Rozhovor: „Bez fantázie by nebolo ani divadlo“, hovorí scénograf Jakub Branický

Zohráva kľúčovú úlohu v hre, v jej deji, kde neraz oklieštený priestor spoločne s protagonistom je jedno súkolie, v ktorom všetko musí „klapať“... Scéna s rozlohou len zopár metrov štvorcových, dvaja či traja herci, na nej a dej...“Nadupaný“, plný emócií a očakávaní zdaru. Scénograf Jakub Branický v takýchto podmienkach pracuje o. i. pre Ticho a spol., kde má za sebou už zopár sezón. Miluje to spomínané napätie, ktoré je pre neho zároveň výzvou. Inscenácia ...a dážď, ktorá mala premiéru 7.novembra je toho dôkazom...

Vy sám ste s Tichom začali spolupracovať za zaujímavých okolností. Kedy to bolo?

V Ticho a spol. som sa prvýkrát objavil v lete na konci ich  2. sezóny.  Vtedy totiž hľadali výtvarníka do predstavenia Deja Vu. Bolo to niekedy v období mojich bakalárskych štátnic na VŠMU, takže to pre mňa bolo dosť hektické obdobie. Už si na to poriadne ani nespomínam, ale jeden moment mi utkvel v pamäti doteraz.  Robo Horňák sa ma vtedy spýtal, aký mám vzťah k sci-fi, na čo som mu bez rozmýšľania odpovedal, že som obrovský fanúšik... Robo bez pohnutia brvou povedal "dobre" a dramaturgička Viki Janoušková tiež ticho súhlasila. Bez odozvy na moju odpoveď som ostal trošku zmätený. Keďže som sa s žánrom sci-fi, alebo teda fantastiky a férie v divadle ešte nestretol, bola to pre mňa obrovská výzva. Robo sa mi neskôr priznal ku svoje láske k filmu Highlander, a to len preto, lebo som navrhol, aby naši dvaja "Arfovia" pripomínali škótskych škriatkov. Až vtedy som sa konečne dozvedel, že ich moja odpoveď vlastne potešila.

Máte teda za sebou už viaceré predstavenia, je jednoduché pracovať s
tak malým a nekompromisným priestorom?

Rovnako ako veľký priestor má svoje výhody a nevýhody, má ho aj malý. Každý priestor je jasne limitovaný, a výtvarník hľadá riešenie na mieru. Priestor 10x10 Ticha s spol. je úžasný v tom, že je divák naozaj pol metra od herca a vidí mu aj žilky v očiach, a takýto zážitok je pre diváka výnimočný, a veľké masové divadlá si ho nikdy nemôžu dovoliť. Ich limitom je ich veľkosť a odťažitosť od diváka. Pre mňa ako výtvarníka, teda takto blízky kontakt medzi hercom a divákom znamená to, že sa môžem hrať s detailom. A aj nápis na malej rekvizite môže byť nosný fór. Výtvarník môže vymýšľať metafory a symboly, ktoré si divák možno ani nevšimne, pokiaľ ho na to neupozorníme, ale o to väčšie čarovanie sa nám vtedy podarilo. Na veľkom javisku sa musím hrať s celkom, grandiózna scéna, premeny jednotlivých častí scény, svetelné efekty...A, len veľmi ťažko sa dá dosiahnuť tak intímny moment ako v komornej malej sále.

Dáva takýto spôsob práce teda dôraz na fantáziu?

Scénografia je asi celá o fantázií. V končenom dôsledku, bez fantázie by asi nebolo ani divadlo.

Pri predchádzajúcich predstaveniach mala príprava scény špecifický
ráz, ako to bolo počas najnovšej premiéry?

Asi každá scéna sa snaží byť niečím špecifická tak, ako snaží byť v niečom špecifický každý autor, režisér, dramaturg, herec pri príprave inscenácie. Pri inscenácii „...a dážď“ to nebolo inak. Divadlo je samo osebe živý organizmus, ktorý pracuje a vyvíja sa už počas procesu prípravy, či človek chce alebo nechce vždy nastane situácia, ktorá tu ešte nebola a ku ktorej sa treba postaviť inak ako k tej predchádzajúcej.

Ste spokojný s posledným výsledkom?

Keby som bol s každou svojou inscenáciou v divadle spokojný, asi by som sa ako výtvarník a divadelník nikam neposunul. Celý inscenačný tím zažíva pri premiére akýsi pocit blaženosti - opadnú nervy a starosti, hustá atmosféra po niekoľkomesačnom snažení sa rozplynie a ľudia tlieskajú (samozrejme, pokiaľ všetko išlo tak ako sa plánovalo). Toto je taký klasický model fungovania. Ja osobne vždy po istom čase uvažujem nad tým, čo by sa dalo spraviť iným spôsobom, alebo ako čo vylepšiť. Aby som to zhrnul, teraz spokojný som, no o také dva týždne už asi nebudem.

Tím v Tichu je vlastne akési malé zoskupenie, priam rodina, pri
príprave scény teda priamo spolupracujete s režisérom...

Samozrejme, a to nie len ideovo, veľakrát si musíme naše nápady odskúšať priamo na mieste. Vtedy sme schopní stráviť v priestore bez problémov aj 12 hodín denne, len aby sme našli optimálne riešenie toho, čo sme si vymysleli.

Čo vy sám od svojej scény očakávate? Čo teda musí spĺňať podľa vás,
aby ste teda vy sám boli s ňou stotožnený?

Na úvodu by som len rád dodal, že asi žiadnu scénu nemôžem označiť tak celkom za svoju. Vznik a realizácia scény v divadle je ovplyvnený mnohými faktormi, ktoré sa postupne objavujú počas skúšobného obdobia. Divadlo je kolektívne umenie a asi sa dá povedať, že všetci sme podpísaní na všetkom.  A na tému, kedy som spokojný, by som povedal, že vtedy, kedy režisér. Keď sa herci dobre cítia v priestore, a keď vieme diváka prekvapiť aspoň malým fórom. To sú zároveň v podstate aj kritériá, ktoré od svojej scény očakávam. A, samozrejme, asi ako každý ješitný divadelník, som spokojný, keď si prečítam pozitívnu recenziu na svoju prácu.

Ako potom vnímate reakciu diváka či hercov?

Ako konštruktívnu kritiku a možnosť, ako sa poučiť a posunúť ďalej. Topiť sa v nejakej samoľúbej bubline a hovoriť si, že ma nikto nechápe, a všetci sú proti mne, mi nepríde ako riešenie.

Ste náročný na svoju prácu?

To záleží od projektu, vždy sa snažím robiť si svoju prácu čo najlepšie, ale samozrejme, vždy sú obmedzenia či už finančné alebo časové, a občas sa stane, že človek trošku poľaví a snaží sa nájsť kompromis.

Mávate ako scénograf pred premiérou trému?

Vždy. Hlavne, či niečo neodpadne, či je všetko prichystané na svojom mieste, či nevypadne nejaké svetlo, alebo či na niekoho nepadne nejaké svetlo, či sa neroztrhne kostým atď. Bežia mi v hlave všetky možné katastrofické scenáre o tom, čo sa môže stať od odpadnutého gombíka po nekontrolovateľný požiar na javisku.