Recenzia: Zo života ľudstva, alebo úpadok roly rodičovstva v SND

Predstavenie Zo života ľudstva, ušité na mieru Štúdia Činohry SND, bolo odpremiérované v novembri minulého roku. Spadá do koncepcie SND upozorňujúcej na nebezpečenstvo dneška, ktorým je nacionalizmus prerastajúci vo fašistické tendencie, a ukazuje, kam to až môže zájsť... No, možno ešte boľavejšie, ako spomínané presvedčenie jednotlivcov a obohacovanie sa na úkor iných, je nezvládnutie výchovy dieťaťa, nedostatok príkladu v sebe samom preň, absencia rešpektu a vedenie ku nemu... A, práve to spája všetky tri, nie vždy úplné manželstvá. Kým lekár, gynekológ a peniazmi oplývajúci MUDr. Milly v podaní Š. Bučka, ktorý počas ochorenia pôvodného predstaviteľa Ľ. Pauloviča úctyhodne prevzal rolu, zauchom synovi Andrejovi (R. Autnerovi ) už zachraňuje nezachrániteľné , developer Fischer - R.Stanke so svojou zúfalou manželkou Vierou svoju dcéru už stratili, a bezradná Monikina matka J. Oľhová svoju dcéru (M.Potokárová ) zoči-voči hubí... Ťažko povedať, či všetko pre peniaze... Hoci motívom peniaze v každom prípade sú. Veľa viery v mládež autor síce do príbehu nevniesol, no zbytočne bude súdené dieťa, ak rodič svoju úlohu nezvláda...Napokon, je tu Agáta (D. Svetlíková ), ktorá chce dieťa silou mocou, hoci nie od otca a z lásky.

Príbeh vyvoláva medzi divákmi polemiku, prípadne odmietnutie, ale je nutné sa zamyslieť nad sebou samým. Do akej miery sme ochotní tolerovať ponúknuté „rovnomenné obrázky“ v živote skutočnom, a prečo sa teda poburujeme v divadle...

Adresované je to teda dnešným rodičom, ktorí ešte majú silu nielen na tých pár zaúch svojim synom a dcéram, ale aj na aký taký prehovor do duše, a a najmä, čo je v dnešnom svete to najzúfalejšie, byť príkladom vlastnému dieťaťu. Nenadarmo sa hovorí, že dieťa len opakuje naše chyby. Možno potom takí mladí ľudia ako Dodo ( M. Marušin ) ,presvedčený fašista, bude inak pozerať na svet, a ak by sme trochu výchovy a vzdelania ponúkli bezdomovcovi Lajovi (B. Bystriansky ), istotne by neskončil pod mostom, a neskôr rukou Doda v rieke. Absentujúca sebaúcta a úcta voči iným je neraz dôvodom krachu osobnosti, a tým aj našej spoločnosti. Je teda nesprávne súdiť len jednu stranu, mladého človeka, ktorý sám nevie, na ktorú stranu a kam sa vo svojom svete presvedčení, neraz bez viery, ubrať, ale hľadajme chyby tam, kde sme zlyhali, ak naše dieťa stráca pevnú pôdu pod nohami. Preto, teda, hľadať a očakávať lásku tam, kde sme ju sami nezakorenili, je zbytočné. SND sa poberá cestou boja proti fašizmu, no aj hľadania nových modelov správania sa. Bolo by klamom hľadať len to zlé v človeku dneška, treba sa zamyslieť nad tým, kde je prameň dnešného zúfalstva mladého človeka...Je to spomínaná absentujúca viera, strata ideálov dnešných rodičov, dve, tri práce, aby dieťa uživili a nedostatok času preň... Popri tom diktát spoločnosti mať všetko to, čo aj iní, a ak to tak náhodou nie je, chyba...Dieťa neobstojí, veď dnes stačí už aj na základnej škole len dobré srdce dieťaťa, zmysel pre česť a charakternosť a ono býva vylúčené aj z toho triedneho kolektívu... Pod diktátom rodičom iných detí, a to nie preto, že by im to niekto prikazoval, ale preto, lebo dobro sa už dnes „nenosí“ a mnohé deti ho už ani samé nepoznajú. Čo teda vyrastie z takto sklamaných mladých ľudí? Na strane jednej, ako aj na tej strane druhej. Čo vlastne zlyháva, rodič, alebo spoločnosť...

Nemožno však nespomenúť stránku divadelného prevedenia predstavenia P. Weissa Zo života ľudstva. Možno skonštatovať príjemné prekvapenie z mladých, aj z už členov Činohry SND M. Potokárovej a R. Autnera, ako aj z hosťujúcich poslucháčov VŠMU. Fyzické, precízne pohybovo premyslené divadlo zásluhou režiséra Dina Mustafića a choreografky Stanislavy Vlčekovej je v hľadisku malého Štúdia SND priam hmatateľné. Na scéne Dragutin Broz a v hudobnom prevedení Assena Avramova v podaní violomčelistky Magdalény Izakovičovej sa pred očami diváka odohrá síce pesimistický príbeh, ktorý má však veľmi plastickú divadelnú podobu a zaseje už do mladého diváka množstvo otázok.