Recenzia: Nevesta hôľ je nevšedným zážitkom

Slovenské národné divadlo sa môže v posledných rokoch chváliť repertoárom, ktorý je porovnateľný s inými európskymi scénami. Vynikajúce je, že sa neľaká ani myšlienky a ani dĺžky, ktorú si produkcia vyžaduje. Štyri hodiny predstavenia nie je u nás už ničím ojedinelým a tzv. Slovenská sezóna už prináša svoje ovocie. A vôbec, vidí sa mi, že divadlo aj na svojej prvej scéne je už zopár rokov aj o tom, že prináša divákovi osvetu. Od ruského realizmu, cez svetové premiéry našej spisby, až ku klasickej domácej spisbe... Divadlo nadobúda aj edukatívny charakter a takto privádza do svojich hľadísk mládež. Tvorcovia sa približujú k divákovi v rôznych besedách, dialógoch, ale aj samotnou tvorbou.

Toto platí aj o poslednej premiére predstavenia Nevesta hôľ Františka Švantnera, diele prózy naturizmu, kde javisko neubralo na atmosfére vôbec nič. Režisér Roman Polák, ktorý hru aj adaptoval a vrátil sa k nej po tridsiatich rokoch po prvom kontakte s ňou, dokázal vytvoriť výsostne divadelnú patinu, kde sa mieša krásno s tragédiou a hrôzou. No, napokon má človek po zhliadnutí predstavenia dojem, že o tomto divadlo asi musí byť. Ak si poviete, že nič lepšie by sa nedalo urobiť ani strihom na filmovom plátne.

Vyrovnané výkony všetkých účinkujúcich a nevšednosť poňatia diela mu zachováva všetko to, čím je práve Naturizmus charakteristický. Dážď na javisku, studená voda, v ktorej sa herci brodia, a nielen v čižmách, oheň, ba priam vatry. Tajomná príroda, jej zvuky, spätosť...mystika, legendárnosť, duchovia...Toto všetko čítate v riadkoch Františka Švantnera, ale máte možnosť aj vidieť na scéne Činohry SND. Skúšanie bolo mimoriadne náročné na psychické, ako aj fyzické výkony. Herci sa síce potrápili, ale priniesť na javisko niečo také ako vôňu, ruch a dych prírody, sa asi ani inak nedá. Výrazná je práca s telom, kde mladí herci Petra Vajdová (Zuna), Dano Heriban ( Libor) či Milan Ondrík (Vlk) dokázali, že nahota nie je len podnet na vytvorenie boom atmosféry, ale svojimi telami a prácou s nimi pripútali pozornosť diváka práve k príbehu tej ktorej scény. Režisér využil každý okamih na upútanie pozornosti a k vytvoreniu napätia na scéne. Napríklad okamih, kedy sa Libor ( Dano Heriban) zoznamuje s rodiskom po rokoch a traumách, práve vymenovaný za horára, kedy spoza portálu  sledujúc Libora vychádza radca ( Štefan Bučko). Objavuje sa preto, aby Libora sledoval. Napokon, kto je za smrťou jeho otca, to sa divák (ne)dozvie. Možno práve za tým je dobrodinectvo postavy radcu, ktorý Libora pozná od detstva. Rovnako aj tajomstvo vo vzťahu baču ( Leopold Haverl) a jeho „žien“ Božidara Turzonovová a Zuzana Kocúriková. Výrazný erotizmus, no vkusný, jemnosť pôvabu Zuny ako odvrátenej tváre jej zvlčilosti, nevinnosť a láska Libora, ktorý zvíťazí nad svojimi sokmi Tavom ( Jozef Vajda ) a Weinholdom ( Alexander Bárta a Ľuboš Kostelný). Napokon postava mlynára ( Dušan Jamrich) , Zuninho „otca“ a jeho ohyzdného správania sa, ako aj jej matka ( Gabriela Dzuríková), ktorá jeho správaním trpí.  Výborná práca so scénou Pavla Boráka, kostýmy Petra Čaneckého, ako aj dramaturgia Daniela Majlinga a pohyb pod patronátom Marty Polákovej a hudba Andreja Kalinku dávajú dielu punc toho, že možno práve to slovenské, síce plné tragizmu, autenticity, ale aj nežnosti a čistoty si vyžaduje z tvorcu celú jeho dušu.