Recenzia - komentár: Nedajme Jánošíkovi v nás zahynúť

A, ešte zopár takých ako je on, ktorí neprepadli “pánovi Minca” vo svojom razení. Samozrejme, takéto snahy majú nielen na pôde kultúry za následok aj obete. Občas dosť vážne. Ale, Stanislav Štepka našťastie, má v sebe dostatok duše, lásky a snahy nám ešte akú takú šancu dať. Jeho nádhera, povaľujúca sa po javisku v slovách Jánošík, ak sa pred vami, v strede sediacom, zvalí to stredové O predelené na polovicu čiarou a slová “aj” pred čiarou a “ja” za ňou, po mesiaci a snahách na našej mladej generácii, sa mi natíska myšlienka, či to “ ja, nebude onedlho ozaj legendou”… No, kým bude v našej spoločnosti dostatok poézie a básnikov, kníh upozorňujúcich na mieru, a to aj v slovách, ako bol Milan Rúfus, ktorého ťažký a náročný život otca umožnil nám zmúdrieť, alebo osobnosť upozorňujúca na palindrómy, čím práve aj – ja je, nemusíme mať obavy. Takže osoba, ktorá s palindrómom pracovala bol práve nedávno zosnulý Viliam Turčány. Ide o slovo, ktoré prečítaním odzadu, nám dáva to isté slovo, číže aj ak prečítame zozadu, máme ja. Takáto paralela sa nachádza v jazykoch. My povieme, hoc len občas v poslednom čase úprimne, “dobrý deň” a v Poľsku sa počas dňa, možno o čosi častejšie vďaka ešte tlčúcemu Srdcu osoby Jána Pavla II., pozdravia “ deň dobrý”…

Nie je nám smutno za takým človekom, ako bol Milan Rúfus? Nechcem spomínať, že žil s bolesťou a strachom, čo práve my s jeho znevýhodnenou dcérkou Zuzankou urobíme, keďže on a jej mama, jeho manželka, tu nebudú večne. Ešte sme sa nestihli pri spomienke naňho a pri štyroch mobilných telefónoch, samozrejme stále drnčiačich, nad touto myšlienkou pozastaviť? A, prečo teda Stanislav Štepka a Jánošík? Máme takú krásu, stále hľadáme v sebe “AJ”, zapierame ja, zabúdame na diakritiku v sms správach, ničíme životy tých, ktorí nám to “JA” umožnili. Nechcem zachádzať do čias Štúrovcov, ale áno, oni. Nechcem pripomínať Katarínu Kolníkovú, ktorej manžel odišiel za prácou, nikdy sa domov nevrátil, zostala na deti sama. Ja neviem, všimol si niekto na javisku práve u pôvodne pedagóga Stanislava Štepku, u ktorého táto dáma pôsobila, že by sa Bohu mstila, brala mu? Nedala nám generácia umelcov, ktorú dnes lockdownomi zabíjame večerníčky? Nežili sme vďaka Mackovi Uškovi, Michalovi Dočolomanskému, Machovi a Ule – Kamile Magálovej, seriálu Safari, Tete? Neviem, možno vy viete. Ale, deti, ktoré nám sedia za počítačom, ak napcháme už často spomínaným vodivým prvkom, spustíme náboj, nás prvé hodia levom v našej starobe. Lebo, “Ja” už je aj dnes asi legendou, ale stále je viera v to, že predsa, kde – tu, isto nevyhasne. Nezahubme lásku, krásu, slová básne v našich dušiach, nehu v manželstvách. Detičky nám všetko dávajú v tom malom batôžku, ktorý si prinášame z pôrodníc. Vážme si ho, prihliadnime k mieram veci, nikto od nikoho nechce, aby žil v hlade, no majme ja. Nevzdajme sa ho pre to anglické “ aj”. Vráťme umu to naše srdce, máme také poklady v kultúre, dary v dušiach starých aj mladých umelcov. Dovoľme im, nech cítia, a nech aj my spolu s nimi konečne ucítime. Vráťme báseň medzi ľudí, lásku, a povedzme Jánošíkovi, že má medzi nami stále svoje miesto, a to aj dvojjazyčný.