Rozhovor: Kniha Juraja Šebestu Hevíz 2090 je nielen o láske

Naviac, čítanie mladých podporuje aj ako autor, keďže píše tiež pre deti a mládež, dve z jeho kníh, Keď sa pes smeje a Venussha (Ťažký týždeň) boli zdramatizované pre Divadlo Ludus. No na druhej strane, v románe Hevíz 2090 svieti  „Nevhodné pre čitateľov do 18 rokov“. Román však okrem „tzv. ostrejších a pikantnejších pasáží“ v prvom rade odráža pohľad človeka, autora, ktorý sa okolo seba pozerá s otvorenými očami.

Ste známy ako autor kníh určených skôr mládeži, a v tiráži knihy Hévíz 2090, s podtitulom Láska kedysi a dnes, je uvedené, nevhodné pre čitateľov do 18 rokov…

Možno je to tým, že som sa chcel vrátiť k literatúre pre dospelých, ale možno aj inšpiráciou, ktorú som dostal na mieste v Hevíze,  priamo v kúpeľoch,  na jazere s termálnou vodou, čo je samo osebe prírodným unikátom.  Okrem ľúbostných vzťahov a erotiky je témou románu  aj politika,  je to teda kniha skôr pre dospelých. Možno aj trochu prísne sme nastavili tú vekovú hranicu... Najskôr sme uvažovali, že by to mohlo byť od 15tich-16tich rokov, ale pre knihy  neexistujú nejaké oficiálne pravidlá prístupnosti. Je to skôr odporúčanie. My sme vychádzali z kategorizácie televízneho vysielania, kde sme našli jeden bod, a síce erotika ako zábava, ktorý sa dá čiastočne vztiahnuť aj na túto knižku. Rozhodli sme sa preto, že nebudeme kvôli erotike riskovať, lebo kniha môže byť kontroverzná práve tým politickým pozadím, ktoré zobrazujem satiricky či so zveličením.

Vaše knihy sú v dobrom zmysle – napríklad ľudskosťou, vzájomnou pomocou hrdinov a podobne  – aj výchovné. Či už ide o tituly Keď sa pes smeje alebo Venussha (Ťažký  týždeň). Dá sa povedať, že aj najnovší titul prináša čitateľovi nejaký kľúč, ako pochopiť zložitý dnešok?

Svet sa v porovnaní s našou mladosťou za socializmu zmenil. Ale, zasa si myslím, že ani dnes, tridsať rokov po Nežnej revolúcii, nežijeme v nejakom ideálnom štáte. Je tu množstvo problémov, čo aj vyvrcholilo minulý rok vraždou dvoch mladých ľudí. Stále sa nevieme vymotať z mafiánskeho, korupčného obdobia. Pamätám si, keď nás prišli podporiť ľudia zo zahraničia, napríklad vtedajší starosta Viedne, keď sa ešte nevedelo, ako to s Nežnou revolúciou dopadne, hovorili o tom, že pohyb u nás vnímajú ako nádej, že práve my prídeme s niečím novým, a že nebudeme opakovať ten tradičný kapitalizmus, v ktorom žijú oni, a ani oni ho nevnímajú ako najlepšie riešenie. Lenže, pragmatizmus aj u nás zvíťazil, bolo treba riešiť bezprostredné úlohy, zmenu legislatívy... Už len to bola obrovská robota.

Čím to je podľa vás, nemáme na politiku či do verejných funkcií dostatočne vzdelaných a kvalifikovaných ľudí?

Ľudí máme, ale dnes sa pojem politika spája so všetkým možným, len nie v pozitívnom význame, a to mnohých odrádza od vstupu do politiky. V minulosti, keď sa zrejme rozhodovalo o našom smerovaní, ľudia, ktorí by aj boli schopní a ochotní, povedzme, typu Havla, nedostali v exekutíve šancu, o čom zasa rozhodli voliči, čiže opäť dostali pragmatici prednosť, a už sa išlo podľa osvedčených vzorov…Samozrejme,  aj s tým, že musíme prekonávať rané choroby systému, celú tú korupciu a devalváciu hodnôt,  čím sa stále prehrýzame...A, aby som odpovedal na otázku, aj preto som zasadil dej do roku 2090, čiže dostatočne ďaleko, na, povedzme, ideálne miesto. Maďarsko v tom čase je vyspelá krajina, vyspelejšia než Veľká  Británia, a zároveň Maďari stále vzhliadajú k Slovákom ako ku svojmu vzoru... To už je politická satira, pretože Slováci sú top vo všetkom, aj v integrácii migrantov, kde majú najlepšie riešenia, ktoré preberá celá Európa, ale aj ekonomicky. Oba národy sú veľmi tolerantné,  mestečko Hévíz sa stáva akousi oázou rôznych rás a národov, kde všetci nažívajú v pokoji, Číňania si obrábajú svoje vinohrady, ktoré skúpili, černosi sa starajú o poriadok a bezpečnosť, ale aj o rozvoj kybernetiky a prekladu z exotických jazykov, Rusi podporujú kultúru a podnikajú ostošesť, aj v zábavnom priemysle... Áno, je to všetko nadnesené či uletené, no zároveň tým chcem vyjadriť nádej, ako by veci mohli vyzerať a ako by sa naša krajina, ktorá je dosť netolerantná, mohla zmeniť. Veď  my sami sme zažili minimálne štyri vlny masovej emigrácie, aj v minulom storočí, aj v tomto, veľa ľudí, najmä mladých, odchádza do zahraničia aj teraz... Ako keby sme stratili historickú pamäť, takže možno práve preto ten utopický Hévíz.

Kde sa stala chyba? Ak začnem deťmi, je to tým, že samotné sú odtrhnuté od reality, nečítajú, sú závislé na mobiloch, rodičia sa im nevenujú...

Možno nie je problém v technológiách, veď aj my ako mladí sme sa stávali závislými na televízii, chodili sme síce viac von, ale už aj tá televízia bola dosť veľkým lákadlom. Skôr si myslím, že je to v rodičoch, možno ozaj žijeme vo svete náročnom na zvládanie výchovy popri všetkom, čo robíme a v atmosfére, v akej žijeme, preto je menej a menej času sa zhovárať aj o histórii či politike.  Je tragické, ako sa prepadol spoločenský status učiteľov na základných a stredných školách, a celkovo význam školstva a vzdelania. Tam niekde sa skrýva príčina, prečo dnešní mladí ľudia, trebárs aj rovesníci mojej dcéry, ktorá má 21 rokov, by napríklad volili extrémistickú stranu. A je to určite aj na protest, zo vzdoru a znechutenia, preto sa tak darí dezinformačným médiám.

Nesúvisí podľa vás tá atmosféra v spoločnosti aj so sklamaním rodičov, ktorí kedysi sami v niečo verili a veľmi nemajú vlastne čo pozitívne ukázať svojim deťom?

Asi sa to odráža. Je to aj tým, že osobnosti,  ktoré tu vtedy boli, akoby sa vzdali možnosti ísť do reálnej politiky. Viem, že viacerí šli, ale nestačilo to, práve tí čestní ľudia, ktorí to mysleli dobre, tak veľmi v politike chýbali a stále chýbajú. Zrejme sa chceli vrátiť k svojim povolaniam, ktoré mnohí nemohli vykonávať,  ako môj otec počas sedemdesiatych, osemdesiatych rokov. Potom, po revolúcii,  to chceli dobehnúť. Odvtedy, od volieb 1992, sa naša spoločnosť pohybuje  medzi kontrastnými pólmi, nejakého boja dobra so zlom, ktorý neustále trvá.

Aj ako autor ste prešli vývojom. Od psychológie mladého človeka, možno práve vďaka svojim deťom, až po zrelosť, až po sen o budúcnosti… Ako by ste radili čitateľovi nahliadať na svoju knihu  Hévíz 2090?

Nechcel by som dávať návody či odporúčania, budem rád, keď ľudia postrehnú tú iróniu, čierny humor a niekde aj grotesku, ale aj to, čo je za nimi. V prvom rade je to kniha o láske, s viacerými ľúbostnými príbehmi, aj medzi človekom a humanoidom. Nie je náhoda, že v tejto knižke, ktorá má utopické prvky, spomínam gréckeho filozofa Platóna a jeho Ústavu, aj keď len krátkou zmienkou. Je to prvé utopické dielo, založil ním nový žáner. V jeho predstave vládnu ideálnej spoločnosti  filozofi, myslí tým ľudí vzdelaných, ktorí vedia rozoznať dobro od zla a čo je prospešné pre komunitu, aj keď to nemusí byť vôbec populárne.

Práve na to by som rada nadviazala. Nestali sme sa dnes strašidlami sami sebe, čo neprijímajú druhého človeka, trebárs aj inej rasy, iného národa, národnosti, a zostávame pred tým strachom stáť?

Myslím si, že niečo na tom bude, hoci je to už možno klišé, že veľa ľudí u nás nemá bezprostrednú skúsenosť s inými rasami, aj keď je tu trebárs komunita Vietnamcov, už od „socíku“, keď tu pracovali a študovali, ale máme tu aj oveľa väčšiu rómsku komunitu a s jej problémami si nevieme poradiť. Pritom by z toho mohli mať úžitok obe strany.  

Ja som bol vždy kozmopolita a liberál, ale utvrdil som sa v tom dlhším pobytom v New Yorku. Na internáte som býval s chlapcom z Peru, potomkom andských indiánov s hustými kučeravými vlasmi, ten bol, napríklad, až úzkostlivo čistotný,  pritom nie že by som ja nemal vzťah k hygiene... Bol veľmi inteligentný a učenlivý, nechali si ho na jednej z najlepších amerických univerzít ako postgraduálneho študenta. Keď človek nejaký čas žije v pestrej spoločnosti,  získa iný pohľad.  Ľudia u nás, ale nielen tu, sa nechajú poblázniť všelijakými populistami, ktorí z toho potom ťažia tie svoje „percentíčka“. Keby mali podobnú bezprostrednú skúsenosť, zistili by, že všetci sme vlastne podobní, s podobnými snami, túžbami či potrebami. A takí sa možno raz stretneme, či už zamilovaní alebo nie, v Hévíze alebo v Bratislave, azda aj skôr než v roku 2090.