Recenzia: Vytrvalosťou k profesionalite v hre Akože môžem...!

Predstavenie malo nedávno premiéru v Staromestskom klube 10x10. Citlivo zvolený princíp a témy umožňujú hercom udomácniť sa v problematike, ktorá je im blízka a dáva im samotným, a napokon aj divákovi dokonca až akýsi sebaobraz. Oni sami sa tak dokážu otvoriť voči sebe a ostatným natoľko, že sa v danej polohe cítia veľmi dobre. Krásna atmosféra, minimalistická scéna a hudba Miloša Janouška udomácňuje zdravotne znevýhodnených umelcov tak, že v nich trému ani nebadať. Uzlíky pamäti, života, vzťahov... Na vreckovkách, v darčekovom balení, či lane... Všetko sa dá zauzliť, a niekedy je uzlík možno aj pripomenutím toho, že máme vôbec na koho myslieť a nezabúdať na to, že aj tie zlé chvíľky a krivdy nás ku sebe vzájomne posúvajú. „Primáci“ a ich pedagógovia, tzv. zoskupenie Stopy snov svojim tretím predstavením dokazujú, že divadlo sa dá robiť aj na „zelenej lúke“... A, to doslova. Pracujú, spoznávajú témy, problematiku, choreografiu, divadelné nuansy, v predstavení spomínané divadelné skratky, až všetko zavŕšia spoločným sústredením, kde im sú podporou Dáša Rúfusová, Patrícia Jarjabková - Garajová a dramaturgička Viki Janoušková...Pri tomto všetkom badať, že dokážu na sebe popracovať a sledujúc ich posun od prvého predstavenia, možno hovoriť až o ich profesionálnom prístupe k práci a otvorenosti voči divákovi. Inscenácia Akože môžem...! nás posúva do sveta úprimnosti, súzvuku duší a vzájomnej dôvery.