Rozhovor: Niekedy stačí vhodný spôsob, kľúčová téma a umenie sa stáva účinným...

V máji nám končí naša štvrtá sezóna... Koncom predošlej sezóny sme si v kútiku duše priali, aby táto „štvrtá“ už konečne vyslala jasné signály aj k divákom - divadelníkom, ako aj k laickým divákom - o tom, že je tu skupina, ktorá má svoju víziu, program, a že tou cestou chce a vie ísť, napriek problémom a ťažkostiam... Pomohol by „ždibec“ pozornosti.... A toto prianie sa akoby začalo napĺňať hneď v Martine, keď sme boli na Dotykoch a spojeniach s inscenáciou Déjà vu.  Z úst divadelnej teoretičky Eleny Knopovej na Kritickej platforme sme začuli: „ ...som veľmi rada, že si zostávate verní z hľadiska tváre divadla, som rada, že si idete vlastnou cestou, ktorá je úplne iná, ako čo je navôkol a je veľmi dôležité, že ten protipól tu vznikol. A je robený na značne vysokej úrovni, tak intelektuálnej, ako aj inscenačnej práce režijnej a hereckej...“

Nerobíme ľudové divadlo, nerobíme zábavné divadlo a napriek tomu ľudia od nás odchádzajú s pozitívnou energiou... A čo sa týka cesty divadla - človek investuje energiu, snaží sa, ale musí prísť chvíľa, ktorej ja hovorím „ CVAK!“... veci „docvaknú“, sadnú na to správne miesto a od tej chvíle sa vysielajú správne signály. Divadelníci a v kultúre fungujúci ľudia už o nás vedia, a chvalabohu, idú tie najlepšie fámy a ohlasy. Máme svojich nadšených a verných divákov, ktorí sa k nám vracajú, no zatiaľ nám chýba širšie divácke zázemie, lebo ono je závislé na financiách do PR, na ktoré nám nezostáva, bohužiaľ, skoro nič... ale verím, že príde aj takáto chvíľa, keď to urobí „CVAK“ aj v tejto oblasti...

Ha! Bulvár o nás, ani my o bulvár nemáme záujem. - Ale horšie je, že priestoru pre divadelnú reflexiu je aj v mienkotvorných médiách boľavo málo...

Ja som si to odskúšala ešte s Divadlom a.ha, a zistila som, že najlepšie funguje ústna reklama... lebo na tú máme J. – To je trochu humor, aj keď...

Teraz máme v TICHU akciu, kde si ľudia po predstavení na lístku nájdu oznam, že ak sa im to páčilo, môžu pre seba, či kamarátov kúpiť dva lístky za cenu jedného. Ale len hneď po predstavení, na druhý deň to už nefunguje... -  Tento systém budovania diváckej komunity, to je naša terajšia cesta...

„Spriatelených“ línií máme naozaj niekoľko, TICHO a spol. je akýmsi nekrsteným centrom umenia... Jedna z nich je spolupráca nášho divadla so združením Stopy snov, našich hendikepovaných kolegov, ktoré má za sebou štyri inscenácie... Paťka Jariabková - Garajová a Dáša Rúfusová, ako aj psychologička Janka a pedagógovia DSS Prima sú našimi stálymi hosťami a kolegami... Ohlasy na poslednú inscenáciu sú také, nielen že herci už na javisku pôsobia sebaisto, ale celý inscenačný tvar má aj inú, ako len sociálnu výpovednú silu...

Naša spolupráca či hosťovačky sa nám už vykryštalizovali do projektu Platformy nezávislých divadiel, v tejto chvíli spolupracujeme s Prešporským divadlom (inscenácie Konkurz a Kríza) a so zoskupením, ktoré sa nazvalo Med a prach. Majú za sebou inscenáciu Bartimejove pašie, v máji sa tešíme na ich novú premiéru Domov, eros, viera - má to byť hudobno-divadelný a navyše aj výtvarný tvar performancie, niekde na pomedzí týchto druhov umení...

Okrem tohto, platforma začína vysielať aj iné signály, najzjavnejšie navonok je spolupráca TICHA s tvorcami druhých divadiel. Judita Hansman, okrem toho, že je principálka Prešporského divadla, hrá aj v “ticháckych“ inscenáciách, Ivan Martinka z Medu a prach - detto, či Miloš Janoušek dramaturg Pesničkárskej scény sa objavuje ako autor divadelných predlôh...

My sme vedeli, že sme si čímsi blízki, ale až teraz sa z nás stáva zreteľne kompaktnejšia skupina tvorcov, ktorá deklaruje iné hodnoty divadla, ako je dnes na Slovensku bežné...

Aj predtým bol priestor pre folk, či blues, my ho mávame dvakrát do mesiaca... Je však fajn, že sa na programe začína objavovať aj mladá generácia, že je v stave utiahnuť celý koncert. -  A na máj chystáme prekvapenie... koncert alikvótneho spevu... taký na Slovensku ešte nezaznel!

V novembri 2012 sme s tým začali počas Noci divadiel, kedy bolo prvé Nahlas v Tichu - diskusný klub s Ľubou Lesnou, s hosťom Agnešou Kalinovou a hudobným hosťom Mariánom Geišbergom... Objavili sa tu aj pán Anton Srholec, Grigorij Mesežnikov, Iveta Radičová, František Šebej...

Mali sme v decembri v pláne (a už aj na plagáte) čítanie novej hry Ľubky Lesnej, na ktorej som s ňou aj dramaturgicky spolupracovala, ale projekt sa nám nepodarilo v danej produkčnej spolupráci zrealizovať, žiaľ...  konal sa inde.

Ja som v očakávaní výsledku realista, hoci idealista, že sa do toho púšťam... Pre mňa sú výhry, keď dostanem akúkoľvek odozvu na náš impulz... Jeden pán sa raz na margo Nahlas v Tichu vyjadril, že: „Totálne vybočenie z denného stereotypu. Zídu sa cudzí ľudia a debatuje sa o problémoch, ktoré si v tichosti rieši človek sám so sebou. Prínosné a posilňujúce v tom, že problémy tejto spoločnosti treba riešiť step by step, aj keď je v tom človek sám. Spojenci sa časom nájdu, napríklad aj na takýchto fórach. O výsledkoch snažení ľudí s obdobným hodnotovým systémom a cieľom - teda, aby táto spoločnosť normálne fungovala- sa totiž bežne človek nedozvie ani vo verejnoprávnej TV, za ktorú platí každý mesiac poplatky zo svojich peňazí.“

 Takéto reakcie sú pre mňa podstatné... A podobné intímne a oduševnené ohlasy máme aj na inscenácie, ktoré otvárajú boľavejšie témy...

Neviem, či môžem do cudzieho košiara „kecať“... - Mám ťažké srdce na médiá, no nie na ľudí v nich... Nastavené je to inde... hoci -... Aj ja sa snažím nájsť uzlový bod v problémoch divadelníctva a myslím si, že je to povinnosť aj daných novinárov a mala by byť ňou aj snaha pohnúť problémami, s ktorými sa profesijne stretávajú... – Inak to poviem: existuje hodnota ako „rýchlosť“ a hodnota „profesionality“, hĺbky ponoru do témy... A, pre mňa vhľad do problému stojí na rebríčku hodnôt vyššie, ako schopnosť rýchlosti. No a pokiaľ bude pre našu spoločnosť rýchlosť stáť vyššie, bude to stále takto vyzerať a budeme zabúdať na to, že človek by mal veci vnímať najkomplexnejšie, ako je schopný a v tom duchu aj konať...

Je to o nastavovaní hodnôt v novinárskej reflexii a tých, ktorí ich nastavujú... Tí sa však odvolávajú najradšej na rajtingy, čo sa ukazuje ako scestné, štatistika sa dnes dá postaviť hocijako... Poznáš to stupňovanie: lož – veľká lož – štatistika...!

Naším grafikom je Jakub Janoušek, môj syn a ja sa veľmi teším, lebo priniesol čistú, modernú, ale divadlom zapáchajúcu grafiku... Spojil ľahkosť, vzdušnosť a divadelnosť  – a tým aj viacero generácií nášho zoskupenia...

Tri premiéry. V máji už spomínaná premiéra divadla Med a prach Domov, eros, viera; potom premiéra autorského projektu Prešporského divadla a v septembri začneme novú sezónu treťou, „ticháckou“ premiérou hry, ktorú som nedávno dopísala s Milošom - Zaplavenie v réžii nášho Roba Horňáka a s hereckými protagonistami inscenácie Déjà vu – Jankou Lieskovskou, Paľkom Plevčíkom, protagonista Medu a prach Ivan Martinka a znovu sa k nám vráti Najstarší z Izrafela Miško Jánoš...

Na konci sezóny 3. – 6. júna medzinárodná festival Arteterapia, ktorý Vierka Dubačová prenáša z Banskej Bystrice k nám do TICHA a na Malú scénu STU...

No to sú len míľniky, ktoré sa dajú pomenovať v rozhovore... Čakajú nás ešte viac ako dva „bežné“ mesiace hrania do konca sezóny a teda prácu na tom, čo voláme TICHO a spol. – dovolím si zacitovať Andreja Kalinku: „Prosto ide o špičkovú nezávislú kultúrnu platformu, ktorá ponúka umelecký zážitok v rôznych formách prejavu, s vyhranenou, nezameniteľnou dramaturgickou koncepciou, témami, ktoré sú dôležité, intímne a predsa nie tak často videné a predovšetkým vytvára pocit toho, čo sa v rôznych podobách dá nazvať domovom. A to je pre život, a teda aj umenie skutočne nezastupiteľné.“