Rozhovor: Čarovný svet Alfréda Swana poézia obohacuje vo veľkej miere

 

Prednes je vlastne jeden z hlavných vyjadrovacích prostriedkov v mojej profesii, no a prednes poézie je špeciálny druh dramatického umenia, ktorý sa môže produkovať aj ako samostatné predstavenie, ale väčšinou sa využíva ako súčasť programu pri nejakých oslavách, či v médiách. Mne osobne poézia pomáha žiť, obohacuje ma, či ju už interpretujem alebo len počúvam, a myslím si, že je to tak u väčšiny ľudí, pretože s poéziou sa stretávame denne… Od detstva nás rodičia učili riekanky, napríklad texty populárnych piesní sú vlastne tou najjednoduchšou a často veľmi peknou poéziou. Poézia je neoddeliteľnou súčasťou môjho života.  

Nie som literárny teoretik, aby som hodnotil poéziu básnikov a už vôbec nie takého majstra slova, akým je pán V. Turčány. Pred rokmi som sa prvý raz stretol s jeho veršami, keď som ich recitoval vo Vianočnom koncerte Orchestra ľudových nástrojov Mira Dudíka. Na tohoročné prvé osobné stretnutie s Viliamom Turčánym nikdy nezabudnem. Je to totiž nielen výrazná básnická osobnosť, ale aj veľmi príjemný a múdry človek a z krátkého rozhovoru s ním som mal veľký zážitok. V našom programe o ňom recitoval pán Turčány naspamäť prvé verše (27) z Proglasu v staroslovenčine, a tým sa stal pre mňa v tomto smere nedostihnuteľným ideálom.  

K predchádzajúcej odpovedi dodám len, že najradšej (ak si môžem vybrať) recitujem poéziu básnikov, ktorí píšu vo viazanom verši, teda predovšetkým klasikov, ktorí sa vedia zmysluplne pohrať so slovom a ktorých verše ma oslovia a sú mi tematicky blízke. A k takým básnikom nepochybne patrí v mojom ponímaní aj Viliam Turčány.

Mám ich viac, zo slovenských sú to okrem majstra Turčányho predovšetkým P.O.Hviezdoslav, Ján Smrek, Ján Kostra, Krista Bendová, Mikuláš Kováč a ďalší… Vedel by som menovať aj cudzojazyčných básnikov, z voleja poviem Shakespeare, Petrarca, Dante, tam však veľa závisí od kvality prekladu a prebásnenia. Najlepšie to býva vtedy, keď obe spomenuté činnosti urobí jeden človek, ale nie je to pravidlo. Moje srdce je v tomto smere veľké a zoznam obľúbených básnikov by mohol byť dlhší. Sú medzi nimi aj žijúci, napr. Michal Chuda, Kamil Peteraj, Ľubomír Feldek, nech mi prepáčia tí, ktorých som nespomenul.

Na TV obrazovke sa objavujem v inscenáciách a filmoch pre pamätníkov, než v nových veciach, ale rozhlas je tiež moja „srdcovka“. Po odchode z divadla som tam bol zamestnaný a dostal som veľa pekných príležitostí, dokonca som bol za tvorbu v rozhlase aj ocenený cenou Literárneho fondu a rozhlasovú prácu mám rád. Tých verných by sa našlo dosť, ale práce pre hercov je málo.

Som umelec na voľnej nohe a teraz mi už nikto nemôže prikázať, že toto a toto musím robiť. Na druhej strane, tej práce nie je toľko, aby som si mohol preberať. Pred pár dňami som mal mal divadelnú premiéru Strindbergovej hre Otec na Malej scéne STU s režisérom  Štefanom Korenčim, ktorý ma oslovil, a bolo to veľmi príjemné skúšobné obdobie s milými kolegami.