Rozhovor: Juraj Benčík je človek, ktorý sa nebojí hovoriť nahlas...

 

Štúdio pantomímy pôsobilo ako súčasť aktivít občianskeho združenia Divadlo a.ha v priestoroch Mestského kultúrneho strediska Bratislava Staré Mesto na Školskej ulici 14. Tento priestor je momentálne využívaný, pokiaľ viem, inými subjektami. Ja som v zahraničí a Štúdio pantomímy s mojim odchodom ukončilo svoju činnosť z jednoduchých dôvodov - z grantového systému MK SR na rok 2010 neboli pre prácu tohto štúdia uvoľnené žiadne finančné prostriedky, pretože sme naň už ani nežiadali, a aj keby boli, nemal by asi štúdio kto viesť. Som asi jediný, kto sa v hlavnom meste Slovenska pantomíme venoval na profesionálnej úrovni.

 

 Áno, bola by však veľká škoda, keby sa naša Slovenská divadelná kultúra prestala vyvíjať, alebo keby sa snažila nahovárať si, že zaostalosť v akej sa vinou mnohých malo rozhladených vedúcich osobností, ktoré ju donedávna ovládali a zčasti ešte aj ovládajú, neexistuje. Predlžovanie tohto sebaklamu už čiastočne pocítili divadelní tvorcovia a neskôr ho pocítia aj diváci a celá naša spoločnosť. Je vlastne veľkou existenčnou nevyhnutnosťou zaostávanie našej kultúry oproti vyspelému svetu začať dobiehať. Som v tomto smere optimista a som kedykoľvek k dispozícii prijať serióznu a korektnú ponuku na Slovensku, učiť a tvoriť, keď svoje účinkovanie v zahraničí ukončím. Momentálne som minimálne do konca roka 2012 zaneprázdnený. 

 

Moja cesta sa odvíja ako cesta, po ktorej idem prvý raz, mám len veľmi málo vedomostí o tom, kam vedie a jediné, čo môžem robiť, je sledovať značky, aby som neporušoval pravidlá cestnej premávky a aby som aspoň zhruba tušil, kde sa nachádzam a kam táto cesta asi vedie.

 

 Momentálne sa veziem vo veľmi komfortnej limuzíne, ktorej šoférovanie je však mimoriadne náročné a vyžaduje si naozaj celého človeka. Akonáhle zastanem a vystúpim, bude to asi na križovatke. Najprv si oddýchnem, potom porozmýšľam, ktorou cestou a ktorým smerom sa poberiem ďalej a určite budem veľmi dôsledne zvažovať všetky dopravné prostriedky, ktoré mi budú ponúknuté. V najhoršom prípade, mám nohy a môžem ísť aj pešo. 

Vieš, keď som uvažoval nad svojou budúcnosťou doma, jediné, čo ma na Slovensku momentálne zaujíma, je vznik prvej súkromnej umeleckej vysokej školy v našej krajine, ktorá sídli v Banskej Štiavnici. Ak po skončení mojej zahraničnej kariéry dostanem pozvanie na Akadémii umenia Jána Albrechta vyučovať taký spôsob divadelnej tvorby, akému sa systematicky venujem už viac ako dvadsať rokov, budem to považovať za mimoriadne zodpovedné poslanie a využijem príležitosť odovzdať, čo som sa naučil, naplno. Všetky moje ostatné profesionálne aktivity budú samozrejme závisieť od podmienok, ktoré budem na  Slovensku na tvorbu mať. Po skúsenosti v Cirque du Soelil som voči svojmu pôsobeniu v existujúcich profesionálnych divadelných inštitúciách na Slovensku ako herec, alebo režisér trochu skeptický. Som pripravený prijať každú solídnu ponuku a zároveň viem, aké prekážky existujú, aby jej vznik mal len veľmi malú šancu na úspech. Viem si skôr predstaviť spolupracovať externe s kolegami v zahraničí, prípadne sa usilovať o vznik profesionálnej divadelnej scény s medzinárodným obsadením v Banskej Štiavnici, v Liptovskom Mikuláši, v Poprade, alebo v Levoči.

 

Priatelia mi priali vždy, aj tí z profesionálneho prostredia. Tí ostatní mi predtým priali len veľmi málo a dnes pociťujem skôr ich závisť a už som sa stretol aj so znevažovaním môjho úspechu. Také jednoduché kvílenie malej líšky, že to hrozno na ktoré nedočiahne, je aj tak určite kyslé.

Obaja moji synovia tvrdia, že sú na otca hrdí, aj keď je to iba obyčajný šaso v cirkuse.