Rozhovor: „Idea mojich diel je ukázať to, čo je očiam neviditeľné a zažať záujem o veci večné“, hovorí Denisa Olexa Bogdalíková

Prichádza teraz na nejaký čas so svojou výstavou na Slovensko. Ale i do iných krajín. No, najmä, o čo sa aj sama usiluje, do srdca pozorovateľa jej diela.

Hovoríte, že umenie je pre vás dobrodružstvo. Akú časť vášho života zasahuje?

Dobrodružstvo či umenie? Nie som dobrodružný človek v zmysle adrenalínu, alebo cestovania či podobných aktivít. Som vidiecky človek, introvert a domased. Mám zmysel pre komunitu a pre ňu robím aktivity či komunálnu politiku. Verím na zmeny zdola. Dobrodružstvo, ako ho vnímam ja, je introspektívny proces, plný pozorovania a následnej transformácie života do umenia. A, keďže život stále plynie a je plný premenných aj inšpirácia je nevyčerpateľná. Za to som Bohu vďačná, za permanentný zdroj inšpirácie. Mám stále veľa umeleckých nápadov.

Už od raných liet bola u vás evidentná táto cesta, ktorá napokon dnes oslovuje aj zahraničie. Ste ďaleko. Kam ale, alebo skôr kde, sú vaše začiatky, ktoré umožnili tento ba až rozstrel ciest vášho umu?

Je to príliš vznešene povedané. Tvorila som od malička a rozhodnutie ísť na strednú umeleckú školu sa jednoznačne objavilo v prvej triede na Základnej škole. Videla som reportáž v televízii a od toho okamžiku som všetkým vravela, že tam pôjdem študovať. Upozorňujem len, že bol komunizmus, nemala som žiadnu protekciu ani známosti. „Šupka“, ako sa volala táto škola, bola prominentná a dostať sa na ňu z nejakej malej dediny bolo takmer nemožné. Maľovala, kreslila som každý deň celých 8 rokov. Mala som poctivú prípravu a posledný rok som chodila do Ľudovej školy každý deň. Na školu som nastúpila hneď po revolúcii. A bola to skvelá škola. Vždy som chcela byť na Slovensku a reflektovať jeho vývoj, zmeny a energie. Ale, manželstvo ma dočasne odvelilo do Belgicka. Môj slovenský manžel tu pracuje. A, umenie sa dá tvoriť všade. Mala som pri mojej povahe stromu Orecha na výber. Buď to tu pretrpím, alebo využijem. Jasne, že to druhé je progresívnejšie. Izolácia umožňuje dôsledný pohľad do vnútra človeka. A moja ústredná téma v maľbách aj sochách je Duša. Nič viac vnútornejšie tajomnejšie  nepoznám.

Bolo vám Slovensko malé?

Nie, v žiadnom prípade, moja rodná zem nie je malá. Okolnosti! Ale, zistila som, že je pravda, čo napísal vo svojom diele Meno ruže Umberto Eco, labyrint sa dá rozlúštiť iba zvonka. Zo zahraničia človek získa nadhľad aj odstup. Vidí viac a konkrétnejšie problémy spoločnosti aj vlastné. Krajšie a cennejšie sa mu zdajú tie jedinečné a obdivuhodné veci. Tak paradoxne, moje dočasné prebývanie v zahraničí ma viac zakorenilo v Gajaroch, v rodine, v existenčnom priestore Slovenska.

Oslovujete stovky až tisícky ľudí v zahraničí, v krajinách, kde umením otvárate srdcia… Kvetnato napísaná obyčajná pravda. Každý umelec je potešený záujmom o svoje diela, je nadšený, ako to dielo niekto pochopí a otvorí mu srdce.

A, môže ďalej tvoriť a napĺňať svoje poslanie, ak ľudia jeho diela aj kupujú. Áno, dá sa tvoriť len sám pre seba, ale ja to mám tak, že pre moje diela hľadám adoptívnych rodičov, ktorí ho chcú, majú ho radi a zdieľajú s ním priestor. A, či je to doma a či v zahraničí? Dôležité je, že je to u dobrých ľudí. Rada by som čo najviac diel dostala k čo najviac ľuďom. Prostredníctvom výstav, prezentácií, či trvalého umiestnenia. Umenie je mojím poslaním a mám ním obohacovať duše iných.

Čo je teda tomu vášmu Srdcu najväčšmi blízke?

Zvláštna otázka. Srdcu je blízky Boh a duša. A, ak je Boh na správnom mieste, všetko ostatné je tiež tam, kde má byť. Takže, moje srdce je plné tvorivosti, lásky, dobra a túžby po múdrosti. Realizujem to cez rodinu, život a moje umenie. Aké jednoduché, že?

Áno. Aj… Ale, konkrétnejšie. Vaša výstava je teraz ale doma, na Slovensku, neskôr putuje...

Ojojoooj. Tento rok je náročný. Momentálne, až do začiatku októbra prebieha s mojou účasťou kolektívna výstava Fragmenty v Galérii MCK Malacky. Vystavujem tu s naším občianskym združením umelcov Medzi hranicou a hrádzou. Od 2. 9  mám dve diela v Bratislave v multimediálnom komunitnom priestore Kafé Lampy. Vystavujem tam s desiatimi autormi, ktorých si vybrala nositeľka ideí tohto miesta Andrea Reichová. Výstava sa vola Dekáda X lampy a potrvá celý mesiac.

A, aby toho nebolo málo, v tom istom čase a to od 18.9. budem mať autorskú výstavu v Európskom dome v Sarajeve pod patronátom nášho veľvyslanectva v Bosne a Hercegovine. Tam prezentujem viac ako 50 diel.

V dňoch 5. a 6. októbra budem vystavovať cca 20 diel na projekte Komúny v Etterbeeku v Bruseli s názvom „Chodník umenia“. Je to oslava umenia všetkých druhov, vizuálne, hudobné, divadelné. Organizuje to radnica, táto štvrť je považovaná za umeleckú s množstvom ateliérov a galérií. Moja účasť na tomto festivale bude už tretíkrát. Keďže nemám ateliér, ktorý sa dá navštíviť v tejto štvrti, vystavujem v krásnom divadle v jeho galerijných priestoroch.

Husté čo? Povedz Bohu o svojich prianiach a on to urobí tak, aby si sa pobavila. Chcem podotknúť, že sa jedná o množstvo diel. Na každej výstave sú iné, lebo sa výstavy časovo prikrývajú. Teraz ešte pracujem na dominantnej výstave, lebo je individuálna, na Sarajevskej. Tam je najviac diel a sú nové. Dve sochy ešte dokončujem, a dúfam, že všetko sa podarí previezť a nainštalovať. A, aj toto je to dobrodružstvo. Teším sa na ľudí aj na reakcie a na nové podnety.

Aká je jej konkrétnejšia téma a vaša predstava, ktorá by umožnila návštevníkovi hlbšie do nej preniknúť?

Budem sa venovať viac mojej individuálnej výstave v Sarajeve „ Sedimenty ľudstva“

Už to miesto je fascinujúce. A pre mňa mnohonásobne. Už niekoľko rokov sa venujem zhmotneniu témy prehistórie Slovenska, nánosom času v národe alebo lokalite. Mapujem dušu komunity, spoločenstva, krajiny. Veľkou výzvou je maľovať dušu, ale čo tak vymodelovať čas?! No, a ja sa o to pokúšam. Kombinujem štruktúry plné dynamiky života s figúrami, ktoré v tom toku času sú. Človek vie prirodzene odčítať emóciu z tela iného človeka, takže divák si môže ľahko interpretovať emócie spodobených tiel. Považujem za potrebné pomôcť divákovi pochopiť ideu diela, a tak používam ľahko čitateľné pozície tiel. Farba, dynamika ci svetelnosť potom dokončia interpretáciu. Myslím, že pozorovateľ rozumie mojim dielam.

Aká je vaša idea a čo by ste chceli vypovedať?

Idea mojich diel? Duša, a je jedno, či tá malá ľudská, alebo všeobjímajúca duša spoločenstva, či tá Božia, každú si predstavujem ako krajinu dynamiky, kde sa prelínajú vrstvy, prúdy energie, spomienok, emócii a ľudí. Niekedy sa na okamžik odhalí ostrov konkrétnosti a následne sa opäť ponorí do zahmlenej pamäte či histórie. Idea mojich diel je ukázať to, čo je očiam neviditeľné a zažať záujem o veci večné. Duša je fascinujúca a neprebádaná, je stále s nami, a pritom tak vzdialená. Duša je naším výťahom k Bohu. Chcela by som ju trošku poodhaliť a upozorniť na ňu. Toto by som v živote chcela mojím umením vypovedať: Príbeh večnej duše.