Rozhovor: „Najdôležitejšie je ale vytrvať!“, hovorí zakladateľka cirkusovej školy na Slovensku Helena Škovierová

Dokonca sa tým usiluje napomôcť sebadôvere nielen detí, keďže jej cirkusovú školu navštevujú aj dospelí, a ako sama vraví: „každý na to má, len si musí veriť“.

Vyštudovala si bábkoherectvo, ale život ťa zavial k novému cirkusu (pre obyčajného čitateľa je asi lepšie aby sa hovorilo o novom cirkuse, lebo pod slovom cirkus skôr rozumejú ten klasický). Ako to u teba spolu súvisí?

Je to podľa mňa veľmi prepojené, a pokiaľ mám možnosť sledovať bábkohercov, sme širokospektrálni umelci a máme vzťah k využitiu širokospektrálnych disciplín v rámci umeleckého vyjadrovania, čiže pre mňa bolo veľmi blízko od divadla k novému cirkusu ..Veď, vlastne, aj ten cirkus je divadelný žáner, a práveže pohyb a bábkarina sú už úplne spojené, pretože bábkoherectvo bez pohybu by ani nebolo možné…

 

Ako si sa k tomu vlastne dostala. Bola si aj veľmi výrazová herečka aj ako činoherná umelkyňa…

Myslím si, že fakty, kedy som sa rozhodla pre cirkus a oddialenie sa od činohry sú dva rôzne body. Zo začiatku som aj ja túžila po veľkých shakespearovských roliach, ale potom som si uvedomila, že bábkarina je oveľa zaujímavejšia, že má množstvo možností, farieb, je to natoľko výtvarné divadlo, keďže mám aj strednú školu výtvarnú tak som k tomu prirodzene inklinovala, a tá činohra sa pratala nižšie a nižšie a zrazu ma zaujímali iné, alternatívnejšie formy divadla, kde sa využívali vizuálne veci viac ako slovo...Napriek tomu, že je slovo úžasná vec a rovnocenný vyjadrovací prostriedok práve so spomínanými vizuálnymi vecami a pohyb..

 

Bola si aj v Budapešti na študijnom pobyte, čo ťa asi tiež trochu presmerovalo…

Bola som tam celý rok a bolo to jedno z mojich najlepších rozhodnutí v živote, napriek tomu, že to bolo psychicky aj fyzicky náročné, ale bolo to výborné..tam robia divadlo veľmi poctivo, skoro ako rehoľu. Moji spolužiaci tam šli až na okraj niečoho zdravého.

 

Vieš po maďarsky?

Áno, no prišla som tam s tým, že mi to nešlo úplne perfektne, ale ku koncu som sa dostala na takú úroveň, že sa ma pýtali, či som z vidieka a vôbec ma netypovali, že som Slovenka. Pre mňa to bolo neuveriteľne intenzívne. Na VŠMU tiež človek strávi celé dni, no veľmi veľa čaká na všetko, tu sme ich naplno využili. Program sme mali tak na knap, že keď sme vyučovanie skončili o ôsmej, do dvanástej sme boli v škole a o jednej sme padli do postele, ja som mala ešte našťastie blízko „intrák“...nejaký súkromný život, to nepripadalo veľmi do úvahy, iba občas sa čosi podarilo. Bolo až natoľko intenzívne, že sme ešte na prvého mája museli podávať žiadosť, aby nám umožnili pracovať v škole…

 

Toto je teda v tvojom živote asi zlom…

Zhruba v tomto období som si uvedomila že bábkové divadlo je neuveriteľne poetické a že k nemu inklinujem viac ako k činohre.

V rámci triedy som patrila do tej menšej skupinky, ktorá napokon chcela zostať pri bábkarine, ktorej sa práve toto divadlo páči a zdá zaujímavejšie…

 

Spomínala si práve výtvarno v bábkovom umení.

Chodila som na „šup-ku“ , teda na výtvarnú strednú školu a teda prirodzene, inklinujem k výtvarným veciam. Výtvarna sa nevzdávam ani vo svojej súčasnej robote, lebo vyrábam bábky a dizajnujem kostýmy k svojim aktivitám. Okrem toho mám z detstva takú vec, že keď sa ma niekto spýtal čím chcem byť, povedala som, že herečkou, a potom som mala také obdobie, že som chcela založiť vlastný cirkus a chcela som byť cirkusantka...Toto boli dve výrazné veci, a tieto detské sny vo mne zostali, a keď som sa dostala na školu bol aj ďalší zlom, kde som sa naučila, že tanec nie sú naučené kroky, ktoré musia nejako predpisovo vyzerať, ale že je to aj o inom a rôznych náhľadoch, ako to, čo si bežný človek predstaví...A, toto mi vyhovovalo, lebo som inklinovala k veciam, ktoré nemusia byť oklieštené, potrebovala som im jednoducho viac porozumieť aj z iných strán a voľne si plávať. Bola som na jednom workshope, kde som chcela ísť na pantomímu, ale náhodne sa spojila s tanečným divadlom, a nakoniec bolo tanečné divadlo natoľko silné a skvelé, že ma to posunulo, že som objavila, že viem tancovať, že som pohybovo vďačná a je to vlastne smer, ktorým chcem ísť...No dovtedy, kde som sa mala naučiť kroky, niečo predpísané, nešlo mi to ...Práve Labanov systém je vynikajúci v tom, že dá porozumieť a ponúkne viacero pohľadov.

 

Tento workshop ťa teda nakopol…

Známy, ktorý viedol workshopy, mal obdobie nového cirkusu a ja som vlastne tam zistila, že cirkus sa dá učiť, a že to nie je len šapitó, kde sa prezentujú čísla, ale že je to vlastne umelecký žáner, kde sa skrz akrobaciu dá rozprávať príbeh ako v akomkoľvek divadelnom smere. Navyše nový cirkus kombinuje všetky výrazové prostriedky. To bolo to, čo sa mne páči, tá farebnosť. Dostala som sa na workshopy, zaujalo ma to a po skončení školy som sa rozhodla, že musím nájsť cestu, aby som sa to naučila lepšie. Na Slovensku nič také nejestvovalo, tak som sa rozhodla cez európsku dobrovoľnícku službu dobrovoľnícku prácu v cirkusovej škole, poslala som si životopis, a vybrali ma asi zo sto účastníkov do Estónska..

 

Jazyk?

No, to bolo tiež zaujímavé, lebo moja angličtina nebola dobrá, nikdy som sa ju neučila, trošku som vedela povedať, no šla som s istotou a tam až som sa naučila povedať všetko, čo chcem…

 

Ako ťa tam brali. Bola si dobrovoľník, a prizývali ťa aj do hodín?

Bolo to tak, že som tam chodila na poobedné kurzy a tam som bola asistentom. Väčšinou sme mali hodiny pre deti, tam som pomáhala, dávala som pozor, aby sa nezranili, neskôr som aj ja viedla časť hodiny. Sústredila som sa, aby som sa čo najviac naučila, mimo kurzov som trénovala s mladými odchovancami cirkusovej školy a zlepšovala som sa aj ako akrobatka, zároveň som robila kostýmy...Najviac však bolo to, že som sa naučila učiť..

 

Koľko si tam bola?

Deväť mesiacov a potom som bola tri mesiace v Holandsku s jedným pouličným predstavením, a tam som bola tiež ako dobrovoľník, pomáhala som ako bábkarka, ale stále som s nimi trénovala, sledovala, načúvala. A, vďaka mojej šéfke v Holandsku som sa dostala na stretnutie cirkusových učiteľov. Kamarát ma predtým oslovil, že ide zakladať cirkusovú školu, ja som nazbierala kontakty, poznatky, ale keď som sa vrátila domov na Slovensko, zostala som s nápadom sama, nemala som iné zamestnanie, mala som za sebou veľmi náročný rok plný nezdaru, tak som sa intenzívne začala zaoberať tým, že založím takúto školu a našťastie som našla ľudí s ktorými sa nám to nakoniec podarilo. Po roku sme sa dostali k tomu, že sme otvorili tábor, teraz máme šiesty ročník tábora..

 

Aké sú podmienky prijatia?

V Cirkus-kuse ponúkame kurzy od najmenších, hranica dva roky, no lepšie je to od troch rokov (takéto kurzy ponúkame do škôlok a rodinných centier) a najväčšia časť kurzov sú deti od šesť rokov, teraz máme aj šesťnánsťročných, a takisto dospelí…

 

Je každý schopný sa to naučiť?

Je. Najdôležitejšie je ale vytrvať. Nie každý sa to vie naučiť rovnako rýchlo, ale ak sa človek nevzdá, vždy sa to naučí.

 

A, ten spomínaný rok?

Hľadala som si robotu, posielala životopisy. Jediný, kto mi odpísal bol Jakub Nvota. Medzičasom som dostala ponuku alternácií v Pôtoni, a potom sa mi začala rysovať ponuka v Budapešti a v Prahe. Napokon z toho nebolo nič. Prahu som musela odmietnuť kvôli projektu s Jakubom, Budapešť si našla niekoho iného, lebo ja som v Pôtoni začala skúšať a čakala na upresnenie termínov, no nepredali ani jedno predstavenie, tak to padlo. Nakoniec som mala robiť s Jakubom Nvotom na Hrade Beckov, všetko sa malo začať, a vtedy Beckov povedal, že my tú zmluvu predsa len nepodpíšeme… Mne sa vtedy stalo, že za ten rok, sa mi všetko zrútilo.

 

No počas uplynulej sezóny bolo tých aktivít viac...

Robila som práve Jakubovi Nvotovi pohybovú spoluprácu, tento rok som mala premiéru v SND v Španielskej hodinke, kde som robila dablérku speváčky, kde to bola herecko akrobatická rola, na malej scéne som hrala v predstavení Mikulášove Vianoce s Jurajom Benčíkom a pre mňa najzaujímavejšia vec v ND Brno pohybová spolupráca pri predstavení Rozmarné léto opäť s Jakubom Nvotom. 

 

 Cirkusová škola funguje už šesť rokov, ako vlastne robíte, celoročne?

Cez leto sú to tábory, ale počas školského roku máme kurzy v Karlovej vsi na Molecovej, ďalej v školách, škôlkach, centrách… Popritom máme celoročne vystúpenia, workshopy alebo napríklad aj teambuildingy.

 

Máš ešte niekde vzadu činoherné sny? Prezraď..

Asi aj podľa toho čo vnímame ako činohru. Natoľko ma neláka čisto realistický typ činohry, aký sa u nás najčastejšie hráva, divadlo mám omnoho radšej keď je syntetické a využíva aj iné vyjadrovacie prostriedky a hercove schopnosti ako hovorené slovo. Samozrejme, rola v ktorej by okrem akrobacie a vodenia bábok bola aj tzv. činoherná herecká zložka, by ma určite lákala. Vždy som chcela hrať napríklad v sne noci svätojánskej a viem si predstaviť aké magické predstavenie by bolo ak by sa skvelý text skombinoval s novým cirkusom a bábkami.

Autor: Jana Horvatová