Recenzia: Bratia Karamazovovci - Odvážne dielo ruskej klasiky v SND

Tagy: Slovenské národné divadlo

Zdramatizovanie románu Romanom Polákom a Danielom Mailingom však prinieslo aj svoje tienistejšie stránky. Aby sa dokázalo všetko na javisku nastoliť a zároveň vysvetliť, hra trvá s prestávkou štyri hodny, no začína o šiestej, preto je pre diváka zvládnuteľná. Akési nastoľovanie problémov a postupne plynúce rozvíjanie príbehu môže trochu spôsobiť zmätky, no precízna práca a druhá časť predstavenia dej natoľko zdynamizuje, že predstavenie získa rýchly spád a všetko je divákovi jasné. Režisér Roman Polák po Anne Kareninovej v „národnom“ opäť teda siahol po diele ruského realizmu, pretože v dnešnej dobe akési zamyslenie sa nad sebou samým nie je na škodu. Otázky viery, existencie Boha, absolútnej viny...Toto všetko v zásadných myšlienkach, ktoré odznejú z úst predstaviteľov, si má možnosť divák dostatočne premyslieť. Milovať či nemilovať pre tritisíc rubľov, alebo odsúdiť za zhýralosť, či dokonca zabiť.


Tandem dramaturgov Darina Abrahámová a Daniel Mailing nechali autora dopovedať svoje, neubrali z jeho myšlienok, hoci text je , samozrejme, voči románu zhutnený...Ak by sme však mali menovať všetkých hercov, bolo by to nadlho, za všetkých spomeniem aspoň Tomáša Maštalíra ako Ivana, najstaršieho zo synov Karamazovova otca, Dušana Jamricha.. Vyzretosť Maštalírovej hereckej práce sa v tomto predstavení naplno prejavila. Ak by človek mal porovnať jeho prvú veľkú hru na scéne SND, Vládcu Oidipa a súčasnú Karamazovových, mohli by sme povedať, že herec prešiel veľkou hereckou školou života a jeho výkon nie je povrchný, skôr naopak, zanietený a veľmi prirodzený. Dušan Jamrich, ako „stará škola“, samozrejme, nesklame a niekdajší generálny riaditeľ SND administratívnou funkciou vôbec neutrpel. Miťa Karamazov, Milan Ondrík, je trošku rozpačitý a preexponovaný, no jeho postava sa neustále zmieta v duševnej trýzni a boji. Alexander Bárta ako Alexej priniesol na javisko pokoj a rozvahu. Vynikajúca práca s hlasom, jeho tónom a citom je asi najlepším spôsobom, ako zahrať bohabojného mnícha lavírujúceho medzi povahou Karamazova a božieho sluhu. Zo svojho pokoja sa herec nenechá vyviesť. A, napokon, nevlastné dieťa starého Karamazova Smerďakov, Ľuboš Kostelný, ktorý si na postave zgustol. Ženy, herečky, Táňa Pauhofová a Zuzana Fialová, Grušenka a Katerina Ivanovna, o ktoré sa v hre zvádza boj... Krásne a plnohodnotné, no zásadne odlišné... Chladná a milujúca Katerina i „predajná“ a citlivá Grušenka súboj o muža svojich snov prehrávajú obe... No, otázka toho, ktorá vlastne zostáva voči nemu čistá, sa rozuzlí v závere predstavenia. A, neopakovateľná Jana Oľhová ako Chochlakovová dokázala svoje komediálne herectvo presadiť aj vo vážnych scénach, ktorých rozmer tak divák ocenil potleskom.

Na tejto hre na city a pozornosť diváka je veľmi pozoruhodná najmä čistota práce s textom, klasický jazyk a odvaha nezhutňovať dej...Všetko má v predstavení svoj čas a význam. Nitôčka za nitôčkou zo životov postáv sa navíjajú do klbôčka vlastného bytia. Štyri hodiny predstavenie by tak nemali byť odrádzajúce, ale motivujúce, pretože človek prežije štvrtinku dňa v zamyslení sa nad dobrom a neprávosťou, na hrane pravdy a lži a s otvorenými očami dokáže pochopiť otázku Boha i jeho existencie očami postáv.   


 

Autor: Jana Jurkovičová, Autor fotografie: Andrej Čanecký

Tagy: Slovenské národné divadlo