Rozhovor: „Chystá sa normálna alebo zase hrozí nenormálna divadelná sezóna“, pýta sa Stanislav Štepka

Stanislav Štepka už popretkával niťami svojich slov a v tomto prípade aj obáv, mnoho ľudských sŕdc. Je majstrom autentickej, no mnohokrát tak s citom a porozumením podanej neľahkej výpovede, že hoci v nej človek vidí hádam až tragédiu ľudstva, stále vie, že ak to niekto a ten iný pod jeho vplyvom a vedením, vie a dokáže podať s tak otvoreným srdcom, umom a láskou, žiadna dráma možno aj vďaka takýmto ľuďom nenastane, a to minimálne v srdci toho, ktorý ho dokáže otvoriť. Piesne a každé to pohladenie s pocitom, „veď len človek“,,z pera a podania nevšedného umelca zohrieva slnkom a zazeleňuje pustatinu našich duší... 

Stanislav Štepka sa tak stáva už 60 rokov súčasťou našich príbytkov Boha a ponúka nám to najkrajšie, čo máme. Svoj zrod, právo na zánik a medzitým množstvo času na zamyslenie sa nad zmenou.

Radošinské naivné divadlo prinieslo pred diváka nesmierne veľa tém z každej oblasti nášho života. Máte ešte aj dnes pocit, že je niečo, na čo by ste určite chceli hrou ešte upozorniť.

Aktuálnych tém zo dňa na deň, ba skoro až z hodiny na hodinu, horúčkovito pribúda, až sa v nich človek chodec kdesi nepríjemne stráca, A, žiaľ, nie sú to vždy témy idylické, prevažujú také skoro až existenčné. Napríklad či tu ešte budeme, či vôbec prežijeme, pretože dôvodov na bývalé staré príjemné dožitie života ubúda. Pritom autor pri písaní ešte musí natrafiť na taký námet, aký je najpôsobivejší. A či tá téma má aj niečo spoločné s humorom.

Chcela by som sa spýtať na váš postreh,  ak porovnáte diváka kedysi a dnes, dá sa povedať že bol v niektorom z týchto období vnímavejší na slovo? Čo potrebuje prežívať, aby porozumel citlivej výpovedi autora.

Už najmenej tridsať rokov sa povedzme v televíznej zábave prostredníctvom tzv. všeobecnej zábavnosti o ničom neuvažuje, ale iba tak sa ceria zuby pri ničom, o ničom  a na ničom. Ba dokonca sme si už na takéto zabávanie zvykli. Ak by dnes prišli na obrazovku tvorcovia, čo by s divákmi o čomsi chceli s humorom uvažovať, súčasní diváci, odchovaní už iba smiechotovými návykmi, by ich odmietli. My nechceme rozmýšľať, my sa chceme iba nezáväzne zabávať. Nechceme Wericha, Horníčka, Lasicu, Satinského, chceme iba takých tých jednoduchších, takých našich... čo nekladú otázky a ani nevyžadujú žiadne odpovede.

Prešli ste od snov o amerických herečkách po sny o existujúcich stromoch v našom živote. Myslíte, že sa z tejto prílišnej modernizácie niekde zobudíme a naše deti nás za vyklčovanú prírodu nebudú musieť zapierať v srdciach?

Už v blízkej budúcnosti sa obávam toho neľahkého dedičského konania, keď asi nadíde hodina pravdy a my, čo sme tu roky tak ničomne a bohapusto žili, budeme musieť hľadieť pravde do očí. Vnúčatám iba s námahou budeme vysvetľovať náš všeobecný debakel. Písal som o tom v mnohých hrách, teda – poviem pravdu – naivne som hádzal hrach na stenu. No mával som občas aj dobrý pocit, že sme sa s divákmi nielen počúvali, ale aj spolu uvažovali, a teda že sme až tak nehovorili do vetra. Aj z toho dôvodu som doposiaľ nezišiel z javiska.

Pán Štepka, poetickosť, spevácka a hudobnícka schopnosť každého z vašich hercov, to všetko je krása, energia, to všetko je zmysel bytia, pretože len takáto vzájomná výmena môže umocňovať našu ľudskú podstatu. Ste za niečo obzvlášť vďačný?

Prežili sme spolu dva ťažké covidové roky, z mnohých známych a smutných dôvodov ušli z nemocníc mnohí lekári a sestry, čašníci, kuchári a chyžné z hotelov, učitelia zo škôl. Som úprimne rád, že ani jedna herečka a herec nehlásili odchod z nášho neštátneho divadla, hoci počas obmedzeného hrávania už dva roky tí naši zažívajú nemalú biedu a nedostatok, a teda mali na odchod dosť dôvodov. Bola to tuším láska – k nášmu divadlu, ktoré si za tých predchádzajúcich šesťdesiat rokov napriek všetkému našlo svojich divákov a diváci nás. To si veľmi vážim.

Roky a niekoľko priestorov, v prvom rade však osoby a osobnosti tvoria RND. Jedna výpoveď za druhou, to sú divácke srdcia, ktoré toto všetko v sebe nesú a prichádzajú. Schopnosť humorne no úderne, ale i dať slovám ten správny „šmak“, to má váš súbor, je nezabudnuteľný, je akýmsi pramienkom vedúcim k Bohu cez um. Čím to je, pán Štepka?

Roky opakujem herečkám a hercom vlastne moju dávnu skúsenosť o fungovaní divadla. V divadle je to vlastne jednoduché, iba sa rázne postavte na scéne a hovorte divákom do očí zreteľne, pravdivo a nahlas to, čo treba povedať. A ak je zaujímavé, prípadne vtipné to, čo hovoríte, potom čakajte od divákov priaznivý ohlas. Nemusí to vždy byť iba hlasný smiech a potlesk. Niekedy je príjemné aj súhlasné mlčanie.

Čo vám poskytuje v živote najviac inšpirácie?

Všetko okolo mňa a nás. A osobitne to, čo nejako zaujímavo vytŕča z tej  okolitej všednosti. Suché polia a stromy, prázdne studne, hladné deti, emigranti, čo chcú prežiť, či smutní vojnoví utečenci medzi nami, ale aj hľadanie odkazu v minulosti pre súčasnosť. O všeličom takom teraz čítam, pozorujem a premýšľam. A hľadám vhodný spôsob, ako čosi z tém pretlmočiť na javisku. Je tu tém na sto hier a na sto rokov.

Leto sa pomaly končí, čím nás v novej sezóne opäť prekvapíte?

Začala nám jubilejná 60. divadelná sezóna, dokončil som filmový scenár Dospievanie pre RTVS na tému, ako autor s divákmi dospieval, až dospel v roku 1963 k prvej hre RND. Začali sme s režisérom Jurajom Nvotom pripravovať pre RND môj nový komediálny titul „o ľuďoch z domu vedľa diaľnice“ Madona s dieťaťom a s režisérom Ondrejom Spišákom a dramaturgičkou Darinou Abrahámovou k šesťdesiatke divadla chystáme hru Deti doby. Takisto pripravujem na vydanie knižku mojich piesňových textov Počuje ma niekto. Plánov je dosť, ale máme aj dosť obáv, či sa konečne chystá normálna alebo zase hrozí nenormálna divadelná sezóna. Veríme na tú prvú možnosť.

Autor: Jana jurkovičová