Recenzia: Antigona a jej uvedenie na scéne SND

Priniesla nádej, že aj súčasné umenie a pohľad naň, môže spraviť antickú drámu hmatateľnou aj dnes. Napriek tomu, že tvorivý tím pristupoval k dielu s úctou, možno aj vďaka predchádzajúcim spracovaniam hry na javisku, naposledy v roku 1971 na Malej scéne v réžii Petra Mikulíka, a predtým v štyridsiatom roku, ako aj ďalších inscenovaní Sofoklových antických kolegov, tento rešpekt režiséra Ondreja Spišáka dnešnej Antigone len dopomohol k väčšej mnohotvarosti.

Okrem toho, napriek a vari aj vďaka dĺžke predstavenia, pretože hra má bezmála hodinu dvadsať, sa podarilo v inscenácii dosiahnuť patričné vrcholy a ústup napätia v správnej miere. Čo možno vyvoláva úsmev na tvári diváka, je len fotografia tragicky zahynutých milencov v závere, ale to len u toho, ktorý inscenáciu „prežije“ v  Thébach, pretože sa ocitá odrazu v dnešku, a je možné, že mu práve tento element trhá kontinuitu. No, opakujem, nachádzajúci sa v antike, pretože v hľadisku sa zrejme schádza skupina divákov, ktorí sa tam pri sledovaní inscenácie ani nedostanú a ostávajú „doma, medzi našimi politikmi“, hoci možno len vo svojich predstavách o ich zmierlivejšej tvári. Hra poskytuje totiž obe polohy. 

Režisér Ondrej Spišák použil preklad Ľubomíra Feldeka, dramaturgicky sa podieľala Darina Abrahámová  a hra mala, ako som spomínala, podobu dosiahnuteľnej méty, pretože jej kompaktnosť, hoci bola mnohoraká významom, umožnila pri svojej krátkosti, aby ani mladý človek, ktorý prichádza neraz so školským zájazdom za iným účelom ako je kultúrne vyžitie sa, neunikol pozornosťou. Preto, veľká vďaka kolektívu Činohry SND, že nezabúda na tých, ktorí chcú okúsiť aj to staronové. Bolesť spurnej sestry Antigony v podaní Moniky Potokárovej bola zreteľná najmä v scéne, kedy Antigona schádza po schodoch, chvejúc sa v bielej tunike a lúči sa so životom, pričom zdraví svojich mŕtvych predkov. Za ňou do hrobky napriek strachu, no z lásky k nej schádza jej snúbenec Haimón – Richard Autner a prebodáva sa nožom. Kreón- Ján Koleník dostáva zlú správu od Teiresias - Božidary Turzonovovej a na správnu cestu krutého Kreóna privádza náčelník zboru – Štefan Bučko.

V Kreónovi sa budí svedomie a v túžbe po zmierlivom rozuzlení osudu, napriek Antigoninmu neuposlúchnutému zákazu nepochovať  brata Polyneika, uteká do hrobky, aby predišiel jeho nešťastnému zvratu, no nachádza už len mŕtve telá milencov Antigony a svojho syna Haimóna. Napriek obsadeniu Moniky Potokárovej do postavy Antigony, Dominiky Kavaschovej ako Ismény a Richarda Autnera – Haimóna do úloh ešte v čase, kedy možno nemali príliš veľa skúseností a ich oslovenie spočívalo viac v dôvere režijno-dramaturgického vedenia, táto voľba sa vyplatila. Z Moniky Potokárovej medzičasom vzišla jedna talentovaná herečka schopná s prirodzenosťou zahrať tak tragédiu Marty Kubišovej, ako aj hrdú a neoblomnú, no zranenú a krásnu Antigonu. Bolo by skutočne na mieste, ak by medzi súčasnými mladými umelcami bolo viac hercov ako je Robo Roth, ktorí si volia podľa vlastného gusta a nie sú nútení siahať po seriálových postavách, pretože možno práve také osobnosti vyformujú generáciu diváctva, ktorá konečne nepodľahne prázdnote.

Preklad:    Ľubomír Feldek
Réžia :    Ondrej Spišák
Dramaturgia:    Darina Abrahámová
Scéna:    František Lipták
Kostýmy:    Katarína Hollá
Hudba:    Jonatan Pastirčák, Katarzia

Antigona:    Monika Potokárová
Isména:    Dominika Kavaschová
Kreón:    Ján Koleník
Eurydika:    Gabriela Dzuríková
Haimón:    Richard Autner
Strážca, Posol:    Ondrej Kovaľ
Teiresias:    Božidara Turzonovová
Náčelník zboru:    Štefan Bučko
Členovia zboru:    Zuzana Kocúriková, Dušan Tarageľ, Michal Režný, ako hosť, Natália Germániová, poslucháčka VŠMU
Strážcovia:    Kristián Kozmenko, poslucháč VŠMU, Ivan Černý, ako hosť
Dievčatko:    Gréta Amina Tábory, ako hosť, Bianka Jarábková, ako hosť, Klára Ščevíková, ako hosť
Katarzia:    Katarína Kubošiová
Pjoni:    Jonatan Pastirčák