Recenzia: Krvavá svadba v SND ponúka cestu k jasu

Minulotýždňovú reprízu možno charakterizovať viacerými spôsobmi, no hneď po odchode z divadla mi napadla jediná charakteristika v parafráze repliky režisérky z inscenácie Bengta Ahlforsa Divadelná komédia v znení: „Jediná vážna vec je divadlo, všetko ostatné je divadlo..“ Hneď po otvorení bulletinu, ktorý zostavila Miriam Kičiňová, mi vzápätí udreli do očí aj slová autora Frederica Garcíu Lorcu, ktorý len potvrdzoval to, čo by malo v živote človeka divadlo, a vôbec, umenie ako také, zastávať: „Divadlo je škola sĺz a smiechu a slobodná tribúna, kde človek môže ukázať prekonanú alebo mnohoznačnú morálku…“

Samotnému spracovaniu diela možno pripísať len prívlastok šikovné a umné spojenie starého a nového, niečoho v nás už zabehnutého, z ktorého nás ale sprvu vyruší Luna. Prečo? Je človek pripravený? No, práve tento ťah režiséra a autora úpravy textu Jána Luterána nenechá spať. Stáva sa podnetom na úvahu, u niekoho možno i vnútorný konflikt, či dôvod na spláchnutie toho všetkého čo videl v rečiach v okruhu najbližších známych. Možno i hneď na druhý deň s tým, že je to hrôza. Čo sa s tým divadlom dnes deje. Teatrológ Andrej Maťašík, po svojom odchode do divadelného neba v júni 2017 nazvaný aj enfant terrible slovenskej teatrológie, by možno mykol plecom a povedal, „hovorí“.

Ono aj chce, ale veľakrát sa berie zo zlého konca. Krvavá svadba sa stala podnetom. Pre mňa, pre viacerých. Patrí ale niekomu Osud? Žene, mužovi, komu? A, práve v Ariadninej niti, alebo skôr v klbku osudu, ktoré Jana Oľhová ako žobráčka hodí v úvode predstavenia na zem, nám v tomto prípade možno práve tvorca, skupina tvorcov, ponúka rozuzlenie. A, východisko. Každý máme východ a voľbu. Hneváme sa na zlo okolo, krivdia nám? Nekrivdíme ale i my?

Režisér presne takýmto spôsobom upozorňuje a rámcuje rozhodnutia matky (Anny Javorkovej) o živote svojom ale ,žiaľ, i svojho syna. Neustále pripomínanie si smrti a výčitky sú dennodenným chlebom, ktorý spolu s ním zdieľa. Absencia Boha, alebo Boh len naoko. V inscenácii je každý krok človeka sprevádzaný následkami. Symboly, ktoré upútajú hneď na začiatku, ako jabloň uzatvorená v sklenenom priestore, ktorý potom nahradí peklo smrti mladosti a neodpustenia, náznak vzťahového trojuholníka na scéne, alebo neodvratná, ale človekom už unavená Smrť, opäť v podaní herečky Jany Oľhovej.

V závere je ale nevšedná, ľahká a vtipná. Čo je paradox voči nášmu ľudskému vnímaniu, ale východ umožnený spomínanou Ariadnimou niťou v odpustení a Bohu nebol využitý. Láska sa stala prekliatím, nebola dopriata dušiam po smrti, mohla ale priniesť nový prítok krvi v deťoch, ich štebotavých hláskoch, ktoré by rany matky zahojili.

V predstavení je využitého veľa talentu a krásy. Dievčatá Michaela Trokanová, Anna Magdaléna Hroboňová, Petra Dubayová, Adriána Moravčíková a Barbora Panáková a ich zrejmé skúsenosti s ľudovým spevom, ktoré sú výnimočnými, prenášajú príbeh zo španielskeho prostredia domov na Slovensko. Zuzana Bartoš Porubjaková a hlavná predstaviteľka Anežka Petrová sú istotou, že sa o divadlo báť nemusíme, rovnako Martin Šalacha, Roman Poláčik. A napokon, už spomenutá Luna (Michal Noga), ak by niekomu prišlo na um posudzovať, treba sa len prizrieť trochu nižšie, a potom na seba, a až potom uvažovať.

Som vďačná za takého poňatie. Netvrdím ale, že nestojí zopár týždňov úvah, prečo sa vyjadriť. Práve v momente, kedy Jana Oľhová po istom rozhodnutí, povedzme predstaviteľov ľudí v inscenácii, povie v zrkadle slovo „Jupiter“, sa do uška ihly začne navliekať naša ľudská existencia a a odveje ju už len zakrvavené „božie pierko“ poslednej nádeje zlomenej matky…

Ktorá mohla byť ale šťastnou, naplnenou a pred smrťou ľahkou, naplnenou a mnohonásobnou babkou.

Mladosť v predstavení cítiť v každom kúte, aj v úlohách stvárnených Ferkom Kovárom či spomínanými dvomi ženami Annou Javorkovou a všestrannou Janou Oľhovou. Populáciu mládeže v mužskom podaní predstavovali Michal Kinik, Martin Klinčúch, Martin Pallay, Tomáš Bognár.

Možno povedať len toľko, že ak onú Ariadninu niť, krorá prináša, alebo by mala priniesť východisko, mal na mysli režisér Ján Luterán, dramaturgička Miriam Kičiňová, autorka kostýmov no predovšetkým vynikajúcej scény Alžbeta Kutliaková, choreografka Stanka Vlk Vlčeková, autor hudby Martin Husovský, tak divadlo návodom na východisko v živote je. Ktorékoľvek. Možno sa naň pozerať z viacerých uhlov pohľadu a ak vám aj náhodou nesadne, inému možno áno, a práve ten tú cestu k nemu môže, či ak dovolíte, smie sprístupniť. Asi len treba pozerať na umy srdcom.

Autor: Jana Jurkovičová

Krvavá svadba – dráma o láske, ale aj o cti, dráma s veľkou mierou snovosti, o túžbe odpustiť, sa vracia do repertoáru našej prvej scény po 30 rokoch v réžii Jána Luterána a dramaturgii Miriam Kičiňovej. Na scéne a v kostýmoch Alžbety Kutliakovej sa v hlavných úlohách predstavia Anna Javorková, Anežka Petrová, Jana Oľhová, Zuzana Porubjaková, Martin Šalacha, Roman Poláčik, František Kovár a Michal Noga.