Rozhovor: Pre dramaturga a dramatika Petra Pavlaca je dramatizácia próz dobrodružstvom

 

 

 

Najmä mi to ponúka úžasnú možnosť spoznať ďalšieho zaujímavého spisovateľa, dostať sa do jeho myslenia a pokúsiť sa hľadať javiskový potenciál jeho prózy. Hľadať však nie len v  napísaných dialógoch a náznakoch dramatických situácií, ale najmä v možnostiach ako transponovať pasáže, ktoré na prvý pohľad pôsobia ako dramaticky nepoužiteľné. Často sa práve v týchto pasážach nachádza samotný kľúč adaptácie. Ale ako si spomenula, je to najmä dobrodružstvo, pokiaľ si ho pripustíte a necháte sa autorom viesť, namiesto toho, aby ste ho prispôsobovali nejakej všeobecnej predstave toho, ako by mal dramatický text „vyzerať“. Aj preto sa môže stať, že hoci používate podobné postupy, v skutočnosti sa texty na seba až dramaticky nepodobajú.

 

 

 

Nie celkom, hoci by to tak mohlo vyzerať. To, o čo som sa v prípade tohto textu snažil, bolo permanentne hľadať postavy, ktoré by niektorú z autorových viet mohli povedať, hoci na prvý pohľad im nepatrí. Avšak v celku situácie sa takáto séria replík môže stať komentárom, ktorý zo „suchého“ prozaického opisu prejde do angažovaného vyjadrenia postoja konkrétnej postavy k prebiehajúcej situácii. Akokoľvek komplikovane by to znelo, išlo o vytvorenie nie len charakterov Bratov Jurgovcov vo vnútri fragmentov situácií, ale z každého spraviť aj rozprávača a komentátora. Avšak rozprávača angažovaného, komentujúceho aktívne, vstupujúceho vo svojich komentároch do dialógov s ďalšími bratmi. Dokonca i otec sa po vlastnej smrti môže stať ďalším z rozprávačov. Takým spôsobom sa vlastne nikdy nedostaneme mimo svet rodiny, lebo bratia sa komentujú navzájom, kritizujú, podporujú, ale stále na úrovni ich súkromia a intimity rodinného vzťahu. Nie je to nič objavné, samozrejme, ale veď o to ani nešlo.

 

 

 

Pamätám si, ako som kedysi v roku 2005 šiel na festival pôvodnej drámy do jedného offbroadwayského divadla v NewYorku s knižkou európskej drámy pod pazuchou a s nádejou, že „presvedčím“ New York o nevyhnutnosti uvádzania kvalitnej európskej drámy pre NYC. Potom som sa tam desať dní stretával s riaditeľmi mnohých menších divadiel, kde mi každý jeden rozprával o tom, ako pracujú pre pôvodnú drámu, akým minoritám sa dokážu venovať a dávať im priestor v dramaturgii i v iniciovaní vzniku pôvodných textov, až som si uvedomil, že všetko to, čo som tam „chcel priniesť“ tam už dávno majú a ešte oveľa viac. Zároveň som zavnímal silu minoritného publika, pre ktoré netreba mať strach písať, lebo je ho „málo“, netreba mať žiaden ostych využívať jedinečnosť miesta a z tohto špecifika urobiť svoju výhodu. Tak som sa vrátil domov s oveľa väčším rešpektom voči tomu, čo je špecifické pre náš „región“ a môj dovtedy viacmenej intuitívny záujem o slovenskú prozaickú tvorbu (prebudený skvelým pedagógom, dnes už zosnulým Jankom Jaborníkom) sa stal doslova presvedčením. Nehovoriac o tom, že objavovanie umeleckých (literárnych) autorít práve tu, je pre mňa už dlhé roky nevyhnutnou súčasťou hľadania pevného bodu v sebe samom. Umeleckého i ľudského.

 

 

 

Pedagogické hľadisko nemá žiaden význam, pokiaľ ho človek neprijme za svoje. Aj preto je možno v skutočnosti tak málo pedagógov, ktorí Vás dokážu naozaj inšpirovať k záujmu o niečo tak zdanlivo bezvýznamné a nezaujímavé, akým je slovenská literatúra, slovenské umenie vôbec. Zaznávanie je len neprekonaný pubertálny odpor k všetkému povinnému, ktorému nebola „ponúknutá“ alternatíva vo forme naozajstného vnútorného presvedčenia o skutočnej kvalite. Ale kvalita tu je. Bez toho, aby sme sa museli byť do pŕs: „toto je naše, to si nedáme“!

 

 

Ivan Horváth bol človek so záujmom o rôzne formy umenia. Miloval výtvarné umenie, písal a hral pre svoje deti a deti susedov bábkové hry, bol v kontakte so súdobou literatúrou, študoval v Paríži v čase, kedy tam prekvitali mnohé avantgardy prvej polovice 20.storočia, prekladal ich, písal o nich publicistické texty, takže jeho dielo je plné najmä zážitkov, ktoré presahujú ten náš drobnučký kontext a je to cítiť. Veľké gesto, veľké srdce a schopnosť ho reflektovať očami a slovami človeka s reálnou skúsenosťou. Treba ho čítať a spoznávať. Oplatí sa to.

 

 

Nevnímam to tak. Keďže som písal aj pre iné divadlá, skúšali sme v Martine, na Novej scéne, predtým Kvarteto, potom rozhlasová adaptácia knihy Žo Langerovej Vtedy v Bratislave, čiže hovoriť o prestávke sa dá asi len ťažko. Skôr mám pocit, že by som ju na čas potreboval. Ale zdá sa, že nehrozí. A to je vlastne dobre.

 

 

Na to sa nedá odpovedať, veď to poznáš. V zásade nikdy nie som spokojný so svojim výsledkom, teda so samotným textom. Ale bolo pre mňa úžasné vnímať všetkých hercov (a režiséra pána Vajdičku), ako dôsledne sa snažili napĺňať text tak, ako bol napísaný, ako veľmi im záležalo, aby nehovorili obsahy replík, ale dodržiavali tú zvláštnu a netradičnú Horváthovu štylistiku, ktorá spolu s hudbou vytvára plnohodnotný „level“ pre syntézu celku. A pritom je to neuveriteľne ťažké. Preto im naozaj ďakujem a musím len dať veľký kompliment. Vlastne mi všetko vrátili späť. Preto sa nedá hovoriť o spokojnosti, ale omnoho radšej použijem slovo – naplnenie. A to je oveľa viac. Je mi samozrejme jasné, že v dnešnej dobe už mnohí ľudia nie sú schopní sa natoľko vnútorne upokojiť, aby sa naladili na to veľké množstvo slov a nechali na seba pôsobiť obraznosť, ktorá nespočíva v javiskovej ilustrácii a akčnej dráme, ale práve v nabudení imaginácie v sebe samom cez slovo. Ale uvedomenie si tohto faktu by ma určite nemohlo zastaviť, aby som sa o to nepokúsil. Aby sme sa o to nepokúsili my všetci. A znova a znova.