Rozhovor: Sisa Michalidesová je človekom, ktorého choroba nezlomila

Tagy: Jana Horváthová Sisa Michalidesová

 Sisa Michalidesová je unikum vo svojej oblasti. Od detstva inklinovala k umeniu, no škrt cez životnú cestu jej spôsobilo onkologické ochorenie, ktoré ju zastihlo v rozkvete. Prinieslo veľa trápenia, ale z onoho dieťaťa sa stala hlboká, vnímavá a talentovaná bytosť, ktorá dnes dostáva ponuku za ponukou. Najnovšie, ako sme spomínali v rozhovores Jurajom Nvotom, pripravuje hudbu do predstavenia Gazdova krv v Astorke. Okrem toho neustále tvorí, koncertuje, hrá v divadle a študuje, teda skôr, dobieha to, o čo ju choroba pripravila...Teda, ukončuje si vysokoškolské štúdium. Nie je jednoduché, stretnúť sa s týmto výnimočným človekom, no my vám napriek tomu prinášame čo to z jej života... Speváčka, herečka, skladateľka a manželka Sisa Michalidesová...

Ste flautistka, speváčka, herečka a skladateľka hudby.... Čo najskôr?

Každé „najskôr“ sa mi deje v inom čase. Som rada, keď sa tieto profesie stretávajú a vzájomne prelínajú a obohacujú. Snažím sa osloviť diváka cez spev, flautu, herectvo a komponovanie. Diváci vycítia túto vzácnu symbiózu vo vzájomnom spojení. 

Odkiaľ začneme? Ak nespomenieme spoluprácu s Adrienou Bartošovou, najnovšie ste skomponovali hudbu k Zimnej rozprávke pre Novú scénu v Bratislave. Zimní kúzelníci, Zimná rozprávka...všetko o zime. Je v tom nejaká paralela.
Je to náhoda, že sa pod motív „zimy“ skryli dve moje CD. Režisér Juraj Nvota si vypočul scénickú hudbu „Zimní kúzelníci“, pousmial sa nad mojou ponukou skomponovať scénickú hudbu a hudbu k textom Ľubomíra Feldeka do Zimnej rozprávky, od Wiliama Shakespeara. Prečo sa „pousmial“? Pretože som v kompozíciách zabehla až do džezu.

Hudba je vaším životom. Hráte na flaute, na klavíri, spievate. Čo vám ponúka interpretácia?
Ponúka mi radosť z tvorby. Hre na flautu som sa venovala od svojich piatich rokov. Rada som vypiskovala na píšťalke ľudové pesničky. Neskôr som študovala priečnu flautu na Konzervatóriu v Bratislave. Vzťah k džezu vzbudili vo mne stretnutia s Jirkom Stivínom na jeho improvizačných workshopoch a hodiny Matúša Jakabčica. Rada improvizujem na flaute a píšťalke a niekedy cítim potrebu uplatniť v interpretácii aj jemnosť ľudského hlasu. Improvizáciu pokladám za vzácny prejav slobody v akejkoľvek hudobnej interpretácii. 

Je to istým spôsobom aj oslobodenie od reality? Jej skrášlenie?
Áno, ak je realita niekedy zložitá, fantázia improvizačnej tvorivosti môže byť oslobodzujúca a o to intenzívnejšia.


Umelci sú večné deti, patríte medzi nich aj Vy? Alebo vás vaša osob skúsenosť s vážnou chorobou urobila priskoro dospelou?
Keď tvorím, som hravé dieťa. Či v hudbe ako skladateľka, interpretka na hudobných nástrojoch alebo herečka na javisku. Popri „skúsenosti“ s chorobou vzniká väčšia radosť zo života,  človek si intenzívnejšie uvedomuje jeho hodnoty. 


Okrem toho všetkého, čo určíte možno považovať za váš úspech, nedávno ste získali Platinovú platňu  za CD "Veľkí herci spievajú malým deťom". Čakali ste to?
Priala som si to. Za platinovou platňou a množstvom predaja CD, vidím detské oči, spievajúce deti, radujúce sa z pesničiek. V divadelných predstaveniach máme veľkú radosť, keď detské publikum s nami spieva a chce, aby predstavenie spevákov, hercov - klaunov ešte pokračovalo.


Máte ohlasy aj zo strany rodičov detí ?
Vaša otázka je aj odpoveďou. Máme ich veľmi veľa a vždy nás potešia. Rodičia detí sú vzácne publikum, prežívajú intenzívne spontánnu radosť svojich detí, tešia sa. Často nám prišli povedať, že sme im našim predstavením oživili spomienky z detstva. Na chvíľu sa stali deťmi.


Deti živo reagujú práve na rovnomenné predstavenie na Lodi Adyho Hajdu. Aké to je?
Pri komických výstupoch klaunov vnímame veľkú radosť detí. Humor v spojení s pesničkami je múdre spojenie. Komorný priestor lode umožňuje blízky kontakt s deťmi, cítime ich dych. Máme pocit, že dieťaťu odovzdávame niečo, čo ono túžobne očakáva. 

Na každom predstavení s vami spolupracujú aj rôzni herci z CD-čka. Je to za účelom spestrenia?
Rozmanitosť vždy prináša na javisko spestrenie aj prekvapenie.
Deti majú radi šantenie klaunov a príchod herca v civile na javisko prináša inú atmosféru, pretože deťom ožíva tvár herca z titulných strán dvoch knižiek, do ktorých herci kreslili ilustrácie svojich rozprávkových pesničiek.


Nielen hudba a tvorba pre deti sú vašou doménou, ale aj divadlo pre dospelých. Ste so svojou mamou Alenou Michalidesovou zakladateľka a členka divadla Úsmev...
Nie som zakladateľka. Nebola som ešte na svete. Študentské divadlo Úsmev založili moji rodičia v roku 1977. Okrem predstavení pre študentov malo divadlo v repertoári tituly aj pre dospelých. (Ako: Zo života hmyzu, Rómeo a Júlia, Ako som vstúpil do seba.....) Prvý titul pre deti, ktorý divadlo reprízovalo vyše 300- krát bol: Snehulienka a trpaslíci. V tejto inscenácii som si zahrala postavu Kýblika ako štvorročná. Od roku 1990 spolupracovalo divadlo Úsmev s režisérom Petrom Scherhauferom v bratislavskom Istropolise. V jeho réžii vznikla inscenácia troch Krasnogorových poviedok: Pelikáni v pustatine. V súčasnosti sme ju obnovili na počesť výročia P. Scherhaufera. Hrajú v nej tí istí herci, ale oveľa „zrelší“. Marián Labuda ml., Erik Peťovský, moja mama Alena, ja Sisa a mladí nádejní herci: Laco Tischler a Vlado Hanák.


Spomínali sme Pelikáni v pustatine, ale nielen to...Pripravujete aj rôzne klauniády pre dospelých?
Peter Pavlac napísal pre nás hru Klauni v pekle. Réžirovať ju bude Patrik Lančarič. Sú to klauniády pre dospelých. Ja som napísala projekt, ktorý aj režírujem so študentmi Konzervatória v Bratislave. Je to pre mňa ďalšia tvorivá skúsenosť. Teším sa.


Čo vám je z vašej tvorby najbližšie?
Bola by som nespravodlivá k divadlu, keby som povedala, že hudba a naopak.


Ste vydatá, pomýšľate niekedy aj na deti?
Áno. Pomýšľam na dieťa. Teším sa, keď sa budem s ním hrať, spoločne vymýšľať rozprávky a jašiť sa s ním. Odmalička ho viesť k divadlu, ako som bola aj ja vedená a prebúdzať v ňom vzťah k hudbe.

Autor: Jana Horváthová