Recenzia: Vtedy sa nám slovo Stanislava Štepku stane zrozumiteľnejším, keď spomalíme

S vierou režiséra Juraja Nvotu, že „teraz tá voda bude živá,“ pristúpili k jej už v poradí tretiemu naštudovaniu. Po prvý raz to bola Trnava v roku 1983 a po druhý a tretí RND v roku 2003 a 2024. Divadlo prinieslo hrou veľa nánosu minulosti, od ktorého by sa dalo odraziť alebo sa vďaka nemu aspoň poučiť.

V závere inscenácie prichádza možno divákovi na um: „Ak by ozaj jestvovalo nebo, tak by vyzeralo presne takto. Pretože, ak hra otvorí človeku zároveň rozum, srdce a apeluje na vnem, je na mieste.“

Divadlo „čistú vodu“ do diváka leje. Zrkadlom sa preňho stávajú ľudia iní. Ľudia tí, čo mu jeho dnešný život oveľa viac uľahčili v porovnaní so životom svojím. Neponosovali sa, že sa majú zle a nech, čo na tom, že sa budú mať tí po nás aj naďalej alebo ešte horšie. Dostal som to také, rovnaké alebo ešte horšie, odovzdám.

Tadeáš Bolo ako Ján Jessenius je sviežo zmätkársky, no na druhej strane ako skromný a ústupčivý Anton Bernolák v speve ukazuje na obdiv svoju rozhodnosť. Štúr, Hurban a Hodža u Jána Hollého tiež apelujú za naše spoločné slovo každému zrozumiteľné. Skutočne, originalita, čerstvosť, plnokrvnosť a nefalšovaný um, to možno neustále pripisovať Štepkovmu ansámblu. Etela Vlasáková v podaní Zuzany Norisovej a Veroniky Horváthovej, nie je síce tichá, no isto do brehov riadne zasahuje. Aj popri svojej hlavnej ceste.

Celá hra mapuje problém individualizmu, právo či neprávo na vlastné rozhodnutie vyvolané okolnosťami, kedy sa v roku 1584 v Radošine odvážila Mariša, žena Macka Poliaka vziať svoj vlastný osud do rúk. Od neverného muža jednoducho odišla.

Spoločnosť ale takéto chovanie netolerovala a následkom možnej lavíny rozhodnutí v tejto dedine u manželiek, richtár poslal do Trnavy po Marišu jej najlepšiu priateľku Elenu Vlasákovú.

Stanislav Štepka spojil s týmto hlavným motívom na vtedajšiu dobu odvážnej ženy, odvahu dejinnú. Juraj Nvota možno v slovách, že verí tentokrát v niečo iné, načrtol vieru v nás, divákov, uvažujúceho človeka v divákovi. Nie politika, dejiny, reťaz pripojená k tanku, skôr, zatiaľ k nestabilnému bicyklu podopieranému už asi len jedným pomocným kolieskom, pretože sa nakláňa na jednu stranu. Vždy na tú, kam nás vietor zaveje. Asi preto zámerne autor hry zvolil za aktérov inscenácie tých, ktorí si na svoje tátoše pevne zasadli. Nie banálnosť výpovedí, naopak, čistota úmyslov a úprimné chcenie pomôcť „budúcnosti“. Nenechať to jednoducho tak. Nechýba ľudská omylnosť, tápanie, chudoba či bôľ. No, hra Ako sme sa hľadali si nachádza nás. V polohe života, ktorý sa v nás práve teraz, podobe nášho charakteru, netrestá ale ľúbi, hladí a verí. Slovo kladené celoživotne týmto umelcom na papier a scény je láskou. Nie však slepou, tá by diváka nechávala v omyle. Práve naopak, z tmy vyvádzajúcou, ukazujúcou svetlo umu. Veď, keď mohli za takých podmienok iní, prečo stáť?

Pozerať sa na skazu mladosti, jej pád. Či dokonca zánik. Všetci, ktorí sa na javisku ocitli, spomínaný Jessenius, dejatelia na poli jazyka: Bernolák, Hollý ale i Štúr, Hurban či Hodža. Pripomienky toho najkrajšieho z najkrajšieho v literatúre: o láske ako Marína so Sládkovičom, Hviezdoslav, Tajovský, ale aj zrodu divadelníctva v Aničke Jurkovičovej, záblesky Štúrovej náklonnosti k žene v Adele Ostrolúckej.

Rovnako zrod zachovávania obrazu a zvuku, za ktorý sa zasluhovali Warhol, Aleš, Petzval, Plicka a Murgaš. Nezabudol ani na kňazské povolania zobúdzajúce povedomie v našich dejinách.

Počuť okolo seba len slová:"... karta, hotovosť?"... To nestačí. Treba vklad aj do ducha. Do viery v človeka. Ak je každý jeden divák v hľadisku RND takýmto vkladom a tajným dúfaním dúfajúceho zakladateľa…

Asi si treba občas vypočuť aj šepot tancujúcich listov vo vetre, kde nájdeme pravdu. A, vtedy sa nám slovo Stanislava Štepku stane zrozumiteľnejším. Keď spomalíme.

Premiéry boli v RND 8. a 9. novembra 2024.

Účinkujúci:

Stanislav Štepka, Maruška Nedomová, Veronika Horváthová alebo Zuzana Norisová, Tereza Hanáková, Mojmír Caban, Samuel Spišák alebo Tadeáš Bolo, Adam Jančina alebo Martin Toman, Ladislav Hubáček, Vladimír Svítek alebo Matej Volf, Matúš Uhliarik alebo Martin Šenc

Autor hry a textov piesní: Stanislav Štepka
Réžia: Juraj Nvota
Hudba: Ján Melkovič
Kostýmy: Peter Čanecký
Scéna: Lukáš Kodoň
Producent : Ladislav Hubáček

Autor recenzie: Jana Jurkovičová