Recenzia: Na „Obžinky do SND“ nielen raz...

O to náročnejšia je hra pre samotných súčasných protagonistov. Pre zväčša mladý kolektív hercov je to teda nielen skúška ich hereckej kvality, ale aj akási oslava divadla. Veľakrát videný a čítavaný príbeh o dvojitej zámene od Jána Palárila je nielen aktuálny v tomto období, ale aj výnimočný svojou čistotou, priamočiarosťou, no pritom možnosťou dať hercovi vyniknúť. Zaujímavá osobitosť a zároveň silná osobnosť  Dominiky Kavaschovej ako Orieškovej dcéry ( Marián Geišberg) Miluši, mysliacej na dobro národa slovenského a čistota spojená s nevinnosťou a vznešenosťou výrazu Petry Vajdovej, vytvára nádherný dvojkoncert dvoch herečiek – stále dievčat, ktoré sa však postáv ujali s veľkou profesionalitou. Priateľstvo učiteľského dievčaťa a šlachtičnej je dobrým príkladom vplyvu inteligencie na panstvo v časoch, keď sa Slovensko ešte len veľmi ťažko rodilo. Príbeh v podaní spomínaných herečiek, ako aj hercov „mužskej zámeny“ Dana Heribana ako inžiniera – zememerača Rohoňa z Pešti a Kostrovického syna ( František Kovár ) Ľudovíta – Milana Ondríka ako vznešených nápadníkov presadzujúcich Uhorský štát zo strany maďarskej, púta pozornosť neustále. Láska však dokáže divy, dokonca aj „preonačiť“ odnárodnených Slovákov, ktorí na svoju domovinu zabudli. Pri takej láske sa zarosia aj oči komornej - „Capkovej“, vynikajúca Jana Oľhová, ktorá je predstaviteľkou nemecky hovoriacich o sebe presvedčených národov vo vtedajšom Rakúsko - Uhorsku, kedy situácia začala pomaly už vrieť. Palárikov príbeh je podaný na jednoduchej línii a veľmi zreteľne.

Živá ľudová hudba Maroša Mikuša spoločne so zborom hosťujúcich mladých hercov, prevažne poslucháčov VŠMU pod vedením Jaroslava Moravčíka, výborne zvolené reminiscencie živej prírody vo videoprojekciách Lukáša Kodoňa, ničím nenarušená autenticita vidieka, krása ľudovej tradície v kostýmoch Zuzany Štefunkovej – Rusínovej na scéne Tomáša Rusína  prinášajú na javisko príbehu farebnosť, veľkoleposť a život tradícií. S jazykom predstavenia sa pohral Jakub Nvota a hudobne inscenáciu dotvoril Ivan Palúch pod maskami Juraja Steinera.

 Zmierenie je teda až akousi národnou slávnosťou aj pre samotných hercov, pretože zo strany diváka prináša vďačnosť za výkon takmer každý večer uvedenia. Na dramaturgickej príprave sa podieľala Darina Abrahámová s Miriam Kičiňovou a režijne predstavenie spracoval Juraj Nvota. Inscenácii tak nechýba jasný a zreteľný jazyk, autenticita spojená s úctou k tradícii či pamäti diváka. Juraj Nvota nechal „divadlo vyniknúť“. Krása jazyka, zmysel pohybu, nevšednosť osobnosti každej jednej postavy a súlad, ktorý na javisku „hrá“... To všetko je „Dobrodružstvo...“. Výber predstavenia je istotne mnohokrát ovplyvnený rôznymi faktormi, ale Zmierenie v podaní súčasnej generácie je výberom priam pre diváka. Čistý štýl, jasný príbeh a Nvotovo javiskové spracovanie je idylkou terajšieho divadla. Krása ľudových krojov, mladosti a pohybu diváka priťahuje.

V SND ide o štvrté uvedenie tohto titulu. Po prvýkrát bolo Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch uvedené pod režisérskou taktovkou Janka Borodáča 31. augusta 1933, druhé uvedenie bolo 4. novembra 1953 a režíroval ho Ivan Lichard, za tretím sa podpísal Karol L. Zachar - 19. decembra 1970  a to spomínané štvrté uviedlo SND 11. a 12. apríla 2015 v Sále činohry v novej budove SND.