60. rokov uvidel prvé predstavenia pražského divadla Semafor. Možno som bol smiešny, ale silou-mocou som chcel konečne ukázať mojim miestnym divákom, ako sa robí „ozajstný mestský kabaret“. No, pravda, nie vždy sa darí.

Na snímke scéna z predstavenia Jááánošík po tristo rokoch - Stanislav Štepka, archívne foto

Foto: TASR/Michal Svítok

Zrejme máte na mysli vašu prvotinu – kabaretnú hru Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z. Pokiaľ viem, z jej premiéry sa stala zároveň v ten večer hneď aj derniéra...
- V ten večer ma diváci nepochopili. Aspoň sa mi videlo, že sa pri predstavení veľmi neurčito tvárili... (úsmev). Ohromne ma mrzelo, že mi nedali zreteľnejšie najavo, či sa im páčila aspoň moja mladícka snaha. Iba v sále sedeli a sedeli. A na záver súcitne zatlieskali. Dokonca, sklamala ma aj moja matka. Po predstavení jej asi bolo dosť úzko, ak nie aj trápne; vôbec jej nebolo do reči. Doma bola z toho vystúpenia taká nešťastná, že sa hneď zakryla pod perinu. Vraj, prečo som jej to urobil a čo som tým myslel, keď tomu vôbec nerozumela. Dnes, s odstupom času, si však nemyslím, že to v ten vianočný večer bol neúspech. Na vlastnej koži som si vyskúšal a zažil niečo, čo mi spätne cez reakcie našich jednoduchých, ale zato úprimných divákov, dovtedy zvyknutých na celovečerné klasické hry, dalo primeranú odpoveď na moje dorastenecké javiskové úsilie.

... a tým bolo?
- Že by som mal viac uvažovať, dôslednejšie pracovať na téme aj na dramatickom texte a javiskovom spracovaní. Dal som si pauzu. A pre istotu som sa radšej začal venovať novinárčine ako dopisovateľ okresných novín a učiteľskej činnosti, pretože som vtedy študoval na Pedagogickej fakulte v Nitre. Naplno som sa začal venovať poézii, dokonca som v krátkom období napísal niekoľko básnických zbierok.

Tak o nich som nikde nečítal...
- ... ani ste nemohli, našťastie, nikdy nevyšli (smiech)... Hoci to možno boli celkom vydarené ponášky na Válka, Mihálika, Mokoša, ale aj Feldeka, ktorí boli v tom čase hviezdami slovenského poetického neba. No po krátkom čase som čoraz nástojčivejšie pociťoval potrebu vrátiť sa k divadlu.

Ako autor hier, režisér, alebo herec?
- Aj ako autor, aj ako herec. A tak som napísal môj prvý ľudový muzikál podľa skutočnej udalosti. V tom čase sa u nás tak po slovensky pobili mládenci na zábave, až musel okres v kultúrnom dome zorganizovať ľudový súd, na ktorom boli bitkári verejne pranierovaní a potrestaní. To ma inšpirovalo k napísaniu akéhosi ľudového muzikálu o tom, ako takisto na verejnosti súdia po výtržnostiach na futbale vulgárnych fanúšikov. Také súdy by boli dnes na programe skoro dennodenne. Skôr kabaretnému pásmu ako muzikálu som dal názov Poľovačka na rozhodcu, miestna kapela hrala v ňom svetové šlágre s mojimi parodickými textami a snažili sa aj mladí herci z nášho súboru. Žiaľ, po veľkomestskom kabarete nebol ani druhý pokus o ľudový muzikál tou správnou a už vôbec nie úspešnou voľbou a cestou.
 

Na archívnej snímke z 8. marca 1993 v Bratislave 30. sezóna Radošinského naivného divadla. Na snímke Stanislav Štepka a herečka Monika Hilmerová v predstavení Pokoj domu tomuto.

Foto: TASR/Magda Borodáčová

 

Inšpirácia Lasicom a Satinským

Veľkú inšpiráciu ste mali v Jiřím Suchým. A čo Werich s Voskovcom?
- Legendami opradené české Osvobozené divadlo ma hrami príliš neoslovilo – pravda, okrem skvelých hereckých predscén s Werichom, Voskovcom či neskôr s Horníčkom; aj keď všetky hry spomínaných českých komikov mám v knižnici. Skôr ma inšpirovali malé pražské divadlá Činoherný klub, Divadlo Na zábradlí a jednoznačne už spomínaný Semafor a v ňom skvelá dvojica Suchý a Šlitr. Samozrejme, nemôžem zabudnúť na vtedajších slovenských mladých tvorcov Lasicu a Satinského. Čo tí dvaja dokázali robiť so slovenčinou – to ma naozaj povzbudzovalo a trochu aj fascinovalo. Snažil som sa vidieť čo najviac ich predstavení. Boli asi prvým skvelým javiskovým príkladom, ako sa dá a vie profesionálne robiť kvalitný slovenský humor. Večerné cesty do Bratislavy do vychyteného Divadla Na korze a potom naspäť vlakom domov neboli pre mňa jednoduché, ale za ten zážitok mi to vždy stálo.

Človek by sa nemal vzdávať ani v beznádejných situáciách. Naplnilo sa porekadlo: „Do tretice všetko dobré“ aj vo vašom prípade?
- Dá sa tak povedať. Po mestskom kabarete a dedinskom muzikáli som nakoniec na vojenčine v Čechách v roku 1966 napísal čosi ako protivojnovú hru či skôr kabaretnú montáž Pitva, ktorá vyhrala niekoľko armádnych divadelných súťaží, dokonca sme ju hrali aj v Maďarsku v rámci cvičení vojsk Varšavskej zmluvy (to bolo vtedy naše prvé – a na dlhé roky aj posledné – zahraničné turné). V RND sme Pitvu po prvý raz uviedli v roku 1967, dosiahla vyše sto repríz a ja som si vlastne pri spomínanom titule natrvalo uvedomil, že toto je divadlo, aké chcem robiť.

Ste autorom vyše 60 divadelných hier, znamená to, že v RND ste autorsky zastúpený výhradne len vy?
- Spoločne s Jiřím Suchým sme v sedemdesiatych rokoch napísali pre Semafor a RND „federálny muzikálik“ Nevesta predaná Kubovi“, ktorý uzrel svetlo sveta v Štúdiu S v Nvotovej réžii až v roku 1984, a s Milanom Lasicom a Julom Satinským, ale aj s Jankom Melkovičom a Jarom Filipom sme si spolu s naším divadlom s chuťou zahrali na našom javisku a v Štúdiu S v spoločnej kabaretnej koláži Kam na to chodíme. Tie zvyšné tituly sú moje divadelné deti.

Už roky úspešne vystupujete s RND po Slovensku a Čechách, čím len dokazujete, ako sa na špičkovej úrovni dá robiť „naivné divadlo“. Bolo práve ono cielene vytvorené, aby zaplnilo prázdne miesto na umeleckom poli, alebo tá prezentovaná a proklamovaná divadelná „insitnosť a naivita“ súviseli s čímsi úplne iným?
- Nikdy nešlo o cielený zámer. Nechcel som robiť archaické ochotnícke divadlo. No to, že som v dedinskom prostredí vyrástol, ma, samozrejme, spočiatku výrazne ovplyvňovalo – vlastne veľmi. Usilovne som odtiaľ čerpal. Ak na scéne talentovaní divadelníci predstavia pôsobivý a pravdivý príbeh za predpokladu, že sa diváci s ním môžu stotožniť – to môže byť prvá dobrá správa pre tvorcov o ich divadle.
 

Stanislav Štepka, archívne foto

Foto: TASR/Tomáš Halász

To je pravda, hoci je tiež viditeľné, ako sa vaše posledné hry z dedinského prostredia presúvajú do mesta...
- Áno, dedinská pospolitosť ma inšpirovala, no už dlhý čas žijem v Bratislave a tu takisto roky doslova nasávam nové témy. Nosím v sebe veľa vypočutých i zažitých mestských príbehov, mnohé už ožili na scéne; zatiaľ mám o čom písať. Napríklad je tu moje dávne predsavzatie napísať hru o otcovi a zároveň si otca v inscenácii zahrať. Otec mal bohatú fantáziu, nevídaný zmysel pre humor, dokonca aj pre ten čierny. Cez otca by som rád pohovoril nielen o jeho veľmi pestrom živote, ale iste aj o tom, ako a čím žije jeho syn.


 

Nárečie

Napriek tomu, že ste boli učiteľ, novinár – namiesto spisovnej slovenčiny v množstve vašich hier dominuje nárečie. Zakomponovali ste ho do svojich hier cielene?
- Išlo skôr o náhodu. Naše divadlo v začiatkoch netvorili vyštudovaní herci, ako dnes, ale zaujímavé typy a zjavy priamo zo života, ba dokonca niektorí aj s tým, „ako im zobák narástol“. Mali sme v súbore pani učiteľku, ktorá vzorovo recitovala a neskutočne príjemne a spisovne rozprávala. Bola to priam javiskovo oživená herečka z raného obdobia zvukových filmov. Hrala v našich prvých rozhlasových nahrávkach a neskôr v mojich hrách, kde ostro kontrastovala s ďalším hercom, ktorý zase celý život hovoril tvrdým radošinskym dialektom. Vzájomným miešaním týchto typov postáv a rečí vzniklo vtedy čosi nevídané, insitné, aj prekvapujúce, s jedinečnou rudimentárnou poetikou slovného prejavu. My sme sa s Milanom Markovičom mohli na scéne už iba čudovať. Nedalo sa nám spočiatku tak výrazne na seba upozorniť pri pestrofarebných herečkách a hercoch, akými boli Olinka Májovská, Veronika Bazalová a najmä Miroslav Siget.

Pri hrách RND si chtiac-nechtiac spomeniem na slová Williama Shakespeara, ktorý uviedol, že „Radšej mám hlúposť, ktorá má rozveselí, ako umenie, čo ma roztrpčí.“ Vaše hry sú krásne vo svojej nekomplikovanosti, niekedy aj naivite a pomaly miznúcej nedokonalej ľudskosti. Nehrajú sa na intelektuálne umenie, ktorému nerozumie ani sám autor, ale ich cieľom je niečo úplne iné – zabaviť diváka. Predsa mi len schádza na um, či ste nikdy v tejto súvislosti nechceli robiť „ozajstné, veľké“ divadlo?
- Ani nie. Jednak asi na to nemám patričný talent a takisto by ma to v takom „ozajstnom divadle“ skôr nudilo, než inšpirovalo. Mňa vždy podnecoval k uvažovaniu a k následnému písaniu bežný život – príbehy vyrozprávané pri pive v krčme, osudy a príhody každodenných ľudí, z ktorých už na prvé počutie jednoznačne cítiť človečinu.

Jednoduchosť a autentickosť dialógov vašich hier boli akýmisi puzzlami dennodenného života so všetkými jeho drobnosťami. Bol váš zámer robiť práve takéto divadlo, alebo ste sa pre tento komunikačný jazyk s hľadiskom rozhodli pre to, aby vám rozumelo čo najviac jednoduchých divákov – na úkor literárnych kritikov a redaktoriek kultúrnych rubrík?
- Nikdy nepodceňujeme diváka. Usilujeme sa, aby naše divadelné predstavenia boli pre divákov „počúvateľné a čitateľné“, aby ich zaujímali a bavili. Veď predsa netvoríme ich pre seba, ale pre nich, a preto hráme tak, aby sme si počas predstavenia navzájom rozumeli, spoznávali sa a cítili sa navzájom. Pretože akékoľvek intelektuálne predstavenie je nanič, keď z neho ľudia odchádzajú s pocitom, že sú nevzdelaní či hlúpi, že nedorástli na úroveň tvorcov, lebo ani trochu nepochopili, čo autor a herci počas dvoch hodín chceli povedať. Aj preto už pri čítaní pripravovanej hry a počas skúšania sa snažím kolegom naznačiť, nech sa na pripravovaný titul od samého začiatku pozerajú očami a ušami diváka – či by sa na to, čo budú na scéne hrať, chceli sami pozerať – povedzme ako diváci z hľadiska. Naše divadlo sa nehanbí povedať, že je tu pre divákov, a nie pre uspokojenie svojho umeleckého ega.
 

Na archívnej snímke z 8. marca 1993 v Bratislave 30. sezóna Radošinského naivného divadla. Na snímke zakladajúci členovia RND, zľava Katarína Kolníková a Stanislav Štepka v rozhovore s herečkou Zuzanou Mauréry.

Foto: TASR/Magda Borodáčová

Švédsky spisovateľ, dramatik a maliar August Strinberg povedal, že „Divadlo je podivuhodná vec. Režisér nechápe, čo chce autor, herec nerozumie, čo po ňom chce režisér a diváci nevedia, čo sa deje na javisku“. Nebolo aj toto, resp. snaha o súzvuk všetkých zložiek jednou z príčin, prečo ste sa rozhodli písať nielen hry, ale ich aj režírovať a dokonca si v nich aj zahrať?
- Réžii sa nevenujem už dlhší čas. Kedysi som bol režisérom skôr z núdze, lebo sme na réžiu nemali po ruke nikoho iného. Až pokým som v sedemdesiatych rokoch v Trnave v divadle neobjavil Juraja Nvotu. Hneď ma očaril svojím režisérskym videním, bol veľmi blízky môjmu nazeraniu na divadlo a humor. Okamžite som si ho dokázal predstaviť ako režiséra v našom divadle. Oslovil som ho a napriek počiatočnej nedôvere niektorých mojich kolegov voči novému režisérovi sa stal na desaťročia pevnou a formujúcou tvorivou osobnosťou nášho divadla. Neskôr náš divadelný „tvorivý ansámbel“ rozšírili dramaturgičky Darina Abrahámová a Mirka Čibenková a nakoniec medzi nás natrvalo prišiel nápaditý, poetický režisér a aj skvelý kamarát Ondrej Spišák.

Réžiu máte vyriešenú, no ja som počul, že keď niekto z hercov nevie, ako to ma zahrať, ide väčšinou za vami, ako za autorom hry – nie za režisérom...
- Často sa ma herci – najmä tí prezviedaví – pýtajú, odkiaľ som čerpal ten či onen príbeh či námet a ako som to vlastne pri písaní myslel. A tak im rozpoviem o ľuďoch môjho písania všeličo bližšie a dôvernejšie. Dosť často im osudy názorne vysvetlím a ukážem na dobových fotografiách.

Kedysi ste začínali ako amatérsky herecký divadelný súbor, dnes ste všetci profesionálnymi hercami. Neuvažujete, resp. ste niekedy neuvažovali nad tým, že by ste pre „oživenie a okorenenie“ predstavenia doň zakomponovali aj nejakého amatérskeho herca?
- Nedávno sme to na javisku vyskúšali: priamo z Radošiny sme do našej hry obsadili ochotníckeho herca. Bol veľmi šikovný v radošinskom talentovanom ochotníckom súbore Hlavina. U nás mal stvárniť rolu autentického tuláka v hre Polooblačno, ktorá mapovala dramatickou rečou život v našej obci od roku 1900 po rok 1950. No – v konečnom výsledku to napokon so zemitým typom nebolo také, aké som od jeho autentickej prítomnosti očakával. Dosť sa jeho ochotnícke herectvo bilo s textom a s tým zvyšným na javisku.


 

Ján Melkovič

Keď sme pri hercoch vášho divadla - podľa mňa ostáva stále nedocenený prínos Jána Melkoviča pre slovenskú kultúru. Vy sám ste ho svojho času nazvali pre jeho umelecký a hudobný talent „národným kultúrnym pokladom“. On, na rozdiel od dobráckej, vľúdnej a prívetivej pani Kolníkovej bol jej hýrivým a vizuálnym protikladom – aj keď gavalierskym a elegantným. Vnímate to tak aj vy?
- Kedysi mi pán Suchý napísal v liste: „Pán Melkovič – kouzelní to zjev.“ A mal pravdu. Janko bol kúzelným zjavom a vynikajúcim hudobným skladateľom. Na nikoho a na nič sa nikdy nehral. Nemusel. Bol to ľudský a umelecký originál. Stačilo, aby si sadol ku klavíru – a už nemusel ani prstom pohnúť. Napriek tomu ste sa na neho dokázali uprene a s úsmevom pozerať. Zároveň bol ešte navyše veľmi zvláštny a osobitý človek, vynikajúci skladateľ a výborný pedagóg, čo nástojil na každom tóne. A ešte ste aj museli mať s jeho pedagogickými metódami veľkú trpezlivosť. Ale vždy to stálo za to. Iste aj vďaka nemu sú dnes Zuzana Mauréry, Soňa Norisová či Monika Hilmerová aj kvalitnými muzikálovými speváčkami.

Nemôžem si pomôcť a vy sa tomu pravdepodobne zasmejete – ale pre mňa ste vo vykresľovaní typov charakterov vašich postáv, v kombinácii ich vzájomných, často prepletených životov a náhod, v tej vašej vľúdnej irónii a humore – akýmsi slovenským Woody Allenom...
- Viacero ľudí mi to už pripomenulo. Pokiaľ by vaše prirovnanie platilo aj na mňa, verte, bol by som spokojný a rád. Allenov humor mi je totiž už roky veľmi blízky. Mám rád jeho poviedky, ale aj Allena ako duchaplného, vtipného, filmového neurotického herca a vôbec celú jeho pestrú a neutíchajúcu autorskú a režijnú filmovú tvorbu.
 

Na archívnej snímke z 27. októbra 1989 v Bratislave Stanislav Štepka ako Štefan Banič v predstavení RND Loď svet.

Foto: TASR/Alexander Buzinkay

Od roku 1983 ste si ako profesionálne činný divadelný a literárny autor a umelec uvádzali, že ste na voľnej nohe. Prečo len na jednej a nie hneď na dvoch nohách? Išlo o vyjadrenie určitej miery snobstva, či skôr nestability? Alebo to má podľa vás nejaký hlbší, duchovný význam a rozmer, súvisiaci napr. s jógou, či cvičením šaolinských mníchov, ktorí na jednej nohe dokážu prestáť s druhou nohou za hlavou aj celé hodiny?
- Dôvod bol úplne jednoduchý – v tom čase som ešte netušil, či sa uživím tak, aby som dokázal pevne stáť na dvoch nohách. (smiech) V začiatkoch bola tá druhá noha vždy v akejsi neistote, a tak som si ju šetril pre prípad, ak by som sa musel vrátiť do okresných novín, alebo k učiteľstvu. Doba bola neprajná a neistá – stačilo, aby vám niečo s napísanou hrou „nevyšlo, či skôr neprešlo“– a ste zrazu beznohý...

Či hráte výpravcu, dedinského učiteľa, nepraktického intelektuála, dôchodcu, či agitátora, vždy máte jednu vec, ktorá sa nikdy nemení a ktorá vás charakterizuje – šibalské oči. Pani Kolníková ich mala dobrotivé, Janko Melkovič zase veľké ako tenisové loptičky. Tie vaše - ani veľké, ani malé, sú iskriace, potmehútske. To máte ako herec nacvičené, máte ich preto, lebo vás to, čo robíte baví a napĺňa, alebo sa vám také prihodili samé od seba?
- Oči mám po otcovi, tiež ich mal hnedé a veľmi beťárske. A nielen oči. Ako veľký posmeškár a vtipkár si vždy dokázal urobiť psinu z okolitého sveta. Naopak, matka bola úplne iná, ako on. Bola ochotníckou herečkou predurčenou na vážne role, hrala všetky tragédky, aké boli v repertoári dedinského divadla a ešte aj na Kvetnú nedeľu v kostole dokázala v pašiových hrách zmeneným hlasom zaspievať tri slúžky. Bola veľmi vážna a aj odo mňa očakávala, že budem robiť vážne divadlo, z čoho si otec zase vždy robil psinu.


 

Autorský "šuplík"

Marián Labuda počas novembrových dní v roku 1989 kričal z tribúny, že: ,, Komunisti ukradli hercom tvár“. Ďalší herec a neskôr politik Milan Kňažko svojho času uviedol, že „do roku 1989 žil každý akýsi rozporuplný život. Musel sa pretvarovať, pokiaľ chcel profesijne niečo dokázať...“, pretože to bolo obdobie „dennodenných obáv, ponižovania, neslobody.“ Pokiaľ viem, v časoch normalizácie ste aj vy museli zrušiť vystúpenia hry Jánošík. Čo sa zmenilo, že ste neskôr už mohli hrať a byť na voľnej nohe? Pretvarovali ste sa, podobne ako Milan Kňažko?
- Priznávam, nedokázal som písať veci do „šuplíka“ s tým, že možno raz – v ďalekej budúcnosti budú uvedené. Skôr som robil všetko preto, aby sme hry mohli hrať. A myslím si, že som urobil dobre, pretože mnohí autori a umelci, ktorí sa v tom období radi vyhovárali, sťažovali, ba dokonca aj chválili, že musia odkladať svoje skvelé literárne diela do „šuplíka“, keď ich už mohli odtiaľ vytiahnuť a slobodne publikovať, zúfalo a možno aj s hanbou zistili, že tam vlastne nič nemajú. Tuším viac než tvorbe sa venovali rečiam o nej...
 

Z vernisáže Cesta človečinou - 50 rokov Radošinského naivného divadla a prezentácie najnovšej publikácie Divadelného ústavu Stanislav Štepka: Predpoveď na zajtra. Dve správy o mojom dvadsiatom storočí (s predpoveďou na zajtra) 26. novembra 2013 v Bratislave. Na snímke slovenský spisovateľ, dramatik, režisér, scenárista, herec, textár, vedúca osobnosť Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka.

Foto: TASR/Martin Baumann

Znamená to, že ste boli ochotný robiť kompromisy?
- To nie. Radšej som z textu vytvoril úplne novú, inú hru, v ktorej som to, čo bolo v tých časoch nepublikovateľné, napísal trochu inak, hoci často „na hrane“. Priznám sa, že som zažíval nenormálny stres a úzkosť z komisií, ktoré nám schvaľovali, čo sa môže a čo sa nemôže hrať. Najmä ma zlostilo to, že nám nikdy priamo nepovedali, či sme schválení, teda či hru budeme môcť uvádzať. Niekedy sa inscenácia schvaľovala aj na trikrát, kým sa nezišla veľká, asi pätnásťčlenná komisia, ktorá vyriekla definitívu. V druhej polovici osemdesiatych rokov sa už schvaľovatelia báli povedať nejaký malicherný dôvod len tak od stola, a tak prišli na normálne predstavenie, kde sa posadili medzi divákov a vnímali atmosféru. Keď videli, ako sa ľudia zabávajú, bolo im už trápne predstavenie zakázať.

Všimol som si, že nie ste umelcom, ktorý by sa nejako príliš – ako mnohí iní – politicky horlivo angažoval. A pritom, práve o hercoch sa hovorí, že sú morálnym svedomím národa. Aj keď o tom môžeme polemizovať, predsa ma len zaujíma prečo sa držíte v úzadí.. Snažíte sa svoj názor, či to, že je cisár nahý, radšej vkladať do úst hrdinov svojich hier?
- Mojím svetonázorom sú moje hry. Hry a ich hrdinova sú mojimi poslancami, mojou politikou, mojím volebným programom a správou o tom, čo a ako sa tu žije. Cez inscenácie som vždy dramatickou rečou dával okato najavo, čo si myslím, aké sú moje a naše občianske a ľudské postoje. Ja vlastne svoju správu o živote podávam ako spravodajca každý deň na javisku. Už vyše päťdesiat rokov.
 

Stanislav Štepka

Foto: TASR/Ivan Majerský

V jednom vašom monológu píšete: „ ...Pane Bože, až tak mnoho toho nevím, a preto sa tu na svete budem radšej vácej čudovat jako svet menyt. Pri čudovaný totyž nelítajú trísky, a nekapú ryby, ale rastú stromy a padá snah, a šecko je na svojom míste a v porádku jako ždy tedy, ked je na jar naozaj jar, v lete leto, na jesen na jablony jabĺčko, v zime zima, na človekovi hlava, a v človeku... srcco.“ Je teda srdco to, čo má väčšiu cenu ako zmenenie sveta? Nehrozí jeho „puknutie“ - keď si každý povie, že sa bude len čudovať, bez toho, aby akokoľvek menil veci?
- Budem o tom musieť porozmýšľať... (smiech) Spomínaný monológ o srdci som kedysi dávno napísal pre pani Kolníkovú, ktorá ho dokázala naozaj geniálne predniesť. Dokonca tak, že mnohých – ako mi hovorili a aj mi to napísali – chytil za srdce. A tak v jednej mojej hre (Návod na použitie) sme okrem iného spolu s divákmi uvažovali práve o tom, čo napokon v živote rozhodne: rozum alebo srdce? Samozrejme, iba sme uvažovali. Recept nemáme.


 

Žiadna sranda

Nemáte pocit, že na Slovensku vymiera sranda a vtip? Pretože stand up – častokrát aj príliš vulgárny – sa nie vždy vydarí. A sitcomy a iné televízne „zábavné“ pokusy o srandu - s vopred nahratým neprirodzeným hurónskym diváckym smiechom - za humor až tak nepovažujem. Čím je to, že sa ľudia prestávajú smiať a chýba im dopyt po kvalitných humoristických reláciách či fejtónoch a glosách?
- Práve teraz o tom pripravujeme novú inscenáciu – správu o smutnom stave, v akom sa nachádza kultúrna a estetická úroveň nášho národa, ale hádam aj národov naokolo. Veď čo by sa napríklad stalo, ak by v dnešnej dobe zavítali na obrazovky televízorov a začali o tom, čo žijeme, uvažovať v exponovanom vysielacom čase Jan Werich či Lasica so Satinským. Boli by súčasní diváci vôbec zvedaví na ich múdre postrehy a úvahy? Totiž za posledné dve-tri desaťročia vďaka vytrvalo masírovanému a zanešvárenému mediálnemu vkusu, či skôr nevkusu, sme si od premýšľavého humoru načisto odvykli. Veď státisícom divákov k pocitu dosiahnutiu spokojnosti stačí pozerať simulované príbehy z rozvadených domácností či sledovať niekoľkotýždňovú správu o pobyte čudných zúfalcov na zablatenom laze...

V čom to podľa vás väzí? Pretože len na prirodzene slabšiu mentálnu a kultúrnu úroveň nášho národa sa vyhovárať vždy nedá...
- Celý problém je tuším v mediálnej strážnej službe – v píplmetroch a v takzvanej sledovanosti, tá sa stala televíziám najvyšším božstvom. Ale na druhej strane tuším je to aj v samotných hercoch a spevákoch, ktorých zmátožili peniaze a popularita, a tak im radi obetujú talent a umeleckú hrdosť. A zatiaľ navidomoči zhrubli mravy. Žumpový slovník sa medzičasom z krčiem presťahoval na javiská, obrazovky a do filmov. V pripravovanej hre Čo sa sníva trpaslíkom si o tom všetkom a podobnom chceme porozprávať s divákmi, ktorí takisto, mimochodom, tak radi a často používajú ošúchanú vetu „ja to nepozerám, ja to hneď prepnem“, kým sa v pondelok ráno z mediálneho výskumu nedozvieme, že to „nepozeralo a preplo“ skoro milión divákov...
 

Krst knihy Kronika Komika 5 - autor knihy Stanislav Štepka

Foto: Lucia Rusnáková/TASR

Myslím si, že to nebude len o jednom umelcovi, ktorý sa v tom nájde...
- Asi sa budú ošívať nielen umelci, ale aj diváci. V spomínanej chystanej hre vystupuje aj otec „úspešného speváka“, dôchodca, bývalý dramaturg v televízii, ktorý počúva cez deň piesne, maľuje si a stále je ako dôchodca aktívny. Raz sa svojho úspešného syna spýta, či vie, čo sa sníva trpaslíkom. Syn mu odpovie, že to je jasné – trpaslíkom sa sníva o tom, ako raz konečne dorastú na ostatných. Ale otec odpovie: „Kdeže! Trpaslíkom sa sníva o jedinom a síce o tom, že všetci raz konečne klesnú na ich úroveň.“


 

Národ trpasličí

Čím to je, že sa čoraz častejšie stávame z „holubičieho“ národa, národom trpasličím?
- Dobre to vedia aj tí vybíjaní machri, čo vymysleli píplmetre a reklamy. Veď čím viac umeleckú tvorbu stlačíme čo najnižšie, tým väčšiu odmenu možno očakávať od píplmetreov. Estrády a gýče sú výkladnou skriňou mediálneho dneška. Napríklad hrôzostrašnú pesničku o strašidle, čo robí brekekeke, si na Youtube kliklo vyše tri milióny hudobných „fajnšmekrov“. A to nehovorím o takom exotickom mediálnom zjave tohto národa, akým je pseudospevák z Liptova, čo dokonca zatúžil byť aj županom...

Celý život sa pohybujete v prostredí slovenskej kultúry a aj preto ma zaujíma váš pohľad na to, akými chorobami a neduhmi trpí v súčasnosti...
- Nie som ten, kto by mal vynášať súdy. Ale veľmi ťažko znášam okolitú hrubú nekultúrnosť, ktorú akoby médiá vo veľkom odkukali a nakúpili od ultrafans zo štadiónov. Trápi ma, že sa médiá až veľmi ľahko dokážu podvoliť a prepožičať lacnému úpadku sa gýču, dennodenne nadbiehať a „fúkať do zadku práškový cukor“ píplmetrom a krátkodychej popularite. Pravda je však taká, že o smerovaní a úrovni kultúry nerozhodujú iba nelichotivé záznamy popularity a sledovanosti, ale aj mentálna výbava konzumentov. A hlavne – v pozadí to všetko pozorne sledujú a vyhodnocujú mediálni mágovia a manažéri, ktorí neomylne rozhodujú, čo sa má a bude hrať, spievať, vysielať... teda čo sa bude jednoduchým masám a reklamnému trhu páčiť.

Vráťme sa k vášmu divadlu: RND „odkojilo“ na vašich hrách rad skvelých hercov, akými sú Zuzana Mauréry, Monika Hilmlerová, Maruška Nedomová, Csongor Kassai, či Soňa Norisová. Čím sa vyznačujú podľa vás herci, ktorí neskôr z RND odídu? V čom vídíte váš „radošinský“ rukopis?
- Ten náš rukopis sa dá vtesnať do pár slov: profesionálna úroveň a umelecký nadhľad, vďaka ktorému sú tým, čím sú. Nezbláznili sa, nestali sa z nich takzvané celebrity, robia si svoju prácu najlepšie a najpoctivejšie, ako len vedia a popritom si dokážu zachovať stále potrebný humor, ktorý ich neustále sprevádza životom. Aj po tom, ako už „vyleteli“ z nášho divadla.

Ktorého z „odchovancov“ – odhliadnúc od pani Kolníkovej, či Jána Mekoviča a Milana Markoviča - si s odstupom času považujete najviac a prečo?
- Marušku Nedomovú. Z môjho pohľadu Maruška je nielen výborná umelkyňa, ale aj skvelý človek. Ona vie na javisku veľa. A najmä – je akýmsi dobrým anjelom strážnym nášho divadla. Má veľa talentov: vie presvedčivo hrať, výborne spievať, hrá na všetkých možných hudobných nástrojoch a zároveň je ľudskou oporou a istotou v zákulisí. Nikdy som ju nepočul stenať a ani nevidel zamračenú. Šíri medzi nami pohodovú, pozitívnu energiu a atmosféru, úprimne sa dokáže tešiť na každé predstavenie. Takí ľudia nestarnú.

Mnohí skvelí herci v pokročilom veku zažívajú muky, pretože o ich talent a umenie už nie je zo strany režisérov a riaditeľov divadiel záujem, lebo divák si žiada mladú a peknú tvár. Jednoducho sexidol. Priznajme si, vy ani Koleník a ani Maštalír veľmi nie ste... To je dôvodom, prečo ste nielen vedúci RND, ale si hry aj píšete a aj v nich hráte?
- Ak by ste sa lepšie prizreli, možno... Nikdy som o tom takto neuvažoval. Robím len to, čo hádam viem robiť a čo ma napĺňa. Náš manažér Lacko Hubáček je dobre odo mňa oboznámený s tým, že ak v jeden deň zbadáme, že v hľadisku začnú pribúdať prázdne stoličky, tak končíme, lebo už asi nemáme čo povedať.

Nebojíte sa situácie, že manažér vášho divadla v snahe o záchranu svojej pozície, a živobytia hercov, dá do sály radšej o polovicu stoličiek menej?
– Chvalabohu, zatiaľ nám to nehrozí, lebo máme všade – na Slovensku a aj na Morave či v Čechách – predstavenia dlhodobo vypredané. A s maximálnym počtom stoličiek...

Hoci máte už 74 rokov a ste nesmierne akčný a tvorivý, predsa len mi nedá sa vás opýtať, prečo si už ako spokojný slovenský dôchodca na voľnej nohe neužívate slávu a zarobené peniaze, usmievajúc sa na slnko z paluby svojej loďky kdesi na Liptovskej Mare, Domaši, či na Sĺňave? To ste toho ešte nenapísali a nenahrali dosť?
- Akosi mi doteraz nezišlo na um dôstojne si užívať slovenský dôchodok. Kŕmiť holuby môžem aj cestou do divadla... Povedzte, ako inak a kde by som si mal naplno užívať život, ak nie tam, kde sa cítim najlepšie – na javisku? Takýto krásny „dôchodkový vek“ si vlastne užívam už od svojich devätnástich rokov, keď som sa po prvý raz postavil pred divákov.

Nemôžete poprieť, že RND je vašim „dieťaťom, s ktorým ste spätí pupočnou šnúrou“ už 55 rokov. Bude podľa vás schopné samostatného života, keď sa raz od tejto pomyselnej „pupočnej šnúry“ odpojí? Stále bude mať tie „gule“, ktoré robia z vášho divadla to pravé „orechové“?
- Ťažká otázka. Neviem čo na ňu odpovedať. Momentálne o tom vôbec nehovoríme, a tak to nie je „otázka dňa“. Dva až tri roky dopredu máme naplánované veci, a tak je pre nás dôležitejšie to, čo budeme robiť dnes, zajtra o rok... V každom prípade by ma kdesi tam hore tešilo, ak by môj naivný teáter aj naďalej celkom pekne a nenaivne žil.

Všimol som si, že počas turné mimo domovského divadla v Bratislave, hrávate dve absolútne vypredané predstavenia v jeden deň za sebou. Priznám sa, že žasnem nad tým, ako to dlhodobo zvládate ustáť. A nemyslím tým len fyzicky...
- Ako sa hovorí: ťažko na cvičisku... a tak ďalej. Mám za sebou 55-ročný poctivý tréning, a tak nielen mne, ale ani mojim mladším kolegom nepríde ani na um, že ide o niečo, čo by sme nezvládli. Každé predstavenie odjakživa hráme tak, ako keby šlo o premiéru. A ešte sa, verte či neverte, po vydarenom predstavení zmôžeme aj na pekné spoločné objatia.
 

Záber z hry Stanislava Štepku Polooblačno. Prvá časť radošinskej ságy o období 1900 - 1950, ktorú uzatvára pripravovaná hra Sčista-jasna (1950 - 2000)

Foto: Ctibor Bachratý

Čo bolo, resp. je pre vás ako umelca a tvorivého človeka najväčším ocenením vašej doterajšej práce a talentu? Myslím tým na niečo iné , než je nejaký titul, či víťazstvo v ankete...
- Bezprostredná a tuším aj nepredstieraná reakcia divákov. A nielen tá dennodenná mailová, ale aj keď na mňa po predstavení diváci počkajú, aby sa poďakovali za prežitý spoločný večer. Veľmi si cením najmä fakt, že si na naše predstavenia dokáže nájsť cestu čoraz viac mladých ľudí. Mnohí gymnazisti si s nami buď pred, alebo po predstavení urobia aj krátke stretnutie – také predmaturitné – a na to sa vždy tešíme osobitne. Dáva nám to nádej a zmysel našej práci a utvrdzuje nás to v presvedčení, že nehráme divadlo iba pre pamätníkov.


 

Posilňovňa ducha

Pri vstupe do vášho divadla máte nápis: „Radošinské naivné divadlo posilňovňa ducha“. Žijeme v časoch dominancie dokonalého tela, vizuálu, imidžu a „obalu“ ako takého. V časoch, kedy sa z fitnes trénerov stávajú obdivované a dobre platené herecké hviezdy, či celebrity šoubiznisu. Ako je to s vami? Má na Slovensku posilňovanie ducha zmysel a je perspektívnou, lukratívnou, spoločensky prestížnou, či nebodaj dobre ohodnotenou záležitosťou?
- V miestnostiach oproti vstupu do nášho divadla na Záhradníckej ulici bola donedávna posilňovňa – fitnes centrum, a tak, reku, hneď vedľa posilňovne tela musí byť naša posilňovňa ducha... Áno, tuším viac niektorým dorastencom a im podobným ide o posilňovanie tela ako ducha. Nedalo mi, sledoval som cez chodbu príchody manažérov a úradníkov do vedľajšieho fitneska, odkladali svoje tašky a kufríky, z tašiek vyberali úbory a vyskočili na bežiace pásy, aby dali telu do tela... Aby ich manažérske a kaviarenské telá boli ohybné a lákavé a zodpovedali súčasným trendom. Videl som ich vychádzať spokojných a iste aj s predstavou, že pre seba urobili niečo dôležité. Ak sa dotyční cvičenci v úlohách divákov niekedy objavia v našom divadle, budem rád. Pokúsime sa im posilniť ducha.

Len jedno slovenské víno - legendárny „Klevner z Radošiny“ - sa dostalo do vienka anglických kráľov. Toto víno z ročníka 1947 bolo podávané počas korunovácie anglickej kráľovnej Ažbety II., pričom Klevner mohol ochutnať aj princ William a jeho manželka princezná Kate. Nemyslíte si, že by bolo načase, aby vincúri v Radošine uviedli do života novú značku „Štepka z Radošiny“? Bolo by to také veselé, vtipné, beťárske vínko, predurčené – podobne ako vy, sa stať legendou...
- Vynikajúcim radošinským vinárom ste možno vnukli márnomyseľnú myšlienku. No ten pekný nápad má aj reálny základ. Štepka je naozaj z Radošiny.