Recenzia : IRON MAIDEN: Death On The Road

Kapela raz za pár rokov nahrá nové CD, ktoré je také isté, ako predchádzajúce. Potom vyrazí na dlhé turné a z neho - podľa vzoru Rolling Stones - vydá živý album. Po vypočutí v poradí už šiesteho live-CD kapely (päť z nich vzniklo v posledných dvanástich rokoch) sa vynára otázka - načo? Skupina je síce zohratá, všetci hudobníci sú majstrami svojho remesla, ale to je už hádam samozrejmosť. Navyše, vokálne schopnosti Bruca Dickinsona, kedysi prirovnávaného k siréne, sú čoraz horšie a slávna Can I Play With Madness je doslova traumatizujúcim zážitkom.
Fanúšikovia Iron Maiden sú však lojálni a opäť pozabudnú, že lepší koncert ako Live After Death z roku 1985 už kapela nenahrá. A tak aj tento dvojdisk pôjde - spolu s tričkami, modelmi Eddieho a najrôznejšími špeciálnymi edíciami - na dračku. Z hľadiska chamtivosti sa tak „železná panna" dostáva na úroveň Kiss, čo už je vlastne len obchodná značka, ktorá sa sem-tam ľahko obtrie o hudobné nástroje. 
Marian Zima