Rozhovor: Stanislav Štepka “Nemám v úmysle sa ani v budúcnosti vzdať toho, čo naše divadlo robí naším divadlom.“

 

Myslíme si, že naša najnovšia hra nie ani tak o rodine, ako je o tejto krajine. Ako to už roky máme vo zvyku: cez jednu rodinu a situáciu vlastne nahlas hovoríme (alebo chceli by sme) o tom, čo nás všetkých sužuje a otravuje, slovom chceme podať čo najsúčasnejšiu správu o krajine a ľuďoch pod Tatrami. A keďže je to správa o nelichotivých záležitostiach a javoch, opäť sme museli využiť pri tejto  nepríjemnej práci v teréne nášho osvedčeného pomocníka – humor.


V bulletine ste sa nechali počuť, že samotní diváci si žiadajú váš pohľad do budúcnosti, na prítomnosť, a nielen spomienky.

Dosť často hry Radošinského naivného divadla vlastne píše sám život. Stačí si v týchto dňoch otvoriť noviny (alebo internet) – a tém je tam na viacročný dramaturgický plán. Keď som hru písal predvlani v lete v Radošine, vôbec som vtedy netušil, že v blízkej budúcnosti, teda o necelé dva roky, bude hra až taká časová.

Pomohol vám pri príprave predstavenia aj názor Darinky Abrahámovej, ktorá sama razí v Žiline, ale aj svojho času v Bratislave, novátorský štýl a je otvorená všetkým novým podnetom?

Pri príprave inscenácie vlani na jeseň sme viacerí tušili, že asi budeme na scéne viac než aktuálni. Naša dramaturgička Darinka Abrahámová na tú horúcu súčasnosť viackrát upriamovala pozornosť celého kolektívu, ba aj ako herecká predstaviteľka ústrednej postavy nášho príbehu si na texte na scéne tuším riadne zgustla.

Takže, aká bola vlastne príprava na predstavenie?
Naozaj výborná. Nielen dramaturgická príprava, ale aj nápaditá réžia Ondreja Spišáka dodala inscenácii spolu s vynoveným hereckým kolektívom, so scénografom Ferkom Liptákom a s kostymérkou Monou Hafsahl všetko to, čo dnes v tomto titule nachádzajú aj naši diváci (a to nám aj pravidelne odkazujú po predstaveniach cestou z divadla či mejlovou poštou) – najsúčasnejšiu súčasnosť.

Predstavenie je krásne zasnené až sarkastické v prehovoroch  dvoch mimozemšťanov. Ako ste to neraz mysleli? Veď Štepka je väčšinou ospravedlňujúci ľudské nedostatky...
Vedel som, že táto naša na prvý pohľad nepríjemná správa o verejných, spoločenských praktikách na Slovensku musí mať na scéne ešte ďalší akoby ventilujúci „uhol pohľadu“. Poskytli nám ho dvaja náhodní, naivní mimozemšťania, ktorí sa do rozbehnutého príbehu priplietli skoro priamo z Radošiny... Dokonca ich hrajú aj dvaja autentickí Radošinčania: Martin Škoda a ja.

Ale zostávate stále sám sebou a to je na vás to krásne a neodmysliteľné, ako aj vaše postavy, ktoré stvárňujete, akoby z každej hovorila "Dušanova mama"...

Pani Kolníková tu nie je – a predsa na scéne stále s nami pretrváva: v človečinovom uvažovaní o okolitom svete – za účasti írečitého radošinského dialektu. Nemám v úmysle sa ani v budúcnosti vzdať toho, čo naše divadlo robí naším divadlom.

Prezraďte mi, kam chodíte stále na nápady, veď ani v tej radošinskej krčme sa toľko príbehov neodohralo, ako na vašom javisku...

Život naokolo je tá najzaujímavejšia krčma, kde sa toho dennodenne udeje až-až. No ja, priznám sa, počúvam oveľa radšej pekné ľudské príbehy, ako čítam materiály o kauzách a spoločenských škandáloch.


Držím palce...

S vďakou Jana Jurkovičová-Horváthová
Foto1: Ctibor Bachratý Foto2: Roman Uhliar