Rozhovor: „Chcel som byť slovom súčasťou hudby“, hovorí herec Štefan Bučko

Toto spojenie poézie a vážnej hudby už zarezonovalo na viacerých scénach, kde zožalo veľké ohlasy. Herec a pedagóg Štefan Bučko sa celoživotne usiluje o popularizáciu poézie, do ktorej vkladá väčšinu svojho času. Cesty, ktoré v tomto období absolvuje s Pútnikmi, ako aj ďalším predstavením či vlastnou tvorbou, považuje za súčasť významu hereckého umenia, kedy samo divadlo diváka navštevuje a prináša mu niečo nové, zaujímavé. Umelec sa tak stále viac približuje divákovi, ktorý viazané slovo – poéziou vníma z oveľa väčšej blízkosti a v spojení s vážnou hudbou, a v prípade Štefana Bučka a jeho manželky Adrieny Bartošovej džezovou, sa preňho stáva zrozumiteľnejšou.

Už výročie príchodu Konštantína a Metoda pred dvomi rokmi ste si pripomenuli spojením orchestrálnej hudby a poézie z pera Egona Kráka, ale ani 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra nepadlo v tomto smere do zabudnutia. Koncertná skladba Pútnici je od 3. septembra uvádzaná na scénach nie iba bratislavských divadiel a koncertných domov. Účinkujete tam vy spoločne s Dušanom Jamrichom za sprievodu žilinského orchestra a skúšať ste začali už v lete. Opäť s Egonom Krákom a Rasťom Štúrom.

Áno a súčasťou je i skvelý Slovenský filharmonický zbor, bez ktorého majstrovstva by melodráma nemala potrebnú hĺbku a výraz. Premiéru sme mali v Banskej Štiavnici, v meste, ktoré je spojené s viacerými štúrovcami, najmä so Sládkovičom a Jánom Bottom, ktorých básne sú súčasťou melodrámy. Bratislavská premiéra bola v Redute s veľkým zborom, aj plným orchestrom SF, čo prinieslo mohutný zvuk a vznešenosť, potom prišiel Paríž a obrovská sála Unesca, nádherné koncerty boli v Martine, no najmä v Žiline vo Fatre, domovskej sále ŠKO, ktorej výborná akustika dala vyniknúť všetkým detailom a čaká nás ešte Berlín.

Je to teda pre vás vítaná zmena, keďže ste aj sám milovníkom vážnej hudby?

Dá sa povedať, že celý život som túžil po prirodzenom spojení hudby a viazaného slova, teda poézie. Účinkoval som s množstvom hudobníkov klasickej hudby v typicky koncertnom tvare, kde sa striedala hudba s poéziou. Chcel som však byť  slovom priamo integrálne spojený s hudbou, byť jej súčasťou. To sa mi podarilo práve s Egonom Krákom, ktorý už Hollého Cirillo-Metodiadu včlenil do hudby a vznikol veľmi pôsobivý hudobno-dramatický tvar, ktorý dokázal osloviť  poslucháča intonáciou skandovaného Hollého verša, rovnako nádhernými zborovými partmi a prekvapivo pôsobivo komponovanými orchestrálnymi pasážami. To sa opäť originálnym spôsobom objavilo i v Pútnikoch, kedy si po každom vystúpení  s Dušanom viac a viac uvedomujeme hĺbku Egonovho diela i posolstva, ktoré cez verše prináša. A vôbec, čoraz viac si uvedomujem, že ma dokáže maximálne vnútorne a až katarzne uspokojiť iba tzv. vážna alebo klasická hudba, ktorá ma živo, bez reproduktorov vtláča očareného do sedadla vynovenej Reduty.

Veľa teraz cestujete, práve s Pútnikmi, ako aj s inými predstaveniami. Nedávno ste boli v Paríži, ako ste už spomínali, kedy si UNESCO pripomenulo našu kultúru. Ako vás tam prijalo publikum?

Prijatie v Paríži bolo neskutočné. Predchádzalo tomu diplomatické úsilie, ktorého výsledkom bolo, že sme mohli s touto melodrámou vystúpiť v legendárnej hale Unesco, kde prišlo na nás okolo 900 ľudí, významných diplomatov z celého sveta i krajanov a bežných záujemcov o slovenské umenie. Koncert otvorila generálna riaditeľka Unesco za prítomnosti našej veľvyslankyne a štátneho tajomníka MK. Nad nami na veľkom bielom plátne išiel francúzsky preklad Štúrovej reči i poézie, ktorú sme prednášali a tak si mohli diváci konfrontovať akustický dojem z nášho prednesu a hudby s významom v reči, ktorej rozumeli. Keď sme skončili, strhol sa dlhotrvajúci potlesk s výkrikmi bravó a po asi štvrtej klaňačke dirigent rozhodol, že pridáme jednu rytmicky príťažlivú časť a po nej  opäť ovácie. No, zimomriavky a dojatie.

Máme vo Francúzsku dostatočnú osvetu? Vedeli diváci, čo im prinášate?

To som nezisťoval, ale podľa ohlasov v osobných rozhovoroch po koncerte boli francúzski diváci veľmi prekvapení hĺbkou posolstva a kvalitou predvedenia, mali sme veľa osobných gratulácií.

Čo predchádzalo samotnému vystúpeniu. Cestovali ste deň pred vystúpením,  predstavenie bolo 6.októbra. Mali ste možnosť oboznámiť sa s krajinou, prípadne jej kultúrou?

V Paríži som nebol po prvýkrát, pre krátkosť času sme poznávali túto metropolu cez jej typické reštaurácie, kde sme boli pozvaní usporiadateľmi a táto časť spoznávania nám veľa povedala o tomto meste a jeho kultúre stolovania, čo bolo tiež veľkým zážitkom.

Berlín je ďalšia vaša zastávka s Pútnikmi. Takže púť za púťou, za cestou osvety. Ale aj v Nemecku ste boli tak s Cirillo-Metodiadou, ako aj ako aj spoločne s manželkou a vlastnými vystúpeniami...Je to teda vaše obľúbené  miesto?

S Cirillo-Metodiadou sme boli na hranici Nemecka v Strassburgu, aj keď v hoteli sme bývali na území Nemecka. Ale pravda je, že v júni sme mali veľmi pekný recitál aj s manželkou a gitaristom Ďurom Burianom v Mníchove pre krajanov a bolo to veľmi pekné a dojímavé. Opäť nádherné prijatie, museli sme pridávať piesne i poéziu. Takéto chvíle človeka veľmi povznášajú a som za ne vďačný.

Plníte si teda teraz svoje pracovné sny?

Zdá sa, že áno. Dlho som pracoval na tom, aby sa tzv. menšinové žánre, medzi ktoré patrí aj prednes poézie, stali alternatívou v strednoprúdovej kultúre a teraz som v etape, kedy pociťujem viac satisfakciu z vynaloženej námahy ako predtým a nielen doma, ale i v zahraničí, čo sa dá považovať za veľmi príjemný bonus navyše.

Okrem toho, ako som spomínala v súvislosti s cestovaním sú tu aj Lúče otcovstva, ktoré tiež „neposedia“ v Bratislave a sú stále na cestách... Predstavenie ešte nemá rok a videlo vás ako Adama takmer celé Slovensko, a to nie len.

Áno, boli sme aj v Ríme, v divadle La Salette so žičlivým prijatím, ale gro našich vystúpení absolvujeme na Slovensku. Od decembra minulého roka, kedy bola premiéra, máme už 30 predstavení s touto nie ľahkou hrou Karola Wojtylu, ktorá v tejto dobe prežívajúcej krízu otcovstva, hovorí metaforickým spôsobom o potrebe otca v rodine.

Ozaj, čo sa týka obsahu dramatiky, ktorú prijímate ako pracovnú ponuku, podľa čoho volíte?

Musí ma to osloviť témou, ktorá súzvučí s mojou letorou, istým posolstvom a aj katarzným účinkom.

Často veci odmietate?

Ani nie, lebo tvorcovia, ktorí ma oslovujú poznajú moje filozofické mantinely a podľa toho sa aj správajú.

Vaše plány do budúcnosti?

Nuž, byť stále otvorený novým podobným výzvam a niektoré aj sám iniciovať.