Recenzia: Helverova noc na javisku Malej scény STU predkladá divákovi aktuálne problémy v spoločnosti

Dvaja herci, Zuzana Konečná a Marián Labuda ml. a dva krásne ľudské príbehy. V okamihu zhliadnutia tohto sedemdesiatminútového predstavenia človek pochopí, že robiť divadlo má význam...

A to divadlo také, kde predhrávajú ľudia ľuďom. Nádherná bytosť, Karla (Zuzana Konečná), ktorá ako keby vracala životu daň za stratené, postihnuté bábätko, ktoré si dala odňať...Aj v spomienkach sa vracia k ústavu, kde svoju dcérku nechala, no nachádza lásku v Helverovi, práve tam, kde stráca lásku dcéry a prvého manžela...Rovnako postihnutý Helver ( Marián Labuda ml.) jej nahrádza to, čo jej život vzal. Chcela lásku manžela, no pre svoj čin ju stráca...Stráca všetko a ona sama aj vnútorne vymiera.Krása charakteru, bolesti, lásky, ktorú však dáva duševne chorému Helverovi, ju však robí ešte zraniteľnejšou. Zuzana Konečná, ktorá sa zaskvela ešte na VŠMU a dnes kmeňovo pôsobí v Divadle Astorka, na javisku Malej scény STU  nepochybne dáva zo seba niečo, čo v súčasnosti vidno len málokedy. Je nevšedným typom herečky, dievča – žena, dáma, no v prvom rade človek s neobyčajnou charizmou, ľudským rozmerom a precíznym herectvom. Tak zrelá bytosť so stoickým pokojom vo vnútri duše...O Mariánovi Labudovi ml. samozrejme tiež nieto pochýb, preto sa mi vidí, že režisérsky nos Anton Korenči už má precízny. Veď vyrastal v rodine výborných umelcov, otca – režiséra Štefana Korenčiho a starého otca Antona Korenčiho, ktorí nikdy nemuseli podliezť akúsi pomyselnú latku a vstúpiť do niečoho, kde je nutné kĺzať sa po povrchu...Veď, aj v samotnej Villqistovej dráme je v centre pozornosti človek, a to človek vymykajúci sa masám, no prinášajúci správu práve pre ne. Aj v Helverovej noci vidíme „metaforický portrét európskej spoločnosti 20. a 21. storočia, ktorá niekoľkokrát v rozličných krajinách a v rozličných momentoch podľahla ošiaľu ideológie, rozdeľujúcej ľudí na lepších a horších podľa kritéria rasy, pôvodu, vyznania, národnosti či napokon psychického stavu. Aj fašizmus predsa našiel živnú pôdu v spoločenstvách s takým rozdielnym temperamentom, aký reprezentujú napríklad Taliani či Japonci”, ako sa píše aj na stránke Malej scény STU v sprievodnej poznámke k autorovi. Aj Anton Korenči, hoci je mladý režisér, ktorý ako jeden z mála má možnosť tak prechádzať školou svojho otca, ako aj tou vlastnou, generačnou, sa nebojí predkladať divákovi patológiu ľudskej spoločnosti. Netýka sa však toho či tých, ktorí sú možno „Bohom ukrátení“, ale tých, ktorí ukracujú sami seba o to krásne, ľudské. Na javisku Malej scény STU totiž tento režisér pripravil nejednu inscenáciu s alarmujúcou výpoveďou. Je na mieste dúfať, že aj z jeho rúk poputujú do sŕdc divákov rovnako diela umiernené s človekom, diela človeku odpúšťajúce...


 

Rodina Korenčiových ako režisérov, je preto veľkým darom divadlu, darom divákovi a jeho ľudskej podstate.Od vzbury a mladíckej búrky v človeku až po umiernenosť, a to možno aj s tým davom, masou a jej pochopením.Od karikovania po výtvarne estetické kompozície, ktorou je možno aj nádherný, hoci krvavý no odpúšťajúci mesiac v Caligulovi, práve režiséra Štefana Korenčiho.