RECENZIA : Povinná jazda nerobí Grishamovi dobre

John Grisham: Maklér; Ikar; Bratislava 2005; preložila Alena Redlingerová

„Kto ho chce zabiť?“ zaujímal sa prezident.
Teddy spojil žilnaté ruky, nahrbil sa a prísne na nich pozrel ako učiteľ na tretiakov. „Pravdepodobne Rusi, Číňania, možno Izraelčania. A možno aj iní.“

Tesne pred odchodom z úradu udelil americký prezident bývalému právnikovi a špičkovému maklérovi Joelovi Backmanovi milosť. Stalo sa tak na základe tajnej intervencie riaditeľa CIA. Backman sa totiž pokúšal predať počítačový program, schopný ovládať superkvalitný špionážny družicový systém, ku ktorému sa nehlásila žiadna veľmoc. Všetci, čo boli do tohto obchodu zapletení, záhadne a podozrivo poumierali. Backman sa vlastne pre väzenie rozhodol, aby si zachránil život. Do samotky si však so sebou zobral aj informácie o tom, kde sa nachádza jediný exemplár programu. CIA sa potrebuje dostať k softvéru a zároveň chce zistiť, kto má najväčší záujem na Backmanovej smrti. Toto poznanie by im pomohlo pochopiť, čo sa vlastne pred pár rokmi stalo. Oslobodený maklér má slúžiť ako živá návnada.
Joela Backmana odvezú do Talianska. Pretože neovláda jazyk, pridelia mu záhadnú učiteľku. Okrem množstva iných predností oplýva aj krásou, ako inak. Ďalší z trilerov svetovo úspešného autora sa môže začať. Neprekáža, že každý, kto sa aspoň trocha zaujíma o žáner, by bol už v tejto chvíli schopný v hlavných bodoch porozprávať obsah zvyšku knihy. Najväčšou prednosťou trilerov nie sú šokujúce odhalenia, ani objavovanie nových literárnych postupov. Autor Grishamovho formátu a s takými knihami v portfóliu ako Firma, Bratstvo, Zoznam..., zvolený žáner nielen napĺňa, ale vždy aj o kúsok posúva na stupnici literárnej kvality. No pri čítaní Makléra sa človek nedokáže ubrániť dojmu, že táto kniha bola pre Grishama skôr povinnou jazdou, aj to rutinnou, bez výraznejšieho autorského vkladu. A dojem miestami prerastá do istoty, hlavne, keď je čitateľ namiesto prudkých zvratov deja alebo odhalení sprisahaní na medzinárodnej úrovni zahltený lekciami z taliančiny a talianskych zvykov pri stolovaní. Chápem, že je Grisham očarený Talianskom. Nechápem však, prečo kvôli tomu degradoval žáner, ktorý si sám zvolil, na síce svojrázny, ale predsa len bedeker pre turistov. Spisovateľ jeho kvalít a mena si túto nesúrodú literárnu zmes mohol radšej odpustiť.
 
Karol D. Horváth