Recenzia: Spievajúci dom S. Daubnerovej napísaný priamo pre Činohru SND núti diváka uvažovať

Medzi nimi je aj Roman Olekšák s hrou Ticho v roku 2004, ktorý je víťazom Ceny Alfréda Radoka za hru Smajlíci uvedenú v Astorke, ale nesmieme zabudnúť ani na Evu Maliti – Fraňovú a jej Krchňa nesmrteľného z roku 2003 tiež ešte na Malej scéne, ktorá bola víťazkou Drámy 2001. Častým hosťom je neraz oceňovaný Viliam Klimáček, no vo väčšej miere sa ale spisbe priamo pre divadlo venovala mladšia, dnes stredná generácia režisérov a dramaturgov o čosi neskôr. Medzi nimi spomeniem dvojice Peter Pavlac a Patrik Lančarič, ako aj ich skoro rovesníci, a to spomenutý Roman Olekšák a Valeria Schulczová. V predchádzajúcich sezónach siahlo vedenie aj po dokumentárnej dráme Eugena Gindla a v súčasnosti sú to v neposlednom rade pravidelne Viliam Klimáček, no svoje úspechy na tomto poli má aj Michal Vajdička, hoci píšuci nie priamo pre SND, a v predchádzajúcej sezóne to boli Jiří Havelka, Péter Esterházy a Sláva Daubnerová.

Kým však pre vyššie spomenutých je činoherné divadlo domovom, Sláva Daubnerová putuje svojou tvorbou po viacerých umeleckých pôdach, nevynímajúc operu, ktorá vznikla na základe dokumentu s názvom 66 sezón od Petra Kerekesa. V SND uvádzajú jej Spievajúci dom, ktorý sama režírovala, a stojí aj za návrhom jeho scény. Predvojom hry Spievajúci dom bolo Solo lamentoso, dielo na rozhraní dokumentárneho a pohybového divadla, za ktoré bola Sláva Daubnerová nominovaná aj na Dosky. Prvé však,čo pri spojení Sláva Daubnerová so Stanislavou Vlčekovou v pohybovej spolupráci príde na um je, či hercov na scéne Štúdia Činohry SND roztancujú. No, nie je tomu tak. Skôr by som sa priklonila k dokumentárnej časti divadelnej tvorby autorky.

Ide totiž o hru, ktorá sa odohráva v čase minulom v prehovoroch, ktorý prelína prítomnosť v jednotlivých obrazoch, všetko s dôrazom na prehovor rozprávača, ktorým je primátor ( Ján Gallovič). Obyvatelia Kossuthovej ulice v Štúrove znepríjemňujú závisťou a zápecníctvom Eve N. ( Ingrid Timková) život natoľko, že sa ich rozhodla týrať svojim spôsobom. Denne osemnásť hodín púšťala z reproduktotov opernú hudbu, a prevrátila život spoluobčanov naruby. Rozhodla sa preto nevyriešiteľné žabomyšie spory riešiť radikálne. Neschopnosť obyvateľov postaviť sa k problému ľudsky, vyústila k tomu, že sa ho usilovali riešiť aj súdnou cestou, no sudca ( Štefan Bučko ) a  notorickí sťažovatelia Tibor L. ( Emil Horváth) a Erzebeth T. ( Božidara Turzonovová ) nič nezmohli.  Sem - tam si poklebetili v malom obchodíku, mladá  obyvateľka Hana K. ( Dominika Kavaschová ) vytvorila hnutie proti Eve N., no nikto ju neoslovil. Hádzanie psích výkalov cez plot, hlasné brechanie psov či invektívy...To všetko znášala Eva N., ktorá hudbou terorizovala celú Kossuthovu ulicu. Spor medzi Štúrovčanmi a Evou N. podľa autorky S. Daubnerovej však vypovedá o ľudskej slabosti a malomyseľnosti, kedy ľudia nie sú schopní riešiť problém na ľudskej úrovni, a siahajú po moci inštitúcií. Hudba v tomto prípade je vojnovým stavom a ticho stavom mieru. No, ľudia, akoby po rokoch ani inak nevedeli žiť. Je to stigma a syndróm spoločnosti, kde žijeme. Potrebujeme príkazy a šéfov na úrovni menších kolektívov, aby sme pracovali kvalitne a zodpovedne a ľudia, akoby sa nechceli ani zbaviť diktatúry. Majú potrebu byť niekým poháňaní, no pritom chýba vlastné vnútro a pozitívny pohon z hĺbky vlastnej duše. Sláva Daubnerová v hre nesúdi vinníka, dokonca ani nevynáša súd, pretože necháva vypovedať obe strany o svojom pohľade na problém. Dve nepreraziteľné steny však vytvárajú v meste klímu, ktorá ničí ľudské životy.

Fikcia tu stále hromadí nové afekty negatívneho charakteru a likviduje tie staré. Autorka však vyslovuje súcit s postavami a volanie po dohovore v inej podobe.     

Autor: Jana Jurkovičová, Foto: Ctibor Bachratý

Premiéra: 27. a 28. mája 2017 v Štúdiu SND

Plán predstavení