Recenzia: Prekliaty dramatik, kniha Petra Pavlaca, otvára nové svety

Do vedomia čitateľa natoľko, aby sa doňho vpísal a vryl svojimi slovami, aby sprítomnil slovo herca, predstaviteľa a aby jeho myšlienky nezostali iba na papieri...To je to najhoršie, čo sa autorovi môže stať. Kniha, ktorá vyšla popri UKF v Nitre: Prekliaty dramatik, alebo ako sa pokúsiť zbaviť útrap pri písaní dramatického textu, má čitateľovi roztvoriť proces písania a obsahovosti dramatického textu, ktorý si Pavlac vzal za svoj. Prízvukuje pri ňom najmä prítomný čas, v ktorom sa dej odohráva na javisku, ústa a telo herca, ktorý ho interpretuje. Sčítaný a plodný autor, akým Peter Pavlac je, sa preto nebojí osobného štýlu, pretože celá kniha je písaná spôsobom akejsi prednášky či didaktického príhovoru poslucháčovi-čitateľovi...A, veľmi adresne... Od prvej kapitoly prechádza všetkými vrstvami dramatického textu, počnúc psychologickým profilom herca a dramatika, no a v neposlednom rade diváka, ktorý je na konci osi: autor, interpret a recipient...


Pavlac volí spomenutý štýl zámerne, pretože ide o človeka, ktorý nie je výlučne teoretikom, ale praktikom a formu determinuje jeho bohatá skúsenosť. Zamýšľa sa nad zmyslom umenia, divadla, načiera do poetík a akýchsi osvedčených návodov na tvorbu kostry textu, aby oná línia udržala diváka na pozore. Používa konkrétne príklady cvičení a prác poslucháčov, aby svoje názory podčiarkol v praktickej línii. Sledujúc svet okolo seba s príklonom na introvertnosť autora, ktorá je nutná, otvára vedomie, ku ktorému dospel systematickou autorskou prácou a skúsenosťou s divadelným prostredím. Venuje sa však aj vymedzovaniu a vysvetľovaniu terminológie a svojmu vlastnému presvedčeniu v spojení so žiakom a vlastnými očakávaniami. A, otázkam zmyslu umenia, ktoré si kladie a predostiera, možno v nádeji, že sa dostaví odpoveď. Ak by sme však o Prekliatom dramatikovi, knihe Petra Pavlaca hovorili len ako o videní vlastných cieľov, bolo by to nespravodlivé, pretože opak je pravdou. Pedagóg a činný autor sa totiž zamýšľa aj nad psychológiou žiaka, budúceho autora dramatického textu, do ktorého vnútra smeruje svojim prístupom. Nevidí pred sebou „perpetuum mobile“, ale obyčajného človeka stojaceho pred ťažkou úlohou. Človeka cítiaceho a mysliaceho, toho, ktorý dokáže zaujať oko diváka, podobne vnímajúceho človeka. A to tak, aby volil slová a témy formou pochopenia vnemu a udržania pozornosti, trebárs aj podľa uznávaných schém obsahujúcich desať tematických okruhov, ktoré zaujmú. No najmä, aby autor na druhej strane javiska, v tomto prípade knihy, nebol sám v sebe mŕtvy, aby chápal človeka, jeho vyjadrovanie, štýl, chápanie a v neposlednom rade konzum, no s mierou.

Na knihe ma zaujal najmä príklon k zmyslu divadla a textu vôbec, taký, ktorý nepozerá iba na dosiahnutie úspechu autora, ale na spätnú väzbu, ktorú Pavlac vidí ako prvoradú... Dôraz na opätovné prežitie katarzného účinku emócií, ktoré dosiahne autor v spojení s publikom. Praktická príručka je teda nielen pre budúceho autora a adepta dramatického písania, ale aj pre milovníka divadla ako takého, ktorý vníma divadlo ako paralelu života.

Autor: Jana Jurkovičová