Rozhovor: Dramaturgička Zuzana Liptáková podporuje divadlo ducha

Dramaturgiu som robila napríklad nášmu ročníkovému predstaveniu vo štvrtom ročníku. Bola to inscenácia Ödöna von Horvátha Kazimír a Karolína. Ako dramaturgička som pripravovala bulletin k predstaveniu a študovala všetky dostupné materiály k hre. Ich inšpirácie sme aj s mojou spolužiačkou Katarínou Jánošovou – Lesayovou, ktorá hru režírovala, prenášali na javisko. Práca na inscenácii bola pre nás veľmi zaujímavou tvorivou cestou. Snažili sme sa využívať nové výrazové prostriedky. Spolu s hercami sme si dokonca písali k predstaveniu vlastné texty piesní. Nesmierne ma to celé bavilo. Hneď po Kazimírovi a Karolíne som mimo školy režírovala a Katka Lesayová mi zase pre zmenu robila dramaturgiu, a tiež hrala v inscenácii mojej vlastnej dramatizácie románu Milenec od významnej francúzskej spisovateľky, dramatičky a režisérky Marguerite Durasovej. Naposledy sme opäť s Katkou Jánošovou - Lesayovou, tentokrát obe naraz, režírovali ako naše absolventské predstavenie, dve jednoaktovky od J. G. Tajovského Matka a Hriech. Ja som režírovala Matku a Katka Hriech. Neostáva mi iné ako dodať, že spolupráca nás naozaj veľmi baví, máme však aj svoje vlastné projekty. Pre poslucháča VŠMU je dôležité získať priestor pre vlastnú tvorbu a jej rozvíjanie, hľadanie nových ciest. Niekedy to nemusí byť jednoduché, pretože poslucháčov na VŠMU je pomerne veľa. Všetci sa navzájom striedame, čo je síce spravodlivé, ale na druhej strane, pokiaľ na vás nie je rad, nemáte ani čo robiť. Preto je veľmi podstatné, aby žiaci tvorili aj mimo priestorov školy a získavali pritom praktické skúsenosti. Väčšina žiakov tak spolupracuje počas školy aj s inými divadlami. Je to veľmi dobré, pretože to prináša veľké obohatenie, ktoré sa neskôr odráža aj na práci. 

Ale teba s divadlom spojilo  a priviedlo k jeho obdivu už rodinné prostredie, ak sa nemýlim...

Áno, môj ocino skončil herecké konzervatórium a pôsobil v divadlách vo Zvolene a v Trnave. Už ako malej mi hrával divadlo s maňuškami a vymýšľal si pre ne vtipné príbehy alebo mi hrával bábkové divadielko s marionetkami, ktoré mi aj s maminou kúpili. Neskôr odišiel na voľnú nohu a odkedy sa na Slovensku prestalo natáčať, veľmi veľa daboval a robí to dodnes.Vždy som na to bola zvedavá , a tak ma niekedy brával do dabingového štúdia so sebou. Raz som dokonca, asi ako päťročná, dabovala kvákajúcu žabu. Keď som chodila na strednú školu stal sa inšpicientom v činohre SND, kde zároveň aj hráva, a tým sa stal aj mojou permanentkou na všetky predstavenia aj s bonusom – osobným zoznámením sa s celým činoherným kolektívom. A druhý bonus prišiel, keď bol môj divadelný záujem korunovaný tým, že mi už ako šestnásťročnej režisér Ľubomír Vajdička umožnil hrať, síce len v komparze, v jeho inscenácii Timravinho Veľkého šťastia!

Bola to teda láska na prvý pohľad?

Bol to očarujúci a vzrušujúci svet príbehov, kde všetko bolo možné, kde láska trvala až za hrob, a pritom sa pre ňu nemuselo skutočne umierať...

Šlo to hladko, alebo si bola  niekedy aj zaskočená, či už prostredím, ľuďmi, podmienkami...

Nič nie je nikdy také dokonalé ako sa zdá na prvý pohľad. Podobne, ako v partnerstve, kde má človek možnosť potvrdiť si svoju lásku, až keď objaví „chyby“ toho druhého a rozhodne sa ich prijať.

Predstavenie Milenec, ktoré sme v úvode spomenuli, navštívilo dokonca festivaly v susednom Rakúsku a Prahe. A hráva sa v divadle Arteatro v Bratislave ako večerné predstavenie...

Dramatizácia románu Milenec od Marguerite Durasovej bola ešte mojou bakalárskou prácou, no text dramatizácie som už písala so zámerom inscenovať ho, pretože to bola a stále je moja srdcová záležitosť. Ako som už spomenula, inscenáciu sme robili mimo školy na vlastnú päsť v divadle Arteatro, ktoré nám poskytlo veľmi vhodný priestor. Výber inscenačného tímu a spolupráca spočívala na dobrovoľnej báze. Nebolo to ľahké, všetko sme si totiž museli spoločne zabezpečiť a vyrobiť sami. Napriek tomu, a možno práve preto, mala príprava tejto inscenácie pre nás takú silu, ktorá nás drží dodnes. Vložili sme do nej všetko, čo sme mohli a s napätím sme čakali na výsledok. Zatiaľ sme veľmi milo prekvapení záujmom publika a nečakanými možnosťami s inscenáciou vycestovať. Je to pre nás veľká radosť a motivácia k ďalším pojektom.

Si neobyčajne citlivé a sčítané stvorenie, dokonca sama tvoríš.Čo takto vydať sama zbierku básní...

Odjakživa to bol môj sen a dúfam, že sa mi raz splní. Poéziu píšem už od strednej školy a vždy, keď na ňu nemám čas, tak mi skutočne chýba. Momentálne mám veľkú radosť, pretože som sa zúčastnila literárnej súťaže Medziriadky a za svoje básničky som získala týždenný pobyt na literárnom seminári. Takže ja a moja poézia pôjdeme v auguste spoločne na dovolenku a určite si to spolu riadne užijeme.

Ktorá oblasť, témy... ťa najviac zaujímajú?

Vzťahy. Tie boli dôvodom, prečo som sa zamilovala do divadla. Sú základom všetkého ostatného, pretože nič neexistuje samo od seba a len kvôli sebe. A skrze vzťahy sa dá následne pohybovať v akýchkoľvek témach a hlbšie ich skúmať. Zaujímajú ma hlavne životné témy ako láska, rodina, priateľstvo, nádej alebo viera a spôsob, akým vedú k ich veľkému spoločnému prameňu, a to k ľudskosti . Ako tvorca sa ju snažím vždy objavovať nielen v téme, ale následne aj v jej literárnom alebo javiskovom priestore a v jeho umeleckej forme.

Už dlho máš priateľa. Nepomýšľaš na vydaj?

Pomýšľam! Teda pomýšľame spoločne a spoločne plánujeme. Môjmu priateľovi ale zatiaľ ešte ostáva rok školy, tak chceme počkať, kým si obaja nájdeme stabilné miesto a budeme sa vedieť zabezpečiť, aby sme mohli vytvoriiť vhodné podmienky pre naše budúce deti. Svoje „áno“ sme si ale už len tak medzi sebou povedali...

Dúfam, že som nesklamala... Vždy som to vnímala ako veľkú zodpovednosť, a to nielen voči rodičom, ale aj voči sebe samej. Vždy to zároveň bola veľká motivácia. Vedela som, že moji rodičia sa o mňa a o moju prácu zaujímajú a vždy mi naozaj pomohli vo všetkom, čo som potrebovala, tak som chcela, aby na mňa boli hrdí. Hádam sa mi to podarilo. V každom prípade sa chcem o to snažiť aj naďalej.

 

Popis k fotke z predstavenia:

Marguerite Durasová – Milenec, Andreja Vozárová a Milan Spodniak, foto: Adam Sarvaš