Recenzia: Inscenácia Štvorec prerazí mýty a vráti všetko na začiatok

2. a 3. februára SND na javisku Sály Činohry totiž  odpremiérovalo Štvorec Rubena Östlunda, švédskeho scenáristu a režiséra, ktorý pre divadlo  upravili dramaturgička Darina Abrahámová a samotný režisér Marián Amsler.  Ak si zvolíme agresivitu, ona sa nám vráti, ak ale slušnosť, ktorú sami očakávame, vráti sa tiež. Rovnomenný film bol ocenený v Cannes Zlatou palmou za rok 2017, no jeho poslanie by malo v divákovi, minimálne v inscenačnej úprave divadla, vydržať večne.   Je totiž nevyhnutné skutočne divadlom vychovávať, a to nielen mladého diváka. Štvorec popreskúšava nervovú sústavu aj „dospeláka“. A to, až kým sa nedostaneme k podstate veci, o ktorej píšu Milan Rúfus, Viliam Turčány a nemenej známi ubolení básnici Ján Stacho a Ján  Ondruš. Je však vynikajúci pocit, že dramaturgia SND siahla po tomto, zdanlivo komediálnom diele. Nevyhne sa mu totiž nik z nás, a či to bude komédia, dráma  alebo poézia, to už je na každom jednom. Samotná konštrukcia štvorca nám napovedá v reči pocitu už podstatu, no očakáva sa najmä prirodzená spätná väzba, akási vrodená slušnosť rovnakého typu, ako nám bola daná pri zrode, ak však nie je zneužitá tá naša pravda pre prospech zla, preto sa ono dieťa ocitá v kráteri výbuchu. S otázkou, ale skutočne, a to aj v Projekte 1918 varujúcou, pred koncom sveta. Čo ak nastane v nás? V našej neľudskosti. Vtedy totiž nastáva koniec sveta. V našom svedomí, vedomí, cite, a napokon v rozume. Už báseň kňaza a poetu katolíckej moderny Štefana Sandtnera hovorí, „Daj mi duše...“...to skromne začínaš“...pretože už aj deväťdesiatročný veriaci básnik práve toto cítil. Dnes sú nám nepotrebné. Je ale smutné, ak Milan Rúfus napriek údelu, ktorý naňho uvalil Boh, dokázal dávať práve Jeho do duší, a trápil ho na konci života najmä nadbytok materiálneho a jeho neexistujúca miera a pomer zodpovednosti zaň, oproti absencii lásky v človeku.

čítajte tiež: Činohra SND uvedie premiéru inscenácie Štvorec

Neprítomná slušnosť a láska rodičovstva. Je preto zbytočné poukazovať na bohatstvo susedného Rakúska, ak nemáme v mysli tú strašidelnú chudobu ich starých materí po prehre  v Druhej svetovej vojne, ich začiatok od nuly, a vedomie tých ľudí, na ktorých úsmev my na Slovensku so závisťou často poukazujeme. Majme sa radi, my sami, majme radi svedomie. Nie je to len v našej  slušnosti, v jednoduchosti myslenia, v odstránení márnomyselnosti a v uvedomení si tých prepotrebných hodnôt?  Hoci len s ťažobou sa na javisko SND v Činohre dostala do inscenácie veta, Bože, čo teraz!!, no predsa.  Len smutné je, že až potom, ak… A, o tom je vlastne Štvorec, predstavenie tak prepotrebné, nevyhnutné, a odohrávajúce sa v každom z nás...Ak sa  neocitáme práve v jeho strede...po výbuchu. Niekedy stačí slovo, nechcem zachádzať do staronového Konštantínovho Proglasu, ale to nás trávi a tým sa sami ničíme a zabíjame. Preto oceňujem, čo je asi slovo slabé, a s vďakou hľadím na inscenačný tím Štvorca, že zabalili tak starú pravdu do nádherných nových šiat audiovizuálnej techniky, že priniesli tému alarmujúcu v spoločnosti, ale najmä v každom osamote, v nás, voči iným, ale hlavne sebe samému.

Autor: Jana Jurkovičová