Rozhovor: "Pôstu sa netreba báť" hovorí Anton Srholec

 

 

 

 

 

Popolcovou stredou začína pôstne obdobie. Čo by mal človek spraviť a na čo by mal myslieť v tento deň, ktorý uzatvára obdobie zábav a plesov...


 

Čím som starší, tým menší rozdiel vidím medzi fašiangom a pôstnym obdobím. Spolu s ostatnými ľuďmi, veriacimi, či pochybujúcimi len málo fašiangujeme. Naša konzumná spoločnosť svoj fašiang, nezastaví.Zábavné programy a povrchný spôsob života  budú pokračovať. Môjmu veku aj mojej filozofii sú bližšie tie pôstne témy. Ak je človek roky na ľade, zvykne si a nájde iný druh potešenia a radosti, ktorú si tak váži, že by ju nevymenil ani za Karneval v Rio, či za Ples v opere.

 
V čom teda spočíva pôstna Popolcová streda a štyridsaťdňový pôst?

Vraciame sa k svojej podstate. Hľadáme zdroje radosti v sebe a okolo nás. Objavujeme prírodu. Zmierujeme sa s tým, čo sme a čo máme. Stávame sa ľuďmi, ktorí generujú radosť a vedomie zmyslu, čo presvieti život a  stave sa vzácnym darom. Tento spôsob života, jeho kultúra sa nedá strihať na hodiny a merať na dni. To buď máš, alebo nemáš. Keby sme 40 dní pracovali na sebe, redukovali zbytočnosti, tešili sa zo seba a zo sveta, v ktorom žijeme, mohol by to byť fantastický začiatok. Úvod do života, ktorý má aj pre nás pripravené stale nové prekvaspenia.

 
Je to akási očista ducha a aj tela?

Očista tej nádoby, v ktorej nesieme seba je dôležitá. V tichu a v prijatej samote zistíme ako je ten nástroj krehký, jedinečný, ohrozený a predsa nádherný. Môžme si uvedomiť, že je to dar a my sme za ten dar zodpovední a tým darom, ktorý generuje ducha, smieme obdarovať svojich blížnych. Rodí sa tu nové vedomie. Ku šťastiu budeme potrebovať menej hmotných darov, ale viac  pekných a správnych slov na správnom mieste a v správnom čase.

Čoho sa treba vzdať? 

Náš výraz pre jedlo nesie so sebou aj nápoveď jed. Stáva sa, že ľudia ktorí sa nenaučili sýtiť slovom, teplom lásky a duchovnými hodnotami, suplujú tento hlad prejedaním sa. Tým otravujú ten vzácny nástroj, svoje telo, ktoré potom trpí a je neschopné prijímať a vyžarovať  hlbšie city, slová a dôstojné ľudské postoje. Pred pôstom preferujem skorej skromné, jednoduché jedlo, ktoré nám ponúka príroda a naša kultúra. V kresťanskej výchove je málo docenený boj proti fajčeniu, alkoholu a drogám, čo nám doslova zabíja ľudí.

 
Pôsobili ste v Saleziánskom ráde, ktorý sa zameriava aj na vzdelávanie a výchovu mladých ľudí a detí. Čo vám dalo toto pôsobenie?

U saleziánov som sa naučil radikálne odmietať fajčenie a drogy,čo je  mojim veľkým obohatením. V núdzi mi to pomohlo prežiť a len tomu ďakujem, že som sa dožil tak pekného veku. Aj vino, ktoré sa v Skalici rodí, my dokážeme piť.  Víno je slávnosť. Víno je nas hrane spiritus. Víno je boží dar. Aj všetky ostatné dary, ktoré nám Boh, Príroda ponúka, ak sa naučíme byť zas ne vďační, a múro ich používať, stávajú sa oslavou  Dárcu I násho života. Chesterton napísal, že muž by nemusel byť nešťastný, že nemôže ľúbiť všetky ženy, ale mohol by byť šťastný, že smie milovať jedinú z nich.

Bolo toto pôsobenie akousi väzbou ? 

Ja viem, kde mám svoj domov. Kým vládzem, musím byť verný tomu, čo som si prisvojil. Patriť do ktorejkoľvek komunity neznamená, že budeme stale sedieť spolu, ale čím sme starší, naše vzťahy sa zduchovňujú.

 
Veľmi často sa stretávate s umelcami a vy sám milujete umenie…Usilujete sa ich aj ovplyvňovať ?

Umenie je charisma, láska a dar. Poznám umelcov, ktorí sa z lásky k umeniu neoženili.  Je to ich reč, karma, pokánie, služba tomu Neysloviteľnému. Mám umelcov rád.  Trápia sa, aby v tomto našom šedivom, chorom svete  neubúdalo dobra. Zásadne nikoho neobraciam. Všetky naše potôčky tečú do jediného mora. Obraciam sa ja. Učím sa a žasnem, koľko je jazykov, ktoré hľadajú a napovedajú krásu, ktorá vždy nova a nova nás oslovuje a obohacuje.  Umenie má veľkú budúcnosť. Veda a filozofia strácajú žiakov. Umenie sa stave zaujímavé. Nakoniec všetko  je umenie. Krása je jedno z božích mien.

 
Aké zvyky počas pôstneho obdobia majú vaši známi?

Mal som príbuzného, ktorý na Popolcovú stredu vyfajčil poslednú cigaretu, išiel na popolec a zapálil si až keď počul zaspievať Aleluja. Myslím si, že by bol múdrejší, keby toho fajčenia nechal definitívne a hľadal si spôsob, ako  pracovať na inom úseku v mnohovrstvenom živote. 40 dňový post je najkrajší príbeh na Ježišovi, ktorý to dokázal a to finale je úžasným symbolom a skratkou nasšej ľudskej existencie. Čo všetko by sme dostali? Ale Ježiš sa dokázal nie len postiť, asle zúčastňoval san a hostinách, kde on, pozvaný host, sa stal hostiteľom.  To hlavné, čo ľudia hľadajú, je duch. Len my to nedokážeme. Ježiš je môj príklad a vzor.

 
Vy ste sa ocitli neraz za svoje presvedčenie v nemilosti…

Bolo mi dopriate  tri razy byť sto dní na samotke, kde som sa veľa postil a bol som hrozne sám. Len so svojim Bohom. Tam ma posilňovali Ježišove príbehy. Inakšie by človek zbláznil. Som slabým žiakom. Nemal som učiteľa. Ostala mi len odvaha žiť po celé roky na ľade a tešiť sa z toho. Tú slobodu mi už nik nemôže zobrať.

 
Ako vnímate Veľkú Noc?

Veľká Noc je tiež sviatkom víťazstva nad neslobodou, svetla nad tmou a novej formy života nad násilím. Kým budeme po krk ponorení do materiálnych starostí a pôžitkov, nemáme šancu pochopiť čo je pripravené pre tých, čo majú odvahu pôstiť sa, odriekať si zbytočné, namáhavo pracovať alebo trpezlivo nieť ťažké jarmo. To je kozmický zákon. Radosť a skutočnú slobodu smie prežívať len ten, kto sa o to usiluje. Náš život pri všetkých možnostiach, ktoré nám ponúka,  ponúka nám aj cestu znovuzrodenia, obnovy a stale nových foriem radosti.