Rozhovor: Judita Hansman vo svojom tíme víta talenty

 

Divadlo sa pomaly vyprofilovalo. Pôvodní členovia išli svojou cestou, Juro Benčík zistil, že sa bude venovať pantomíme, Roman Féder sa začal viac venovať svojej kapele a z ľudí v „Prešporskom“ sme zostali ja a Števo Richtárech, hoci aj ten pôsobil v Túlavom divadle. Tak som si od Jozefa Krasulu vypýtala povolenie použiť názov a vytvorila som svoje divadlo. Ja som spolužiačka Ivana Blahúta, tak som ho prizvala k spolupráci a vytvorili sme divadlo podľa svojich predstáv. Taká tá čistá činohra už pre nás nie je až taká zaujímavá, preto sa zameriavame skôr na spojenie pohybu, hlasu a slova, prípadne dokonca aj obrazu. Naše predstavenia majú zvyčajne pevnú a dosť zložitú formu, ale príbeh je natoľko jasný, že ho prečíta a pochopí aj divák, ktorý podobný druh divadla ešte nevidel.

Ono je to tak, že väčšinou mladí chcú prísť, rýchlo naskúšať a dlho hrávať, ale tak to u nás nejde. Skúšať začíname v lete, pripravujeme predstavenie všetci spolu pod vedením Ivana Blahúta, ktorý nás vidí zvonka a drží si svoju predstavu. Pripravujeme tak postupne dialógy a scenár, až vznikne predstavenie. A každé naše predstavenie je úplne iné, ako to posledné. Snažíme sa hľadať a vymýšľať stále nové formy prerozprávania príbehu. Naším cieľom je v tomto podivne konzumnom svete to, aby divák, ktorý príde z Prešporského divadla domov a zapne si „bedňu“, aj tak stále myslel na naše predstavenie a na pocit, ktorý si z neho odniesol. A podľa ohlasov ľudí, sa nám to darí.

 

V prvom rade, človek na javisku musí presne vedieť, čo hrá, a ak to nevie on, netuší to ani divák v hľadisku. Pri skúšaní s Ivom sa ale nestane, aby herec tápal a nebodaj, aby nepoznal svoju postavu do najmenšieho detailu. Takže u nás napríklad nepotrebujeme šepkára, pretože naši herci sa mýlia veľmi výnimočne a ak sa tak aj stane, kostra daného predstavenia je natoľko pevná, že divák nepostrehne vôbec nič.

Áno, väčšinou. Tu v Bratislave by sa nedalo prežiť. Máme vysoký nájom, a keď hráme v BA, zaplatíme zo svojho a dorovnáme zo zájazdov...

 

Bola som nervózna a nevyspatá. Dávala som pozor na druhých, aby sa im nič nestalo a aby niečo neškrípalo... no, a takto to dopadlo. Nerozcvičila som sa najlepšie...

Občas áno, ale je zaneprázdnený, pracuje v Čechách, no videl Konkurz... Ale, samozrejme, keď môže, príde.

 

Aby sme mali takých šikovných ľudí, ako máme. Ľudí, ktorí sa dokážu za tri mesiace takto vymakať. Ozaj, je to rehoľa a treba jej priniesť obete. Toto znelo príliš vážne, tak to poviem tak, že pre mňa je divadlo chrám, kam si idem potešiť dušu a vtedy človek nemyslí na to, čo všetko divadlu dal. A ešte si prajem, aby sa nám darilo.

 

Jana Horváthová