Rozhovor: Karol Trnka sprostredkúva nevidiacim realitu vidiacich

Prvé filmy ktoré boli takto ošetrené pred rokmi som robil podľa manuálu ITC– Britská rada pre vysielanie

To bol dobrý základ a východisko z, ktorého som vychádzal. A s ohľadom na okolnosti za akých vznikali tie prvé, na konzultovanie nebol čas a ani podmienky. Keď už bolo hotových niekoľko titulov, tak som si ich nechal “skontrolovať v Levoči” u slečny Zemčákovej. Reakcia bola pre mňa uspokojivá. Dnes, keď sa koordináty o niečo zlepšili a v Bratislave sa v Mestskej knižnici vďaka slečne Záhoranskej začalo premietať pre nevidiacich, konzultujem s nimi o čosi viac. Teraz chystám ďalšie tituly a už som dohodnutý na “kontrolné projekcie”, a až po spracovaní pripomienok pristúpime ku samotnej nahrávke.

Praxou sa ale stále učím a inštinkt, ktorý spomínaš, je skôr selekcia možností, čo je vlastne v tom danom okamihu najdôležitejšie. A to je na tom najťažšie vzhľadom k forme, ktorá je nekompromisne určujúca.

 

Páchať dobro je povinnosťou každého z nás. Nech si to každý preberie sám. Je to vždy povznášajúci pocit, keď v sebe práca nesie túto nadhodnotu.

Samozrejme že sa tešia každému novému titulu. Nestretol som sa ešte z vyložene negatívnou reakciou.

Našťastie, úprimné potľapkanie po pleci nezovšednie.

Je už teraz pre mňa skôr zábavné, sledovať ich bezprostrednú reakciu. Považujem totiž audiokomentár za fullkontaktnú disciplínu. Pri nej sa na báze spoločnej emócie, ktorú v sebe nesie film, vidiaci dozvedia, čo je vlastne v živote dôležité.

 

Bola to zhoda okolností. V mojej blízkosti sa nachádza osoba, ktorá postupne stráca zrak a v súčasnosti je už skoro slepá a jeden novinový článok o filme Horem pádem, ktorý bol v Čechách ako prvý takto ošetrený. To bol prvý impulz. A, samozrejme, že ma to zaujalo z literárneho hľadiska.

 

Keď to zoberiem chronologicky. Prvá bola Milka Vašáryová, potom Petra Palevičová, ešte stále spolupracujem z Adelou Banášovou a s Juditou Hansman. Mám ale pripravené projekty, kde chcem osloviť viacerých z umeleckej branže. Uvidíme, ako to všetko dopadne.

S Jankom sme sa stretávali hlavne v dabingu. A pokus o CD šanzónov prevalcovali okolnosti. Som ale presvedčený, že sa pri takýchto projektoch opäť stretneme.

 

Výber je podmienený okolnosťami. Vždy sa snažím, aby cesta k týmto titulom bola pre nevidiacich čo najjednoduchšia. To znamená, distribúcia DVD, pri ktorej sa “zveziem”. Vlastne, nateraz všetky filmy takto ošetrené, vyšli v edícii Petit Press a SFU. Financie zháňam kde kade. Zatiaľ mi vyšli v ústrety ľudia z HP a v súčanosti som uspel v Nadácii Orange – Kultúra bez bariér. A hlavne, vďaka nim mám pocit, že sa už ľady pohli o ďalšie tituly.

 

Chystám v spolupráci s SFU ďalšie rozprávky. Čakám, ako dopadne moja žiadosť o grand v Audiovizuálnom fonde. Ak to vyjde, odkrojíme z toho rozprávkového koláča riadny kus.

Ja dúfam, že o nejakých dvadsať rokov technológie postúpia tak ďaleko, že audiokomentár už nebude treba a stane sa skôr literárnou pomôckou pre scenáristov. No, špeciálne pred touto úlohou mám rešpect