Rozhovor: „Príde mi to rovnako prirodzené ako tanec a chôdza po chodníku“: hovorí o jazde na motorke Juraj Žilinčár.…

Čo vás vlastne k baletu priviedlo ?

            Na telesnú výchovu na základnú školu prišiel pedagóg, ktorý nás chcel vidieť, no a dal mi túto ponuku. Mne sa to videlo výhodné, lebo prijímačky boli v deň výletu do prírody a ja som sa chcel z neho uliať. No, a keď som došiel na našu školu E. Jaczovej na doplňovacie skúšky, prijali ma teda, no bol som tam do večera do osemnástej hodiny večer a decká boli už dávno z výletu doma. Bol som nahnevaný.

Čím vám napokon tanec učaroval?

            Ani neviem, prečo som sa tak rozhodol. Nikdy som to ale neoľutoval, že som sa pre túto prácu rozhodol. Ani počas štúdia na škole. Skôr som sa veľakrát zamýšľal nad tým prečo, ale do dnešného dňa som na to neprišiel. Jediné, čo si pamätám je to, že som rodičom vtedy povedal, že skúsim a uvidím, čo z toho bude. Vyskúšal som jeden rok, druhý a teraz po 22 rokoch končím v divadle

Doposiaľ ste teda pôsobili prevažne ako sólista Baletu SND, v poslednom čase aj ako fotograf prvej scény. Ako je to u vás pri pozorovaní tanca a spúšťaní fotoaparátu?

            V prvom rade sa sústredím na tanečníka, na jeho techniku. Čo sa týka baletného predstavenia, baletného umenia, to je výborné, lebo viem odhadnúť, čo kedy príde a viem sa pripraviť. Kontraproduktívne je to v prípade fotenia moderného tanca, lebo technika tam nie je jednoznačná ako pri klasickom balete. V prípade fotenia moderného tanca je to úplne inak. Mám väčšiu voľnosť vložiť svoj rukopis a tak sa nezameriavať iba čisto na baletnú techniku.

Stane sa niekedy aj to, že vás moment zaskočí? Že máte určitú predstavu, a zrazu nie je uskutočnená?

            Nie, to sa mi nestáva, lebo nič neočakávam. Do fotenia vstupujem s tým, že neviem čo mám očakávať a o to viacej sa snažím koncentrovať, aby som odovzdal zo seba 110%.

 Aký je to vlastne pocit, keďže sa v tejto sezóne s tancom lúčite?

            Na jednu stranu sa teším, lebo celý svoj produktívny život som trávil v SND ako tanečník a nepoznal som nič iné ako divadlo. Akurát, keď som si opäť ako tanečník privyrábal v zahraničí, ale to gro dospelého života som prežil v divadle. Plánujem teda balet po toľkých rokoch nejako vykompenzovať.  Teším sa hlavne preto, že si rozšírim obzory a budem sa učiť životu mimo divadla.

Čo sa týka fotenia, fotíte prevažne pre divadlo, alebo celkovo, umeleckú fotografiu istého charakteru?

            Snažím sa vyslovene zameriavať na fotografiu tanečnú. V tom som , poviem rovno, lepší, ako keby som mal ísť trebárs fotiť futbal. Ide o fotografiu scénického tanca, nie športové tance či iné…

Pre tento typ fotografie je asi špecifická a dôležitá aj atmosféra, výraz, tvár. Aký je váš postup, o čom je?

            O momente. Stáva sa totiž to, že často nemám ani príležitosť naštudovať si dej a príbeh. Často fotím pre VŠMU a stáva sa, že fotím desať dielov a ku každému dielu si naštudovať, o čom to je, je nemožné. Človek sa zameriava na daný moment, ktorý v sebe obsahuje výraz, techniku a atmosféru, jednoducho pocit, ktorý dostáva fotograf. A to, čo dáva ten moment mne, dá divákovi. Usilujem sa cez fotografiu pretlmočiť, čo vidím a cítim a zároveň to odovzdať divákovi

V závere sezóny bolo na scéne Baletu uvedené predstavenie tlmočiace  symbiózu módy a baletu pod titulom Fashion Ballet 2024. Istotne vás téma zaujala a problematika ešte umocnila krásu tanca v zaujímavých kusoch oblečenia. Zaujímate sa aj o módu?

            Musím povedať, fotil som skoro celú prípravu Fashion Ballet 2024, ale o módu sa zaujímam len tak okrajovo. Čas od času niekedy na mňa vyskočí nejaká reklama, ktorá ma zaujme, ale veľmi sa za módnymi trendmi nepoberám.

Dokonca, v spomínanom predstavení mala choreografiu aj predchádzajúca riaditeľka Baletu SND Nina Poláková. Viac menej ste na javisku spolu začínali a bolo a je viacero zvučných mien, ktoré mali v tejto oblasti chuť viac na sebe zapracovať. Ako to teraz vyzerá medzi vami, keď sa teraz takto stretávate aj po rokoch? Často aj po odlukách.

            Sme priateľmi, ako kedysi, ale aj keď sú ľudia priatelia, musia mať vzájomný rešpekt. Či je ten človek na pozícii riaditeľa, dramaturga, tanečníka, je to asi rovnaké. Treba si seba navzájom vážiť.

Nezostalo vás tu z tohto obdobia veľa. Mnohí odišli a nevrátili sa pracovať na Slovensko.

            Žiaľ áno, mnohí prichádzali len na pár hosťovaní a vrátila sa asi iba Nina Poláková z Viedne, ktorá pôsobila ako riaditeľka Baletu.

Ale pokiaľ ide o vás, dostali ste ozaj pekné príležitosti. Výrazné. Alebo, ako to hodnotíte? Ako tanečník ste boli výrazný. Hrávali ste aj pre detského diváka. Je rozdiel u tanečníka hrať pre dospelého a hrať pre dieťa?

Pokiaľ ide o možnosti, neviem či je to preto, že som v tanci a tancom žil svoje najproduktívnejšie obdobie, ale áno, bolo to možno šťastie, ktorému vďačím za to, že som väčšinu tých postáv dokázal stvárniť hodnoverne. Bavilo ma vcítiť sa do charakterov postáv. Ale, pokiaľ ide o nejaký rozdiel medzi divákom detským a dospelým, ten neriešim. Jediné, čo som si uvedomoval, bolo asi, že deti dávajú hlasnú odozvu, ale prístup tanečníka musí byť rovnako zodpovedný. Mal som rád, keď tam boli deti zo školy, boli vnímavé, dávali najavo, keď sa im to páčilo.

Balet a jeho príprava sú desiatky skúšok v skúšobnom procese, stovky kostýmov za kariéru. Ako ste to vnímali?

            Ja som od úplného začiatku k tancu a tejto práci pristupoval absolútne prirodzene, jednoducho tak, že to musí takto byť a prebiehať.

To svedčí aj o vašej disciplíne, ktorá je najmä pri baletnom umení nevyhnutná. Je to asi naozaj plusom, keď teraz budete nahrádzať pohyb v práci za pohyb vo voľnom čase. Nie je to pre každého jednoduché, toľké hodiny zrazu naplniť aj napriek tomu, že nemusíme, ale organizmus si istotne zvykne a je to dôležité. Prestať s pohybom by bolo veľmi zlé. Človek asi musí takto vyhĺbenú koľaj preorientovať.

            Musím povedať, že už to nie je také, lebo disciplína odchádza asi vekom. Neviem či je to tým, že 22 rokov v divadle bola tá disciplína ozaj veľmi enormná, a práve preto aj cítim, že potrebujem konečne aj trochu slobody, alebo je to tým, že telo už dáva najavo, že to takto už nejde. Ale musím povedať, že sa teším a musím všetko telu asi vykompenzovať, pretože napriek tomu, že balet je krásny je pri svojej kráse pre organizmus veľmi neprirodzený, preto si vytvorím tréningy na báze fitness a jogy, teda z oboch strán. Hýbať sa budem, ale nechám to už asi plynúť.

Leto a prázdniny.

            Verím, že leto bude pekné a slnečné, tak sa chystám na dovolenku na motorke na sever Talianska, pojazdiť si.

Ako ide dokopy vlastne tanec a motorka? Ste vášnivým motorkárom?

            Od detstva to kĺbim. Od svojich šestnástich rokov. Urobil som si skoro vodičák, jazdil som, potom som mal trochu pauzu a znova som sa k tomu vrátil a ani nerozumiem, prečo som motorku vložil na druhú koľaj, lebo teraz, keď na nej sedím, príde mi to rovnako prirodzené ako tanec a chôdza po chodníku…