Recenzia: Dvere Prešporského divadla sa otvárajú vnímavým ľuďom

Mladí umelci sa hrou zaoberajú vždy už od letných prázdnin a neexistuje, že ak sa náhodou zmýlia v texte, aby nevedeli, čo robiť. Ivan Blahút a zakladateľka divadla Judita Hansman totiž do svojich „decák“ vštepujú, že nie je umenie rýchlo naskúšať a potom iba hrať... Práve naopak , pretože herci drú na sebe, aby mohli na javisko vôbec vstúpiť. Rovnako je to aj s Dvermi, pretože bola nutná aj pohybová príprava, a to každého z hercov. Dannosti, ale aj naučené... Samotná Judita Hansman prišla k úrazu hneď pri prvej premiére, pretože unavené svaly po dlhom skúšaní podlomila nepozornosť herečky, ako povedala:“ Dávala som pozor na iných, a zabudla na seba...“ Nič však pri druhej premiére nedala na sebe znať, pretože anomália chodu v postave mladej bezdomovkyne Márie bola vítaná. Kým odznieva hudba, počuť slzy beznádeje Márie, za dverami baru žije život iná Mária, „Marion“, Elena Spaskov- Kolek, ktorá odžíva dvojaké bytie. Doma je vzornou manželkou muža „Jožka“, Štefana Richrárecha, ktorý má síce zvláštne reakcie a na prvý pohľad spomalené a anomálne myslenie, no tajne túži po deťoch, ktoré so svojou manželkou mať nemôže.Ďalšiu a poslednú postavu skrachovaného spisovateľa neustále naloženého v liehu, si podelili Ján Jambrich a Tomáš Majláth, ktorí museli predviesť nesmierne veľa pohybového talentu a výdrže, pretože temer mostík v chode opilca, ktorý bol doménou postavy, by nezvládol netrénovaný človek. Prešporské divadlo sa teda zameriava na symbiózu pohybu, spevu a slova, a v tom je jeho sila. Dvere Ivana Blahúta sú obrazom životných situácií, aké skutočne môžu nastať. Reflektujú na mnohé peripetie v ľudskom bytí, či už je to neplodnosť, bezdomovectvo, či slabošstvo, ktoré vedie k alkoholizmu. Taká novodobá „Valašská škola mravú stodola“ 21 storočia. Zvrhlá žena, ktorá po večeroch tancuje polonahá v bare a doma je z nej anjel zvaný „Marienka. Či bezdomovkyňa, ktorá túži po štyroch deťoch. A medzi nimi muž oboch z nich, „Jožko“, ktorý má doma sväticu a vonku „stratenú existenciu“, ktorá mu naplní jeho život deťmi. Pritom by ste si mysleli, že si ho nik ani nevšimne, taká „tichá voda“.Táto skladačka osudov, zaujímavých myšlienok a zvratov je pre diváka plná otáznikov, najmä na začiatku. Tie sa potom jeden po druhom menia na apoziopézu, teda, tri bodky... Uvidíme teda, čo život prinesie, asi tak, ako v tom našom, všetko ako naozaj, teda, „poručeno Bohu“. Autor: Jana Horváthová