Rozhovor: Matkina guráž je spojením hereckej a inscenačnej zručnosti na javisku

 

Aj keď som najstarší z inscenátorov, všetci sme zdanlivo mladí, lebo ten problém je starý ako Ahasfér. Dnes je vôbec vzácnosť, zaoberať sa holokaustom. Všetci by radi zabudli, alebo nás to nezaujíma. Martin Čičvák, aj Tom Ciller sa ho zhostili podľa mňa tak, ako ho Tabori napísal. Nadhľad, ktorý však môže aj znamenať vnútorné výčitky, lebo on bol v Londýne, emigrovaný... Matka riešila problémy hry fašizmu spôsobom nevedomého nadhľadu, tak, ako to život a situácia doniesli, bez ohľadu na jej vážnosť . Preto sa tam dostáva aj humor, aj tragédia. Taký je život. Keď sa redaktorka Čt 24 spytovala obete holokaustu, aké mala vtedy pocity, myslel som si, že žartuje. Tá jej povedala, že stratila celú rodinu v koncentráku, podrobne, člena za členom a redaktorka jej položila otázku, čo bolo pre ňu najťažšie. Tam som pochopil, že nežartuje, ale že je jednoducho hlúpa. Nadhľad a hlúposť sú dve rôzne kategórie...

 

 

To sám autor zľahčuje, ale nie preto, že mu je ľahko. Teda vtedy, pri písaní tej hry. Už mu je ľahko. Zomrel...

 

 

Tabori pracoval v londýnskom rozhlase. Tá hra je akýmsi pokusom o jej rozhlasové vysielanie. Možno malo byť na mikrofóne napísané BBC... Mal som sa to naučiť? Bola to rekvizita, ktorá sa aj číta. Pri čítaní vznikne veľa nedorozumení. Rozhlasoví herci vedia svoje.

 

Predstavenie riadia ľudia. My iba od chvíle skúšok, po premiéru. Na osobné pocity sa nedá spoliehať. Vnútorná energia je rozhodujúca, tá zapaľuje duše v hľadisku.. Tie dajú energiu aj späť na javisko. Moc sa s tým kupčiť nedá. Predstavenia, ktoré rád hrám, veľmi „nejdú“, nie sú veľmi navštevované, a naopak... Lásku by som do toho neťahal. Sem chodia, hoci som sa chcel staviť zo sestrou, že nebudú.

 

 

Ja to zapínam, v hre som hodnostne, myslím, vyššie ako poručík. Ale samozrejme, že ide aj o metaforu inú, ako je pečenie koláčov. Nemecká uniforma a pec. Že sa tam upečú koláče, je dobré do záveru na zľahčenie.

 

To je druhá hra, ktorú sme na doskách SND robili spolu. Tu sa to hodí, lebo súrodenci, ktorí stvárňujú matku a syna, je nič proti ničomu. Z toho ani bulvár nič nevypáči.

 

 

 To Tomáš s Martinom vymysleli. Aj tú mandalu, ktorú Jana šmahom zničí. Ako pracne vyrobený hákový kríž v druhej svetovej zničila červená hviezda. Ako hviezdu, zničí zasa niečo iné. Ako mnísi rozprášia pracne vyrobené obrazce. Ako prah si a na prach sa obrátiš. Ako vzopätie a zmar...Ľúto je človeku tých chlapcov, ktorí to ešte po predstavení zametajú a triedia podľa farieb, lebo treba to do ďalšieho predstavenia. Pôvodne biela bola múka, čierna mak. Keďže sa báli, aby to nevyzeralo, ako pohŕdanie potravinami a šetriť sa musí, popolušky vedia, čo to je, je to farebný piesok.

 

 

Myslím, že ho neobhajuje. On ju pustil, lebo to on chcel. Možno z kapricu. Aby mal príhodu na rozprávanie pre priateľov. Ostatní išli do plynu. To sa nedá obhájiť. Je to rovnako obdivuhodné, ako perfídne. Obete holokaustu, sú obete. Jedna zachránená iba podtrhne absurditu správania. Ale čo človek, to názor. Písal to Tabori. Pre ľudí. Sám je jeden z nich.