Rozhovor: Betlehemy z dreva, umenie, ktoré otvára srdce Boha

Ján Ferianc, drevorezbár a umelec, ktorý oživuje posolstvo Vianoc v dreve, je človekom, ktorý otvára srdcia každého, čo okúsi vôňu dreva. V jeho rukách sa totiž táto prírodnina mení na umenie. V tomto období sa chystá na Dni Vianoc v Inchebe, kde budú môcť jeho lásku k tvorbe obdivovať všetci návštevníci.

 

Kde pramení váš vzťah k prírode, k drevu a k umeniu?

Človek ako taký je živý tvor a musí sa niečomu venovať. Keď nič nerobíte, psychika človeka zabíja. Ja som sa preto od detských čias začal venovať drevu, papieru, slame..Narodil som sa na Orave a ešte môj starý otec mal ovce, bol bača, a keď sme za ním chodili, ukázal mi, ako čo z týchto prírodných materiálov vyrobiť. Prvú valašku, napríklad...

Myslím si preto, že práve toto chýba mladým ľuďom, že sa im nikto nevenuje. Aj v škole...Dievčatá sa učili ručným prácam, varili, dnes chodia len po podnikoch a je to smutné.

 

Takže, už vtedy láska k drevu...Ako ste ale vy sám potom stavali na vedomostiach o dreve, o jeho druhoch..

Ako som nabral skúsenosti od starého otca, sám som si pokupoval maličké nožíčky, začal som podľa starého otca robiť, a bolo pre mňa cťou, keď mi povedal, že to mám dobre a pokojne môžem pokračovať. Robili sme aj mlyn na potoku a tešilo ma, že sa mi darilo. Potom som sa učil. Neskôr som sa dal k drevu, a čo sa týka tej keramiky, tiež som najskôr začal s plastelínou a darilo sa mi...Zato, teraz na staré kolená, keď robím drevené plastiky, keď si dozadu pospomínam, že keď som bol maličký, robieval som z plastelíny...a teraz to už dokážem z dreva. Človek, ako samouk, je možno lepšie, že som začal z vlastného presvedčenia po vzore starého otca, a samozrejme, potom, keď už sa mi určité veci podarili, ktoré mi následne ľudia pochválili, usiloval som sa ich stále zdokonaľovať.

Ja robím dedinskú tematiku, družstevnú, vianočné Betlehemy a vždy, keď som uvidel trebárs pohľadnicu, časopis, prezrel som si to, poupravoval a mám námety. Dnes, keď privriem oči, už si predstavím ako čo má byť..

 

Teraz je práve obdobie, kedy sa ľudia obzerajú práve po vianočnej výzdobe, po niečom autentickom do svojich domovov, aby si tam priniesli krásu...Ovplyvňuje vás to tiež?

Samozrejme, výhodou je, že s manželkou, ktorá je šperkárka, keď nás ľudia poznajú, spoločne nás volajú, lebo vedia, čomu sa venujeme. Vtedy to má význam, keď na to aspoň spočinie pohľad. Čo sa týka jari, manželka opletá vajíčka drôtom a ja zasa vtedy robím figuríny, kuriatka, ovečky, a teraz počas vinobrania, nedávno som bol v Pezinku, vyrezávam Urbanov...

A, onedlho budú Vianoce..Už som aj pár Betlehemov spravil, a môžem sa pochváliť, už som mal Betlehem aj v Ríme..

Robíte okrem iného aj reliéfy.

Reliéfy robím, no je to dosť náročné, keďže robím v kuchyni. Preto sa usilujem robiť najmä menšie veci.

 

A, čo sa týka výberu dreva?

Najskôr som chodil po Slovensku po vystúpeniach, postretal som sa s korytármi, a vždy sme sa dohodli. Tu v Bratislave je tiež možnosť, no je to všetko mokré drevo, a vy keď vezmete toto mokré drevo plné červov domov do bytu, máte to ručne rezať...Tak som sa podohadoval s priateľmi po Slovensku, čo majú kvalitné drevo, objednal som si polienka desať na odem, a on mi poslal krásne vysušené drevo...

 

Aký druh väčšinou?

Väčšinou lipa, ale dá sa z každého dreva, ale ak robíte doma v kuchyni v činžiaku, búchate, a lipa, dá sa povedať je také drevo, že keď si ju chytíte, môžete ručne ťahať to dláto. Je to rozdiel, keď tlčiete do orecha …

 

Čo sa týka nástrojov?

Ja, keď som to začínal, tak som začínal klasickým nožíkom, dokonca neviem, či tú malú rybičku nemám ešte doma, no ale potom boli všelijaké dlátka, tak som si pokupoval, dokonca aj čínske, skúsil som..No, bola to nekvalitná oceľ. A, prišiel som až k tomu, že nejaký kamarát mi hovoril, že kupuje od konkrétneho výrobcu a je spokojný. Ja som tomu pánovi napísal, poslal mi katalóg, ja som si vybral, a dodnes ich používam...

 

A tá konkrétna starostlivosť?

No, tiež sa musíte naučiť, brúsiť to. Ešte brúsenie ako také, nabrúsiť, na koži vyhladiť, ale keď sa vyštrbí. Ja mám také úzkoprofilové účka alebo véčka, a to, keď sa vám vyštrbí, je ťažká práca, vyrovnať to. Ale, aj to, že som sa to naučil, tiež mi pomohli chalani drevorezbári.

 

Vy chodíte po výstavách, po Slovensku, po svete. Máte vždy pripravenú konkrétnu kolekciu, alebo vždy nanovo pripravujete výstavné kusy?

Mňa, keď niekde vidia, väčšinou ma tam oslovujú, že by chceli moje veci. Väčšinou je to tak, že čo mám, ponúknem. Potom sú aj ľudia, ktorí chcú moje veci väčšinou ako darčeky, najmä cudzinci. A to sa darí aj na týchto výstavách. Robím slovenskú tematiku, sedliakov, ja vždy potom robím nové...

 

Ozaj, prečo práve tá autenticita, sedliaci, Slovensko?

Viete čo, to je tak, že som rodák, ako som spomenul, z Oravy. Bývali sme tam málo, lebo potom sme sa presťahovali do Bratislavy. Človek si asi automaticky spomína na prostredie, kde prežil detstvo. Ja mám veľmi rád prírodu, potrebujem ju. Keď vidím nejaký kúsok dreva, stále stružlikám, beriem si nožík. Aj teraz v lete sme boli so ženou na dovolenke, sadli sme si na lavičku, posedeli sme, a vystružlikal som z dlhej chvíle postavičy. Ľudia prišli, popozerali...Je to také uspokojenie pre srdce. Je to veľmi dobré, keď vám ľudia ďakujú. Hreje vás to pri srdci. Samozrejme, na nástroje, drevo, ktoré kupujem, aby som si to mohol zadovážiť, potrebujem peniažky. Boli časy, že odo mňa pýtali, či nechcem pre obchody robiť...

 

Takže, nie ste za to, aby ste sa tým živili a zarábali?

Nie, to je čisto moje hobby. Ja som bol zamestnaný úplne inde, no mňa táto drevorezba držala. Aj kedysi, keď boli poličky, videl som rôzne ..Všetky som porobil, povypaľoval vzory. Aj kamošom som porobil. Vždy som používal slovenské vzory.

 

A, ako ste na tom s výtvarným umením? Ozaj, vy ste aj súčasťou ÚĽUV-u.

Áno, to sme zabudli povedať, že robím aj pre ÚĽUV. Oslovujú ma. A túto autentickú slovenskú tematiku robím aj preto, že poznám rezbárov, ktorí robia moderné štýly, ale ja potrebujem vidieť v dreve záber toho dláta.

 

V septembri ste boli práve na Dňoch majstrov ÚĽUV-u, teraz sa blížia Vianoce v Inchebe...

Na Dni majstrov ÚĽUV-u chodíme pravidelne. Je to jedna z ich najlepších a najveľkolepejších akcií. Je tam asi stopäťdesiat remeselníkov. Teraz ma oslovili do Incheby, či neprídeme. Mám narobené Betlehemy, a tam budeme tiež robiť. Veľa sa tam nepomestí. Ja robím priamo na mieste. Aj ľudia sa čudujú, že nemám ŠUPku, ale ja si myslím, že v každom človeku niečo je, len to treba zobudiť. Po minulé roky sme boli na akcii, a ja som ukazoval, ako sa čo robí. Ľudia sa radi na to dívajú, no sú to predsalen ostré nože, nerád ich dávam niekomu do ruky. A ak, tak len, keď im chytím ruku a deti sú šťastné.

Napríklad, kedysi bývali na hrade Dni Vianoc. Tam, keď som predvádzal, ľudia chodili, a stala sa mi taká vec, že priśli manželia, ja som robil maličkú ovečku. Oni mali desaťročné dievčatko, a ono nechcelo odísť. Pozeralo sa na ovečku, ona stále pri mne stála. Ja som si ju vzal ku sebe, chytil som jej ruku s nožíkom, robila stružlinky...Ona nechcela ísť preč. Ľudia chodili a chodili...No, nedá sa to, je to nebezpečné. Podľa mňa, takto by mali byť deti vedené. Všade sa bijeme do pŕs, že sme Slováci, ale toto treba mladých naučiť.

A, to sú rôzni majstri. Robia z hliny, z kože, z dreva...Toto by bolo dobré dať ľuďom. Nie iba nákupy.

Autor: Jana Jurkovičová