Rozhovor: Herecká práca nás núti rozmýšľať, hovorí herečka Zita Furková o novej inscenácii.

Premiéra inscenácie bude 14. júna, no jej predpremiéru si diváci v Astorke môžu pozrieť už v piatok 10.6..

Herci, Zita Furková ako Leviva, Ľubo Gregor ako Jona a Vlado Černý v úlohe Gunkela prinesú na javisko oživenie no aj zamyslenie sa. Herečka Zita Furková je dáma, ktorá si  svoju prácu vychutnáva a dokážę o nej so zaujatím hovoriť.

Inscenácia  Život je taký spojila na javisku Astorky tím, ktorý má spolu veľa odžité a naskúšané. Je to pre vás troch v istom zmysle aj oslava spomienky na roky, kedy Astorka ako taká ešte ani nebola. Ako to teda celé vzniklo?

Iniciatíva vyšla od Vlada Černého, nášho riaditeľa Astorky.Vzácne je, že pozval nášho otcovského režiséra Vlada Strniska, s ktorým sme začínali už v Divadle na korze a neskôr sme boli spolu na Novej scéne.  Je to veľmi pekná myšlienka, že sme sa vrátili „na začiatok“... Je to vlastne kruh, ktorý sme prešli. Stretli sme sa po rokoch aj s Ľubom Gregorom, ktorý v roku 1995 opustil post riaditeľa Divadla  ASTORKA Korzo ´90 a jeho žezlo prevzal, pred 21 rokmi, Vlado Černý.

Predstavenie Hanocha Levina Život je taký je o „nude, o ceste“... Jedného dňa si manžel s hrôzou uvedomí, že doposiaľ ani nežil...No, ja si však myslím, že vaše vzájomné divadelné spolužitie nudné istotne nebolo...

Naše „spolužitie“ na javisku určite nebolo nudné, ale hra nie je len o starnúcich manželoch, ale o živote a jeho zmysle. O vzťahoch, čo je v terajšej dobe  veľmi dôležité a najmä pre mladú generáciu, aby si uvedomili žitie, ktoré zhorí ako Fénix, mladosť odíde. Ide o  zachytenie existencie ako takej. Táto hra Život je taký je o zmysle života, o jeho nekonečných témach.Téma, ktorá je veľmi vďačná a vďaka Vladovi Strniskovi, ktorý ako jeden z mála režisérov na Slovensku dokáže hlbinne analyzovať text, a čo je však fantastické, je to hľadanie  a samotná imaginatívnosť hľadania, čo je základ tvorby. Večná premena, zmysel hľadania...Je to, ako keď hľadáte zlato, nachádzate veľa piesku a štrku...U Vlada Strnisku, čo je neskutočné, je trpezlivosť, ktorú by sme mali mať aj my herci, čo je niekedy veľmi ťažké, ale naučila som sa a zopakovala som si moment trpezlivosti pri hľadaní.

Ako vás tak počúvam, uvedomujem si, že vy herci máte dar a to šťastie, že možno omnoho väčšmi spoznávate život a jeho význam...

 Herectvo, ako aj iná práca, vás núti rozmýšľať. Herectvo je spojené s filozofiou a s otázkou pohľadu na život...Koľko ľudí, toľko názorov, ale nájsť ten najvzácnejší a najhlbší význam bytia, tak máme asi to šťastie, že sa môžeme v tomto príjemne utápať...

Vaša duša a práca je nesmrteľná. Veď si len zoberte hercov, ktorí už nie sú medzi nami, no ich práca napĺňa životy nás všetkých stále.

Je to veľmi pekne a idealisticky povedané...Ale, život je život, raz sa skončí, a ako sa hovorí v texte, že nám nejde o slávu, ale iba o spomienku na to, že sme tu boli, že niečo po nás zostalo a tu sme žili, a nielen my...V tom je zachytené žitie ľudí ako takých...

Len, keby si to viacero ľudí uvedomovalo, že život nie je výlučne o matérii ale o živote samom...

To je jedno s druhým, ja by som to nijako neoddeľovala, skôr by som sa zamýšľala nad tým, čo sa teraz  produkuje čo sa umenia týka. Predtým, teda pred revolúciou, sme mali to šťastie, že Vlado Strnisko a tím okolo neho na Novej scéne  tvoril mnoho ruskej klasiky, nádherných diel.. Divadlo na korze, z ktorého sa vlastne toto divadlo utvorilo, bolo ovplyvnené  spoločensko- politickou  situáciou, a fakt je ten, že máme šťastie, že sme zažili 70te a 90te roky, a je veľmi smutné, že na školách a v rodine sa veľmi málo rozpráva o existovaní vonku, že to nie je iba matéria...Rodičia neučia deti, že treba mať prehľad o svojej histórii...A mladí ľudia nevedia, čo znamená 89ty rok, česť výnimkam.

Máte teda pocit, že je v spoločnosti nedostatočná výchova identity?

Jednak  škola, rodina, jednotlivec...Na veku nezáleží , ale každý človek by mal vedieť o tom, kde vyrastal, preto sa opakujú tieto fašizujúce  prvky, ktoré sa dostávajú k moci. Predsa nie je možné, aby klíčilo semeno zla z II. SV. To je dôsledok, buď v školských osnovách, ale aj doma. Ľudia si zvykli, že predtým boli správy z celého sveta, no teraz sa ľudia namiesto správ dívajú na mnohé zbytočné veci ...Keď si zoberiete nezmyselnosti v televízii, ktoré nás neposúvajú, keď si vezmete, na čom sa ľudia smejú, veď to nie je ani vtipné. Veď len to, na čom sa dokážu smiať, je to úbohosť. Dialógmi Lasicu a Satinského  sa už dnes nikto nenapĺňa  ...Tí nastavili vysokú latku na to, aby ich teraz niekto doháňal, hoci sú pokusy a každý treba pochváliť, ale zmyslovosť, zmysel humoru ako takého, ten sa stráca...

Spomínate často na tie časy?

Áno, často myslím na Milana a Jula, keď sme spolu skúšavali. Naposledy Tartuffe...

Napriek tomu si však myslím, že Divadlo Astorka nemusí podliezať latku, že jeho tvorba je napriek tlaku doby kvalitná...

O to sa snažíme, to bol náš zámer, keď sme ustanovovali profil divadla, keď sme hľadali zmysel, hoci dvakrát do tej istej rieky vkročiť nemôžete. Určite sa čo to posunulo, ale tú hodnotu sme sa snažili zachovať. Prispôsobivosť  však musí byť aj v klasických hrách, ale je veľký rozdiel, ako aj medzi každým z nás, medzi hercom a hercom, hercom a režisérom...Každý máme iný pohľad, ale ide o to, ako najhlbšie pretlmočiť význam a zmysel existencie, pravdu, bytie a človeka...To je veľmi dôležité. Takéto spoločensko-politické satirické narážky to je veľmi poučné pre mladých ľudí, ale potrebovali by k tomu podľa mňa dovykladať veci...

Špirála sa teda aj v prípade novej premiéry otáča. Vracia sa aj spomienka a hra Život je taký spája to nové so spomienkami...Myšlienky, história, zmysel života a hľadanie, to všetko sa ocitne spoločne na javisku...

Tak, ako som predtým povedala, mladí nepoznajú mnohokrát význam a musím sa znovu vrátiť v tomto je Vlado  Strnisko až neprekonateľný čo sa týka hľadania imaginatívnosti hľadania pravdy danej v okamihu situácie každého momentu bytia. Naraz je to strašne veľa pohľadov. Nie pre každého to môže mať význam, o ktorom ja hovorím, ale ja si za tým stojím. Nemôžem teda popierať to, čo sme hovorili o Astorke. Tu boli a sú Ďuro Nvota, s ktorým sme zažili krásne chvíle pri skúšaní Armagedonu na Grbe, Cintorína slonov, Macochy, Kométy, a teraz rovnako Roman Polák, ktorý tu realizoval trilógiu ruskej klasiky. Teraz máme nového šéfa Mariána Amslera, ktorý má úspechy nielen u nás, ale aj v SND ako aj na iných scénach i mimo územia Slovenska. Toto je taká nádej, že to o čo sme sa usilovali pri zrode, dostáva správnu štafetu...Musím však aj pochváliť, že absolútnu odovzdanosť divadlu má naša dramaturgička Andrea Domeová.  Obetuje mu celý život a bez nej asi divadlo ani nemôže  fungovať. Je tu celý tím ľudí, ktorí divadlo tvoria. Nesmiem zabudnúť na Dašu Lapošovú, našu šepkárku, ktorá vyštudovala slovenský jazyk a literatúru, je zodpovedná aj za sledovanie textov a povie vám aj veľa vecí, čo som aj prekvapená. Teraz, keď som ju už bližšie spoznala, viem, že je to veľmi nadaná a šikovná žena.

Premiéra inscenácie bude 14. júna, no jej predpremiéru si diváci v Astorke na nám. SNP 33 môžu pozrieť už v piatok 10.6..

Autor: Jana Jurkovičová, Foto: Robert Tappert