Rozhovor: Divadlo Ticho a spol. má za sebou už takmer päť sezón...

Áno, v septembri dovŕšime 5 rokov, jednak novou, v poradí už 7 premiérou a jednak výstavou i knihou, ktorými zmapujeme 5 uplynulých sezón...

Tých 5 rokov ušlo neuveriteľne rýchlo, asi aj preto, že sa neustále človek musí pozerať dopredu a nemá veľmi čas na bilancovanie. Máme pocit, akoby sa veci nemenili, len človek ťahá tú káru nezávislého divadla ako mulica... No pri piatich rokoch už sa asi patrilo pozrieť aj dozadu.  A pochopila som, že veci sa zmenili priam závratne: od jedného človeka, ako som vlastne začínala a neskôr sa pridal Robo Horňák ako režisér, tento priestor považuje za svoj divadelný domov cez 30 tvorcov a vďaka odborným i diváckym ohlasom vyvstáva z tohto priestoru obraz akéhosi divadelného i ľudsky hodnotového laboratória...

A to neplatí len o tvorcoch TICHA... ale aj Platformy nezávislých divadiel, ktorú zastrešujeme, a ktorá vznikla v máji 2012. Každé divadelné zoskupenie skúma vlastné témy cez autorské hry a rôzne divadelné prostriedky. - Prešporské divadlo hľadá prostriedky akejsi činohernej pohybovej grotesky, ich ostatná premiéra je esenciou herectva dvoch rozdielnych hereckých naturelov Judity Hansman a Eleny Kolek-Spaskov. - Med a prach báda v celej škále prostriedkov od výtvarna cez hudbu, či spev až k herecko-bábkovej práci... Ostatná premiéra je vyložene hudobno-výtvarno-divadelným tvarom Andreja Kalinku a Ivana Martinku...

K Platforme neodmysliteľne patrí aj zoskupenie Stopy snov s mentálne znevýhodnenými hercami (DSS Prima), ktorí pripravujú v apríli už svoju 5. premiéru...!

 

My v TICHU tvoríme poväčšine na báze mojich textov, či textov autorskej dvojice Miloša Janouška a mňa. Prešli sme viacerými žánrami od dokumentárneho divadla, cez divadlo poézie až k akýmsi groteskným feériám ostatných premiér... Režijne sa väčšiny „ticháckych“ inscenácií ujíma Robo Horňák, no prvá bola bez neho v kolektívnej réžii a v jednej hosťovala ako režisérka Vierka Dubačová.

Okrem divadla v TICHU uvádzame koncerty pesničkárov, diskusné večery, ale i zvláštny tvar, ktorému sme začali hovoriť Cafe session, kde sa spája diskusia na danú tému (ticho ako fenomén, ticho v meste, atď), koncert, hudobné jam session a dáva možnosť prejaviť sa aj divákom... protagonistom a tmelom je náš herec a výborný muzikant Paľko Plevčík...

 „TICHO“ má oveľa širšie konotácie, ako len mlčanie... Ticho je priestor k meditácii a mysleniu, v tichu jasnejšie vidíš kontúry vznikajúceho zvuku, či myšlienky...

Dôležité je to, aby ľudia začali hľadať svoju tému ticha... Dôkazom bola živá diskusia na našom prvom aj druhom Cafe session... Tešíme sa, že ľudia u nás nemajú problém vyjadriť sa a participovať...

 

Pekne povedané, áno, potešilo by nás to...

Teraz v marci dostane Cafe session inú modalitu. Pustíme film producentky Lívie Filusovej V tichu. O štyroch muzikantoch, o ich živote v koncentračnom tábore, o dňoch, ktoré prežívajú.

Okrem hudobného a filmového Cafe by sme chceli hľadať cestu aj pre literatúru, ktorá v našom divadle má nezastupiteľné miesto...

Ako dramaturgička budem vychádzať z toho, čo mne a ľuďom okolo nášho divadla (či našich divadiel) niečo hovorí, čo nám je blízke... Mám pocit, že nám sa darí prepájať jednotlivé línie TICHA navzájom. Pesničkári nám píšu scenáre, herci, ktorí majú svoje divadlo, zahrajú aj u nás... Ide o nesmierne inšpiratívne zoskupenie ľudí... Odovzdávame si navzájom to, k čomu sme prišli... a to ja nazývam laboratóriom...

 

Myslím si, že čím ďalej, tým viac sa nám darí nachádzať divákov, ale v poslednom čase aj dobrovoľníkov, ktorí sú otvorení a ochotní pomáhať, čím sa nielen rozširuje náš divácky okruh o tieto „dobrovoľnícke dušičky“ a ich známych, ale sú pre nás aj zrkadlom.

Máme za sebou rovnako veľa prehier, ako víťazstiev... Dúfam, že po tých piatich rokoch nepôjdeme od nuly, aj keď každú inscenáciu človek vytvára vždy od tej nuly... Myslieť na úspech sa rýchlo odnaúčam a nestrácam najmä vieru, že budeme pracovať poctivo každý pre tie svoje hodnoty... človek musí hľadieť na túto divadelnú prácu s pokorou, inak by do tej všeobecnosti a komercie ľahko skĺzol...

 

 Mám síce viac ako päť krížikov na pleciach... a som iným človekom, ako keď som mala 33. Kedysi v „ahačku“ sme boli vekovo jedna generácia, teraz som tu ja najstaršia a ďalší sú mladší a úplne mladučkí. Aj vtedy sme mali mladučkých, tí sa nám teraz vrátili, a už nie sú tí najmladší... Mnohí spolupracovníci sa menia. No v každej profesii máme stálicu, ako Ľubko Holík po tej zvukovo-technickej stránke je v tomto priestore od ahačka... Rovnako šikovný mladý scénograf Jakub Branický, ktorý nám robí aj svetelný dizajn... Ľudia sú tu ľuďmi, čo je prínosom pre nás a nielen pre nás...

Myslíš patinu poctivosti?!

Určite sú, len je málo informácií o nezávislých divadlách... A preto sme založili Platformu nezávislých divadiel, hľadáme vzájomné spojenia, spoločné projekty a sme vďační aj Vierke Dubačovej a jej projektu medzinárodného festivalu Arteterapia, kde sme s jej tímom našli spojenie v myslení, v spoločnej ľudskosti, v profesionalite... Je dôležité vedieť, že nie sme v tom sami.

A teším sa dokonca, že A4 rozbehla projekt BA.KU a pripravili projekt venovaný bratislavskej nezávislej kultúre... Mám pocit, že sa to celé posunulo od čias Medzičasu, keď sme my starší začínali a dúfam, že štátne inštitúcie dnes už chápu, že nezávislé divadlo existuje a malo by sa podporovať rovnako systémovo, ako kultúra inštitucionálna. Už len aby sa tak začalo diať!!!