Rozhovor: Päť rokov „Ticha..“, teda obdobia, kedy začali hovoriť aj tí, ktorým to robí problém

Zaujímavý bol samotný zrod myšlienky, pretože, keď Divadlo a.ha. dostalo nové priestory na Malej scéne, práve vtedy sa niekdajšia „aháčkarska“ dramaturgička  a dovtedy dlhoročná rozhlasáčka Viki Janoušková rozhodla pre divadlo vlastné. Tak ale zatúžila po „Tichu“ v ňom, že práve ono sa stalo podnetom pre mnohé programy a motto samotné. Jej manžel, Miloš Janoušek, autor a muzikant, ktorý tiež stojí za nejedným predstavením na scéne divadla, požiadavku ženy sformuloval asi takto: “Vlastné divadlo? Prečo nie, veď, koniec koncov, mohla by mať aj náročnejšie želanie...“ Dnes, po tých piatich rokoch existencie divadla  však už často tvrdí, že to prianie mohlo byť aj menej náročné...

A, čo na to Viki: „Čo sa dopadu na rodinu týka - dobrá otázka - mohlo byť aj menej náročne. No všetci traja zakladatelia, teda režisér Robo Horňák, Miloš aj ja, si uvedomujeme, a neraz sme sa počas tých piatich rokov (2010 – 2015) aj na vlastnej koži vždy znovu presviedčali, že nič nie je v živote zadarmo... za všetkým musí byť koncentrovaná  číra energia, zanovitosť a odvaha začínať každú inscenáciu, či projekt odznova, teda od nuly... - A potom príde takáto oslava a krst knihy (Divadlo TICHO a spol. – odtlačok na duši divákov a tvorcov) a človek si vyfúkne a má právo povedať – Stálo to za to ťahať tú divadelnú káru! ... A na druhý deň začne odznova, zdvíha nohy k novým krokom ďalšej sezóny. Šiestej...“

No, ustáli to a s nimi aj ďalšie tri „združenia divadelníkov“. Do úvodzoviek to dávam preto, lebo nie všetci z nich sú divadelníci profesiou, ale zato isto srdcom. TICHO a spol. uviedlo počas uplynulých päť rokov šesť autorských predstavení, množstvo hudobných a literárnych večerov, ale stalo sa aj platformou pre nezávislé divadlá ako profesionáli z Prešporského divadla, zoskupenia Med a prach, ale aj pre klientov DSS Prima, ktoré medzičasom prijalo umelecké meno Stopy snov. Tak, ako sa „Tichom“ tiahne línia ticha, prehovoru o minulosti, množstvo osudov hercov, ktorí tu našli strechu, samotná tvorba si diváka postupne získala. Viki a Miloš Janouškoví sa totiž neboja vo svojich hrách hovoriť o realite v našej hlave, o tom, čo ak... Veď už aj Maaty a Arf z Déjà vu hovoria o procese ľudského života narovinu. Čo ak tu teda zostarneme a pôjdeme potom „tam hore“ tak, ako si zaslúžime, mladí, krásni a v náručí s tými, ktorých milujeme. Čiže, čo je dobre, na scéne TICHA a spol. sa neboja hovoriť tak o snoch, ako aj o tom, aké by to bolo, ak by sme, alebo aj skutočne sme snívať prestali.

Predstavenia venované Holokaustu, neskutočne veľa podujatí venovaných starším generáciám, priestor venovaný divadlám amatérskym pod taktovkou už pomaly „domácej“ režisérky Viery Dubačovej... Za tých päť rokov existencie divadla sa aj zo zdravotne a mentálne znevýhodnených klientov Primy stali herci v pravom zmysle slova. Naučili sa hovoriť o sebe, postaviť sa pred diváka a stvárniť emóciu tak, ako to oni cítia. Paťa Garajová-Jarjabková spolu s Dášou Rúfusovou a zamestnankyňami Primy zapojili do divadelného diania nehercov, ale s úspechom. Berú na seba zodpovednosť, napriek tomu, že sa môže stať, že niektorý z účinkujúcich práve v onen večer pre chorobu vypadne, že nemusí práve ten konkrétny večer zvládnuť. No, učia sa, ale najmä klientov Primy, zvládať takto aj bežný život, zapájať sa medzi otvorených ľudí. TICHO a spol. tak zrútilo bariéru, medzi zdravými a hendikepovanými ľuďmi. Počas celej svojej existencie sa zúčastňuje na festivaloch. A, ktoré účinkovanie práve mimo Bratislavy si najviac Viki Janoušková váži? „Všetky. Festival Dotyky a spojenia v Martine s inscenáciou Izrafel, na ďalší rok s Déjà vu, znamenali prijatie našej práce odbornou divadelnou verejnosťou, Déjà vu v Divadle Pôtoň v Bátovciach a Všade tá rieka...! na festivale Embargo v Banskej Bystrici znamenali utužovanie kontaktov s nezávislými divadelníkmi a „okúsenie“ ich publika. No a medzinárodný festival Apostrof v Prahe bol vstupom na medzinárodnú scénu a stretnutie s cudzojazyčnými divákmi - divadelníkmi a príjemným zistením bolo, že Déjà vu bolo i v tomto prostredí zrozumiteľné... úspešné.“

Nie je to teda len Praha, Banská Bystrica, ale aj iné mestá, ktoré zhliadli predstavenia z dielne divadla.

Ono samotné prechádzalo zmenami, tak názvov, ako aj mestskej časti, spadalo pod viacerých starostov v MČ Bratislava Staré Mesto. A, nebolo to vždy jednoduché, pretože neraz spomínanými tvorcami lomcovali pochybnosti. Boli aj také chvíle, kedy Viki Janoušková strácala nádej? „Nádej? To asi nie. Ale silu, to často. – O to viac, že – ako píšeme v motte našej knihy: ´Divadlo je umením prítomného okamihu... Uplynutím danej chvíle sa pominie aj ono. Zostáva len ako odtlačok na duši svojich divákov a tvorcov... A  v podobe tejto knihy ako barličky našej pamäti...´ No a vo chvíľach straty sily nám museli dodávať ju len naši fanúšikovia a diváci. Vďaka Vám všetkým za to, že Vám to stálo za to!“

Avšak napriek tomu, že tak politika, financie či iné okolnosti neboli vždy naklonené, „Ticháci“, ako na jubilejnom programe k päťročnici povedala kúzelníčka a bábkoherečka Adriana Geričová, „držia za jeden povraz spolu a nikto ich nikdy nerozdelí“. Rodinná atmosféra vládla totiž aj na spomínanom septembrovom večere, ktorý práve novú, šiestu sezónu „Ticha“ otvoril, a to tak nahlas, že v divákoch zarezonovali tóny počnúc „Piesňou o Vajci“, ktoré sa stalo politikom z úst Simony Mihálikovej z Prešporského divadla, končiac práve Primou, ktorá krásu divadelného umenia podčiarkuje.

Autor: Jana Jurkovičová

Foto: Lucia Doubravová

»