Rozhovor: Karol Trnka sníva svoj sen o skutočnosti

Karol Trnka, človek, ktorý absolvoval VŠMU, prešiel dabingovými štúdiami sa prepracoval ku svojmu snu… Aby ho raz začal snívať. V utorok predstaví v Mestskej knižniciv Bratislave nový audiokomentár filmu Medená veža a vyspovedá Emíliu Vášáryovú.

Práci pre nevidiacich sa venuješ už skoro sedem rokov. Samotný audiokomentár, ktorým si už ošetril prostredníctvom svojej neziskovky desiatky filmov, nemá na Slovensku dlhú tradíciu. Ako reagovali a reagujú nevidiaci?

 

Samozrejme, že pozitívne. Tešia sa na každý nový titul, a tým sme  tak trochu  viazaní povinnosťou snažiť sa čo do kvality i kvantity ... A pri poslednom titule " Medená veža", som absolvoval  veľmi príjemnú skúsenosť napĺňať tento dobrovoľný údel ako bonusMám pocit, že ideme správnym smerom. A vyloženú radosť  máme z návštevnosti našej stránky. Za štyri a pol mesiaca päť a pol tisíca návštev. Čo dodať ...  Vo vyhľadávačoch sme hneď vedľa botanického hesla alebo môjho slávnejšieho menovca z Čech. To je dobrá spoločnosť.

 

Spolupracuješ aj so združeniami, ktoré zastrešujú takto postihnutých ľudí na Slovensku...Úprimne, je táto spolupráca vždy bez problémov?

 

Staré osvečené : Keď hľadáš pomocnú ruku, nájdeš ju na konci svojho predlaktia. Ale ... 

 

Neraz si teda, podľa tvojich slov odkázaný na granty a podporu z rôznych zdrojov, aby si mohol zapojiť viacero ľudí. Pomáha aj štát zastrešovať aktivity, ktoré napomáhajú pohodliu znevýhodnených spoluobčanov?

 

Táto disciplína je na Slovensku oproti vyspelému Západu, veľmi mladá a vo svete "slovenskej filantropie” kdesi na okraji. V žiadnom prípade ale nechcem zľahčovať iné biedy, ktorých je naokolo dosť a sú ďaleko horšie. Vedomie okrajovosti našej práce máme vymaľované v erbe ako pokoru. Spomínam si na radu môjho staršieho kamaráta, keď som vstúpil do kuchyne kultúra.sk : “Keď chceš z toho kotla jesť, musíš doňho niečo hodiť”. Dnes, keď už máme pravidelnú reláciu na rádiu Devín a Vladimír stál pri jej zrode ako dobrá sudička, okomentoval moju "nedočkavosť" pred uvedením, ďalšou radou. "Trpezlivosť je v našej práci tá najťažšia misia." Tak si ju kreslím hneď vedľa tej pokory. Verím, že v blízkom čase sa nájde systémové finančné riešenie zo strany Ministerstva Kultúry. Čakáme na vyhodnotenie grantu určeného práve znevýhodneným skupinám. S touto pomocou budeme môčť prinášať ešte viac projektov pre túto našu skupinu a rozšíriť ich obzor s ďalšími skvostami slovenskej kinematografie,. Dúfam, že divadlo, múzeá a galérie budú ďalšou métou. Inak je to stále tanec na tenkom ľade. Takže, to nie je vyložene zlé, no vedomie toho obrovského priestoru pred nami trochu mrazí. Aj toho tenkého ľadu...

 

Čiže, si za integritu takýchto ľudí...Usiluješ sa, aby mali dôvod zúčastňovať sa akcií v spoločnosti, aby nesedeli doma...?

 

Podstata ich postihnutia je pre z nich obrovskou bariérou. Väčšina z nich ju prekonáva veľmi ťažko. No, mám stále silnejší pocit, že integrovať treba skôr zdravých medzi postihnutých. Priamy a hlavne úprimný kontakt s akýmkoľvek postihnutým, samozrejme, bez falošného súcitu, je jedna z ciest, ako kultivovať túto materializmom rozožranú spoločnosť. V médiách už dlhší čas zaznamenávam snahu eticky a esteticky šokovať a ždímať odpustky za to, že sme zdraví. Komu česť, tomu česť ...  Ja si v podstate spokojne hoviem za počítačom, ale ,trebárs, moja kamarátka Beata Palatinusová si "požičiava" postihnutého chlapca z ústavu a venuje mu kusisko zo svojho voľného času. Tomu vravím hrdinstvo. A tento iný uhol pohľadu, veľmi rýchlo upraví hodnotový rebríček každého jedného. To máme s Beátou asi rovnaké. Ako pozorujem aj v iných oblastiach filantropie, všetci tí , ktorí sa bezprostredne dotýkajú tých rán osudu, sú vo vnútri krásni ľudia. A to si za žiadne peniaze nekúpiš. Asi pred dvoma rokmi som sa stretol z Vierou Dubačovou a jej Divadlom z pasáže. Ich tohtoročné ocenenie im úprimne prajem a vnímam ako priamy dôkaz toho,  že cesta vedie cez umenie.  Odhliadnuc od skutočnosti, že to čo od nás postihnutí potrebujú najviac, je to najvzácnejšie, čo máme a to je náš čas ...

 

Spomenula som audiokomentár, to však nie je všetko...

 

Onedlho, konkrétne, 19.marca v utorok, bude dokonca aj beseda s Emíliou Vášáryovou v MKB v Sekcii pre slabozrakých a nevidiacich, plus premietanie Medenej veže s audiokomentárom. To je však len špička ľadovca. K objavovaniu tejto krajiny- nekrajiny patrí aj nachádzanie nových a nových segmentov, ich kultúrneho portfólia, ktorým sa desiatky rokov nevenovala pozornosť. Vďaka súčasným technológiám sa náš vizuálny svet pre nich stáva dostupnejší a snaha byť erudovaným sprievodcom, je dobrodružná cesta do seba samého. Okrem toho. Praktické výstupy sú vhodné aj pre nepostihnutú spoločnosť. Intenzívnejšie a hlbšie vnímanie sveta postihnutých je  aj pre nich rovnako dôležitá. Akoby sme sa potrebovali navzájom. Pozrite sa na takú Spartu. Hádzali postihnuté deti do priepasti a dnes je z nich len značka cigarieť a legenda.

Máš aj celkom peknú základňu "odberateľov"...Ako sa dá k takémuto výsledku dopracovať?

 

Nasranosťou ...

 

Čo teda plánuješ ďalej v najbližšom čase na tomto poli?

 

Uvidí sa podľa gratu z MK. a ostatných šuplíkov na ktoré sme odkázaní. Ale, rád by som strčil nos do pedagogického procesu. Konkrétny projekt máme rozbabraný aj z českými kolegami. Uvidíme.

 

Je podľa tvojich skúseností dostatok ľudí k tomu, aby sa dala takáto práca robiť vo väčšom?