Robert Vano: Najdôležitejšie je byť rozoznateľný

BRATISLAVA 24. novembra  - Robert Vano prekvapuje svojou otvorenosťou a nekonvenčnosťou.


Jeho životný príbeh ohromí. Z utečeneckého tábora sa dostal až k foteniu tituliek do Vogue.

Pred jeho fotoaparátom sa prestriedali osobnosti ako Cindy Crawford, Naomi Campbell, Diandra a Michael Douglasovci či Václav Havel.

Aby mohol fotiť do prestížnych módnych magazínov, musel sa najprv vzoprieť systému a prekonať hranice. V Bratislave učí mladých fotografov, čo im pri fotení nesmie chýbať.


V rozhovoroch pôsobíte veľmi úprimne. Čomu pripisujete svoju nezvyčajnú otvorenosť?

Ja nemám čo skrývať. Možno ľudia majú nejaký iný život, že zabili, ukradli alebo boli v politike, ale ja nemám. Žil som normálny život. Možno aj preto, že keď som odišiel veľmi mladý, tak všetko, čo sa mi prihodilo som urobil sám. Všetky tie dobré veci aj tie takzvané skúsenosti. Nechcem hovoriť, že zlé veci, lebo tým by sa stali zlými. Takže ja keď je niečo zlé, radšej poviem, že to bola skúsenosť.


Zo Slovenska ste ušli v roku 1967 s kamarátom a kamarátkou. Mali ste len osemnásť rokov a pred sebou povolanie na vojnu. Nebáli ste sa, že niečo nevyjde?

Určite sme sa báli ale možno až vtedy, keď sme prišli k hranici pri Terste. Predtým to bolo také vzrušujúce. Myslím, že keď o niečom neviete, tak sa nemáte čoho báť. Vedeli sme, že je nejaká železná opona, ale mysleli sme, že je to opona ako v národnom divadle. Keď ste takí mladí, tak nemyslíte, že by sa vám niečo nepodarilo, myslíte, že iba starí ľudia umierajú. Až keď sme boli na hraniciach a boli tam ostnaté drôty, tak tam bol ten strach, že nás chytia, nevedeli sme ako prekonáme tie drôty, ony sa nedali preliezť, nevedeli sme, či náhodou nie sú napustené elektrinou. Stáli tam drevené veže s veľkými reflektormi, ktoré krúžili dokola. S kamarátom sme prešli ale dievča sa zachytilo. Zapli sa všetky svetlá a sirény. Stráž nás odtiaľ povyťahovala, dala do auta a odniesla do utečeneckého tábora.


Ako ste sa dostali z utečeneckého tábora v Taliansku do Ameriky?

Ten utečenecký tábor bol financovaný Američanmi. A keďže sme mali 18, podľa amerických zákonov sme boli neplnoletí. Takže sme nemohli nikam ísť. Povedali, že buď ostaneme v tábore až kým dospejeme, do tých 21 rokov, alebo že nás dajú na adopciu. A tak sa každý z nás dostal niekde inde. Tých dvoch adoptovala rodina vo Švédsku, ona s ním bola tehotná. Mňa adoptovala rodina v New Jersey.


Adoptovala Vás veľká rodina v New Jersey. Mala osem detí. Keďže všetci pracovali v sklárni, začali ste tam pracovať aj Vy. Ako sa prepracuje sklár k fotografovaniu modeliek na titulky módnych časopisov?

Všetko na seba nadväzovalo. Bývali sme neďaleko Philadelphie, kde som sa chodil každý večer učiť anglicky. Vo Philadelphii som sa zoznámil s rodinou maďarských emigrantov, ktorí mali rovnako starého chlapca. Navrhli mi, aby som u nich býval. Ten chlapec robil v kaderníctve a raz potrebovali niekoho, kto by umýval vlasy, tak som šiel do kaderníctva. Dva roky som robil v kaderníctve, prišla kríza, povedali, že nestačí robiť vlasy, treba sa naučiť aj mejkap, potom som robil mejkap. Tak prišla jedna redaktorka časopisu, ktorá sa mi dala ostrihať, následne mi ponúkla prácu robiť mejkap a vlasy pre fotografov. Potom som sa stal asistentom fotografa, to som robil 10 rokov a od asistenta bol už len krok k fotografovi. Ale to celé trvalo asi 15 rokov. Takže to nebolo tak, že jeden deň som robil v sklárni a druhý deň som robil titulky Vogue.

Najprv ste fotili modelky v New Yorku, neskôr ste sa dostali do Paríža, potom do Prahy, kde ste boli kreatívnym riaditeľom časopisu Elle a teraz ste tu. Čo by mal fotograf robiť, aby dostával ponuky a aby bol žiadaný?

V Amerike som sa naučil hovoriť na všetko áno. Lebo to zbúra všetky steny a otvorí všetky dvere. To vás niekam zanesie. Vždy som hovoril áno. Opýtali sa ma, či nechcem ísť robiť do Paríža, pre časopis Elle. Tak som šiel.Tam som bol 4 roky, prišla revolúcia, Francúzi povedali, že založia Elle v Česko-Slovensku, či by som nechcel ísť tam, tak ja som povedal áno, potom sa republika rozdelila, ja som ostal v Prahe a nakoniec som prišiel sem. Ale to všetko trvalo riadne dlho. Okrem toho som sa tiež naučil, že 50 percent úspechu je chodiť všade načas.


Fotili ste mnohé osobnosti ako Michael a Diandra Douglasovci, Cindy Crawford, Naomi Campbell, Marlene Dietrich, Václav Havel či Lucie Bíla. Ako sa Vám s nimi spolupracovalo?

Dobre. Oni ma vždy poslúchajú. Ak nie, tak ich vyhodím. No niekedy pre nevzdelanosť ľudí svoju prácu nemôžem urobiť. Napríklad, keď zvolili pána Havla za prezidenta, tak mi povedali, aby som ho šiel vyfotiť, že mám na to pätnásť minút. Ja som im odkázal, že za pätnásť minút tam ani nedôjdem. A tým sa to teda nestalo. Potom som fotil pána Havla po dvadsiatich rokoch a už mal pol dňa času. Takže ja takto poviem, čo musí byť. Oni sa toho potom držia.


V Amerike ste stretli aj Andyho Warhola, ako naňho spomínate?

Všetci, čo poznajú Warhola hovoria, že sa zmenil po atentáte Valerie Solanas. Keď ho postrelila on už veľmi s ľuďmi nekomunikoval. Ja som pochádzal z Česko-Slovenska on mal odtiaľ rodičov, tak nás predstavili. On sa na mňa len pozeral a potom povedal: pyatnitsa. To bolo všetko, čo vedel. Ja som najprv vôbec nevedel, čo to je, potom niekto povedal, že po rusky to znamená piatok.


Boli ste medzi prvými, ktorí začali fotiť mužských modelov. Ako Vám to napadlo?

Najprv som robil dievčatá, pretože pre dievčatá bolo módnych časopisov od A po Z, pre mužov vtedy nebolo nič. Keby som fotil chlapcov, tak by som sa neuživil, lebo nebol na to market. Ale keď som pracoval u Horsta P. Horsta a ukázal som mu fotky, on mi vyčítal, že fotím tak ako on, že svet nepotrebuje ďalšieho Horsta. Povedal mi: ,,Ja mám rád dievčatá, fotím dievčatá, ty máš rád chlapcov, foť chlapcov.“ Na to som mu odpovedal, že ja nechcem zase umývať hrnce. Že tu nie sú časopisy pre mužov. A on hovorí, že kým sa to naučím, tak určite bude aj mužský časopis, pretože keď začínal on, tak nebolo nič pre ženy, vtedy sa kreslilo.


Akú majú chlapci výhodu na fotení?

Keď oslovím chalana, treba ho viac prehovárať. A ak povie, že áno, väčšinou musím čakať mesiac, on chodí zatiaľ do posilňovne, zdokonaľuje sa, ale keď príde na fotenie, tak príde dokonale ostrihaný, upravený a potom nenasleduje postprodukcia, len ho nafotím a je to. Ja vždy svietim rovnako, pretože chcem aby aj chlapci aj dievčatá vyzerali dobre.


Čo je podľa Vás pre fotografa najdôležitejšie?

Ja vždy fotím s tým istým foťákom, vždy ten istý formát a ten istý objektív, na tej istej clone a to isté svetlo. Ja sa nemôžem zmeniť, lebo pre mňa je najdôležitejšie, aby som bol rozoznateľný. Lebo každý dnes fotí. Ale je dôležité, aby keď sa ľudia pozrú na fotky, vedeli, kto to fotil.


Aký máte názor na mladých slovenských fotografov?

Je potrebné, aby mladí fotografi vedeli, že ak chcú pracovať pre prestížne magazíny, musia vedieť anglicky, francúzsky, nemecky, musia rozoznať sezónu od fazóny. Musia vedieť o histórii tej módy. Tam nikto nepovie, aby modelke urobili drdol, tam povedia, že chcú, aby vyzerala ako Maria Callas v Medea, keď šla po schodoch a stratila to vysoké C. Alebo, keď potrebujú smutný výraz, povedia, že chcú taký výraz, ako pri počúvaní Mahlera. Keď to nevedia, tak musia odísť. Tu nám to chýba. Tu to vedia historici ale fotografi si nemyslia, že to musia vedieť.


Váš najšťastnejší moment?

Šťastných momentov bolo veľa. Šťastné bolo, že som zmaturoval, že som utiekol, že ma adoptovali, že som sa dostal do Ameriky a nie som Bangladéšan, ale nebolo nič také, žeby som vyhral milión. Keby som vyhral milión nemusel by som robiť nič, ale keby som nerobil nič, možno by som sa nestal fotografom. Takže šťastných momentov je veľa, aj to že som teraz tu, na Slovensku.