Recenzia: Goldbergovské variácie v Mestskom divadle DPOH sú nevšedným zážitkom

Tagy: Mestské divadlo DPOH Jana Horváthová Lukáš Latinák Marián Miezga Juraj Kemka Róbert Jakab

Hoci vás hneď pri vstupe do hľadiska privíta Nietzscheho citát: „Boh je mŕtvy“, a na jeho druhej strane sa pripisuje smrť práve filozofovi, Goldbergovské variácie „Boha majú“ . Je viacero uhlov pohľadu, s ktorými sa môžete na inscenáciu pozerať, preto nie je jednoduché priniesť názor na toto predstavenie zopár vetami. Ak prídete do DPOH s tým, že beriete do úvahy Taboriho život, ktorý bol značne pohnutý práve z dôvodu, že má židovské korene a bol obeťou holokaustu, ocitáte sa v upätom pohľade a v analýze vzťahu Mr. Jaya stvárneného Martinom Hubom a Goldberga, jeho pomocníka, ktorého zahral Marián Miezga. Túto líniu podhráva rovnomenné dielo pre klávesový nástroj (dnes takmer výhradne klavír) od nemeckého skladateľa Johanna Sebastiana Bacha. Vidieť eden a peklo je aj úlohou diváka. Dialóg a koexistencia dvoch spomínaných postáv je prierezom židovského náboženstva, ako aj židovskej entity vo svete. Tabori sa však na svoj osud neponosuje, vníma tak ťažkú, ako aj humornú stránku života Židovskej obce v oných Hitlerovských, ako aj niekdajších rokov „vyvoleného národa“. Ak teda Taboriho dielo nesie pododkaz „crazy tragikomédia“, označenie je na mieste. Čierny humor v predstavení je však nadľahčený a humorný najmä vďaka „Partičke“ hercov: Róbert Jakab, Juraj Kemka, Lukáš Latinák... Mariánovi Miezgovi by však pristalo viacero predstavení s väčšou hĺbkou, pretože je to herec so schopnosťou pochopiť hlbší text. No, je treba dotiahnuť najmä líniu Jay kontra Goldberg, ktorá je niťou Taboriho života. Sarkastický a despotický Mr. Jay je „rukou osudu“ Goldberga, akousi rokou krutosti na jeho živote. V predstavení je však skutočná podstata popretkávaná divadelnou terminológiou a formou skúšky divadelného predstavenia. Divadlo v nej nezomiera, naopak, ožíva, pretože plasticita obrazov, kreovanie vzťahov a ľahkosť , s akou je text podávaný, nehodí diváka do „čiernej diery“ nepochopenia, ale naopak, povznesie ho do výšav. Božie slovo, ktoré Mr. Jay používa, osud Ježiša Krista, ktorý napokon Goldberg stvárňuje, je natoľko nevšedne podaný, že skutočný pesimizmus a čerň života človeka zapadá práve humorom. A tu sme práve pri trojici spomínaných „Partičkárov“, ktorí zotierajú kresťanské náboženstvo a Starý Zákon s noblesou a vtipom, doslova „crazy“ tak, že sa neprestanete smiať. Celé predstavenie, vôbec, je, ako som spomenula, tvorené formou skúšky divadelnej hry, ktorá umožní varírovať a hľadať. Trochu mi upadá spomínaná krutosť až neľudskosť Mr. Jaya podaná s nonšalanciou, a práve naopak, s pochopením a ľudskosťou človeka. Krutosť zostáva skôr v texte, čo však nie je na škodu veci. Tým pádom sa vytvára akýsi priateľský dialóg medzi Jayom režisérom a hercami, hoci trochu tvrdší ku Goldbergovi... A najtvrdší v Božom slove a vzťahu k žene, ktorých je v predstavení menej ako mužov, presnejšie tri: Darina Abrahámová, „pani Mopová“, Jana Oľhová ako scénografka a producentka a Dominika Kavaschová, Jayova „Roxana“ a dievča ľahších mravov, ako i „prvá žena“ zároveň. ... Čiže, hriech? Ak je v divadle prvý deň ten najúžasnejší a jediný pekný, tak ostatné sú aspoň príjemné. Kým ten prvý je nepopísaná tabuľa, ostatné nadobúdajú podobu moderného zemepisu...Práve pre plasticitu, ktorú predstavenie v sebe nesie. Biblia, roky holokaustu, ale aj nadčasový príbeh bežného života v divadle je „krvavým kúpeľom“ pre hercov a diváka. Každý človek vzíde z neho osviežený a plný jemu vlastných emócií a názorov.   V texte a v inscenácii cítiť pokojnú ruku Ľubomíra Vajdičku, v tomto prípade ako prekladateľa a dramaturga, ale i mladosť a nespútanosť režiséra Petra Mankoveckého, ktorý spojil nielen svojich konškolákov. Duch divadla, Múza DPOH, ktorá teda opäť spojila tieto mená, ožila možno práve Goldbergovskými variáciami.

Autor: Jana Horváthová

Tagy: Mestské divadlo DPOH Jana Horváthová Lukáš Latinák Marián Miezga Juraj Kemka Róbert Jakab