 |
| Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
|
||||||
|
Nedeľa 17.11.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
|
||||||
|
Meniny má Klaudia
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
 Úvodná strana
|
Včera
Archív správ
Nastavenia
|
 |
Kontakt
|
Inzercia
|
|
|
| Denník - Správy |
 |
 |
|
Regióny| Prílohy |
 |
|
|
|
| Pridajte sa |
 |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
 Mobilná verzia
|
|
|
ESTA USA |
03. mája 2013
Recenzia a rozhovor: Ťažký týždeň „ Venusshe“ pre násťročných ako aj ich rodičov
Tagy: Juraj Šebesta
Autor a otec Juraj Šebesta vie, ako si u detí zlepšiť imidž
Zdieľať
Recenzia: Ťažký týždeň „ Venusshe“ pre násťročných ako aj ich rodičovVenussha – Ťažký týždeň, kniha Juraja Šebestu, ktorá vyšla vo vydavateľstve Ryba pod editorským perom Daniela Rybu je dobrým príkladom toho, ako pochopiť dospievajúcu mládež. Autor samotný verne spracováva problematiku vzťahu rodiča a dieťaťa v smere ku generačnému zmiereniu. Kniha je venovaná tak násťročným deťom, ako aj ich rodičom, ktorí nevedia nájsť konsenzus vo výchove a v rozdielnosti názorov. Bohatý myšlienkový a emočný svet hlavnej hrdinky Lucie je podložený rozmanitosťami jazykovej podoby...Autor totiž využíva príznakovú slovnú zásobu v podobe mládežníckeho slangu, ktorá svet trinásťročného dievčaťa podfarbuje. Lucia a „veľký brat“ Andrej žijú v jednej domácnosti s nezamestnaným otcom, niekdajším novinárom a mamou – ekonómkou. S rodičmi denne prežívajú stresové situácie, otcovo neúspešné hľadanie práce, jeho „frustráciu strednej generácie“ s pocitmi nepotrebnosti pre spoločnosť. Niekdajší novinár sa usiluje zaradiť sa do pracovného procesu, no namiesto úspechu nachádza len negatíva dnešnej spoločnosti, ktoré sa prejavujú v dialógoch s príbuznými. Autenticita prostredia, jeho zmena, konkrétnejšie problematika súkromného hospodárenia budov, narábanie so štátnym majetkom a téma bezdomovectva...Toto všetko a omnoho viac, spoločne s gradovaním situácie v spomenutých témach, ponúka Venussha. Trinásťročná hrdinka sa tak zmieta vo svojom svete plnom vlastných právd a pravidiel kontra požiadaviek rodičov žijúcich v tom ich vesmíre plnom pravidiel iných. Čo si obliecť, ako sa najesť, kedy ísť spať....bežné otázky, ktoré Luciu vyvádzajú z konceptu. Otcovo správanie lipnúc na dcére a jeho úsilie o nápravu, no nápravu koho? Jeho, trpiaceho pocitmi nepotrebnosti vo svete informačných technológií, plného poznatkov o filozofii niekdajška, alebo Lucie, ktorá žije svoj vlastný život plný „hier na život“... Mladá hrdinka je emocionálne bohatá bytosť s nápadmi a predstavami o tom, ako a čo správne robiť, ako byť v kontakte so spolužiakmi...jednoducho, ako byť „in“...No, mama a otec sa uzatvárajú do sveta svojho a hľadajú z neho východisko. Autorovi sa podarilo plasticky sformulovať dva paralelné svety, dospelých, ale aj mládeže. Veľmi šikovne narába s jazykom, jeho variantmi, no aj dramatičnom a jeho dramatickou podobou. Vyriešil ňou totiž situácie, ktoré si vyžadovali prehovory viacerých postáv, ako i tie, ktoré sa odohrávajú v Luciinom paralelnom svete plnom afektov. Plusom je aj komiksová podoba románu, ktorá aj ilustráciami spresňuje najmä vyhrotené situácie. Ilustrácie v knihe sú dielom Kataríny Slaninkovej a grafická úprava knihy zasa Martiny Rozinajovej. Kniha aj vďaka výtvarnej úprave získala už viaceré ocenenia a úspech tak medzi mládežou, ako i dospelým.
Rozhovor: Autor a otec Juraj Šebesta vie, ako si u detí zlepšiť imidž
Juraj Šebesta je nielen riaditeľ Mestskej knižnice v Bratislave a prekladateľ. Venuje sa divadelnej a kultúrnej publicistike, prekladom hier z angličtiny a vlastnej tvorbe. Najnovšia jeho kniha, komiksový román, je z prostredia mladých, ktorým aj svoju knihu venoval. Venussha – Ťažký týždeň, je na rozdiel od románu pre staršiu mládež - Keď sa pes smeje, venovaná deťom od jedenásť rokov, no odporúčaná aj pre trinásťročných. Ani dospelým však nemusí byť tento graficky zaujímavý román cudzí, pretože sa pokúša pochopiť aj generačné rozdiely...Juraj Šebesta, ako všestranný autor, je aj tvorcom jednej rozhlasovej hry, poviedok, prekladov a teatrologických prác.Komiksový román Venussha (Ťažký týždeň) je venovaný najmä mladým a ich rodičom... Dá sa spýtať – komu viac?
Asi obom rovnako… Ja mám dve deti, medzi ktorými je sedemročný rozdiel, čo zhruba zodpovedá veku hrdinov v mojich knihách. Obe deti mi s knihami veľmi pomohli, takže si aj zaslúžili, aby som im ich venoval. Je to však aj spôsob, ako s nimi v tom kritickom veku vychádzať... Ako si zlepšiť imidž otca... Bolo to teda dané vekom mojich detí, ale aj literárnou ambíciou, skúsiť napísať knihy pre tínedžerov, a zároveň aby ich mohli čítať dospelí. V prvej chvíli som síce mal možno na mysli najmä rodičov, ktorí práve majú pubertiakov doma, ale myslím si, že aj táto kniha je z hľadiska veku čitateľov dosť univerzálna.
Mňa zaujal najmä ten slang, akási mládežnícka reč... Odkiaľ pochádza?
Určite je to aj odpozorované, a deti mi pri písaní pomohli asi najviac práve s jazykom. Doporučili mi okruh zvratov, ktoré sa používajú medzi ich rovesníkmi. Niečo som mal aj odpozorované od partií mladých, ktoré k nám chodievajú. Obe deti sú veľmi spoločenské. Toto bolo dôležité najmä pri kontrole textu a aj nás to veľmi bavilo, tá hra s jazykom...
Ozaj, koľko rokov majú vaše deti?
Syn má 23 a dcéra 15, o pár mesiacov 16. Najmä dcérina generácia používa slová ovplyvnené angličtinou a IT. Syn a jeho rovesníci, tí akoby sa ešte držali, a nie sú takí otvorení vpádu anglicizmov. Mladší akoby tieto výrazy aj nekriticky preberali, príliš nad tým nerozmýšľajú. Tých slov je viac, ako napríklad nie „zavolaj“, ale „kolni mi“ ... atď. „To si zabil, man.“ Ja toto „man“ píšem s „ä“, čo zodpovedá anglickej výslovnosti. Vôbec občas robím fonetický prepis, na miestach, kde sa mi to zdá vtipné alebo výstižné, takže sú tam spojenia „čo bolo f škole“ a podobne. Skrátka, bavím sa jazykom. Zároveň si robím aj prieskum, keď chodím po Slovensku po besedách, a zisťujem, že veľa vecí z toho je typicky bratislavských... Pre spisovateľa je slang dilema, lebo rýchlo starne, tak po desiatich rokoch prichádzajú iné slová. Myslím si však, že sa zároveň desaťročiami formuje akýsi slangový slovník, jeho jadro, ktoré prejde do bežného hovorového jazyka. Niektoré slová prežívajú, ale otázka je, ktoré slová práve z vašej knihy to budú... Je to spisovateľský problém, či vedome ísť do tohto rizika, alebo nebyť až tak autentický v jazyku. Podľa mňa sa jazyk nedá odtŕhať od témy. Tínedžeri by mali hovoriť svojím jazykom... Je to však len jedna z možností. Druhou je, že používate univerzálnejší jazyk a menej slangu.
V knihe ma rovnako zaujal hlboký emocionálny svet hrdinky, ako i vernosť prostredia, spomienky na niekdajšie budovy, stavby... spojené so životom hrdinov v románe... Ozaj, skutočne existuje reštaurácia, kde máte zadarmo jedlo, ak zjete určené množstvo hamburgerov?
Áno, tá ozaj je... Ale málokto vládze tie porcie zjesť za hodinu. Je to zábava, napätie, akýsi „žrací thriller“... Kedysi sme tu mali totalitnú ideológiu, dnes všetko valcujú peniaze. Ja rád robím paralely s minulou dobou, či narážky, aj v súčasnosti nachádzame veľa negatívnych javov, nie všetko kedysi bolo len negatívne...
Aj románový otec sa sťažuje na súčasnosť...
Áno, určite však nemá na mysli nejaký návrat k minulosti. Od toho ja mám veľmi ďaleko. Socializmus som nenávidel a moji rodičia patrili k tým, ktorých režim prenasledoval. Možno nešlo o život, ale muselo to byť depresívne. Otec napr. nemohol publikovať, mama ako vysokoškolský pedagóg mala dlhé roky problém s profesionálnym postupom. Ale mám oči a vidím, že isté veci fungovali lepšie... Bezdomovcov a povaľačov naháňali policajti, tá irónia v porovnaní s dneškom, že každý musel pracovať... Fungovala záchytka, ani také davy duševne chorých po uliciach nepobehovali, ako teraz. Dnes je málo inštitúcií a veľa chorých, spoločnosť sa nevládze o takýchto ľudí postarať... V románe otec len opisuje štvrť, kde bývajú - Nová tržnica, Steinov pivovar, Filiálka, Trnavské mýto, Dom odborov, Centrál... Čo názov, to pojem... Ruiny, hniloba, okolo samé kasína, veľa opitých, drogy... Priamo v centre hlavného mesta. Toto všetko trápi toho románového otca (aj mňa), desí sa toho, aký vplyv to môže mať a aj má na mládež. Veď, len keď si vezmete Centrál, to bol olympijský bazén, nový na začiatku deväťdesiatych rokov, no pritom fungoval len chvíľu... Nechali ho spustnúť, aby tu mohlo vyrásť nákupné centrum. S rovnakým názvom. Dojemné, fakt. Úcta k tradíciám. Radšej by som tu mal olympijskú päťdesiatku, s letnou terasou, než ďalšie obchody. Chcel som v knihe vystihnúť atmosféru súčasnej krízy, preto sa tam vyskytujú rôzni „týpkovia“ či téma dlhov a dražieb. Ten otec je spoločensky citlivý a prenáša to na svoju dcéru...
Je, dalo by sa povedať, vašou autobiografiou? Ozaj, koľko má z vás?
Niečo áno, ale koľko, to neviem posúdiť. Ja som tiež istú dobu zháňal zamestnanie, ale na rozdiel od neho, len lepšie zamestnanie. Lepšie platené, aby som bol presný. Byť dnes nezamestnaným vo veku 45 – 50 rokov, to môže byť dosť náročné. Aj v Bratislave.
Poďme teraz k tej formálnej stránke... Využívate prvky komiksu. Prečo?
Chcel som napísať knižku pre ešte o niečo mladších čitateľov... Myslím si, že kniha Keď sa pes smeje je pre čitateľov tak od 13-14 vyššie. Venusshu sme dali od 11, hoci sme sa stretli s názorom, že je skôr tak od 12-13. Je napísaná o niečo jednoduchším štýlom, lebo hrdinka je výrazne mladšia od hrdinu predchádzajúceho románu. Nechcel som z nej robiť nejakú extra výnimočnú osobnosť, hoci svojim spôsobom je výnimočná, chcel som, aby dokázala osloviť mladších... Išli sme do experimentu. V texte som vyznačil miesta, kde som si myslel, že to môže prejsť do komiksového riešenia, ale vždy sa pracovalo s mojim textom, aj v dialógoch v bublinách, akurát bol niekedy zostručnený a zjednodušený, keďže sme text trochu prispôsobovali obrazu aj priebežne. Ilustrátorka Katka Slaninková to výborne spracovala, a pre dobro veci, nie vždy ma poslúchla. Aj grafická úprava, zase vklad Martiny Rozinajovej, zatraktívňuje túto knihu pre mladého čitateľa, a myslím si, že nám to spätne dokazujú aj ohlasy.
Dokonca ste sa zúčastnili nedávno Medzinárodného veľtrhu detskej knihy v Bologni...
Áno, minulý rok sme mali vystúpenia a čítačky, ktoré zorganizovalo Literárne centrum, bolo to veľmi príjemné. Tento rok tam Venussha bola v kolekcii, ktorú vystavuje Medzinárodná knižnica pre mládež v Mníchove, v dobrej spoločnosti kníh z viac ako 50 krajín. Týchto dvestopäťdesiat knižiek získalo ocenenie White Raven, ktoré knižnica udeľuje každý rok za obsahovú univerzálnosť a výnimočné umelecké spracovanie. Je to zároveň akési odporúčanie pre zahraničných vydavateľov, aby si tieto knihy všimli, že stoja za preklad a vydanie. White Raven je proste známa, dobrá značka, aby som to povedal súčasným slovníkom.
V knihe figuruje divadlo, ktoré je vašou srdcovkou...
To je taká zdvojená téma... Súvisí to s témou pretvárky a hrania, hráme to na deti a ony na nás, na svojich nadriadených a oni tiež na nás... Naviac, Lucia chodí do dramatického krúžku. Je to jednoducho herečka. Hodilo sa mi to aj z toho hľadiska, že v rukopise používam dramatické prvky.
Niektoré pasáže sú dokonca písané ako dramatický text...
Je to miestami taká kombinácia prózy s drámou. Je mi ľúto, že ľudia veľmi málo čítajú divadelné hry, musia sa spoľahnúť na interpretáciu v divadle, čo nie vždy vyjde. Využil som to najmä v scénach, ktoré sú, dá sa povedať, divadelné obsahovo, kde hrdinka predstiera... Ale v zásade je to próza.
Ako celý román vznikal?
Mne trvá napísanie knihy asi tri roky, kým sa od nápadu dostaneme k vydaniu knihy. Bolo to celé v čase, keď dcéra Kamilka mala tých trinásť, štrnásť rokov... Písanie popri zamestnaní sa v mojom prípade nedá robiť nejako rýchlejšie...
Ako to vyzerá, pracujete spontánne, napadne vám niečo a hneď si to zapíšete, alebo ste schopný sedieť pravidelne večery nad počítačom?
Píšem vtedy, keď mám čas... Na začiatku bol nápad. Chcel som napísať knihu pre mládež iným štýlom, ale ktorú by si mohli prečítať aj dospelí. Je to príbeh dievčaťa a jeho rodičov zasadený do súčasnosti, so všetkými sociálnymi neistotami... No, aby som sa vrátil k otázke, niekedy píšem v noci, cez víkendy a inokedy si beriem dovolenku, najmä pri rozbehu... V čase redigovania si nechávam na úplné dokončenie aj pol roka, aj viac. Tu bolo špecifické to, že sme chceli, aby sa neopakovali ilustrácie s dejom. Aby text dotvárali, nie dvojili. Stále sa mi zdalo, že sú tam veci, ktoré by som vyškrtol..., ktoré nespĺňajú ten princíp. Niečo bolo však dané zalomením a nešlo hýbať stranami, niekedy sme teda improvizovali. Nebola to klasická práca. Traja sme na tom intenzívne pracovali...
Prvými kritikmi boli deti?
Prvá bola dcéra. Tá to napokon schválila a keď sa pridala manželka, tak to už mohlo vyjsť (smiech). Vlastne aj v rodine som mal dôkaz, že knihu môžu čítať tínedžeri, aj dospelí. Osloviť tínedžerov je dosť náročné.
Kniha získala rôzne ocenenia... Okrem spomínaného White Raven, vlastne „bielej vrany“, sú to Najlepšia a najkrajšia kniha jesene 2011, Zlatý gunár na Kremnických gagoch 2012, Cena Klubu nezávislých spisovateľov...
Ocenenia určite potešia, ale dôležité sú reakcie čitateľov. Ja rád chodím medzi mladých ľudí, je to vždy výzva. Na besedách „zabávačov“ zapojím, nech trochu pracujú aj pre mňa. Keď cítim, že som mladých zaujal, vtedy som najspokojnejší. Lebo súčasní tínedžeri, tí sú nemilosrdní.
Autor: Jana Jurkovičová
Tagy: Juraj Šebesta
Súvisiace články:
Rozhovor: Matkina guráž je spojením hereckej a inscenačnej zručnosti na javisku (11. 4. 2013) Rozhovor: Pre dramaturga a dramatika Petra Pavlaca je dramatizácia próz dobrodružstvom (8. 4. 2013) Rozhovor: Herečka Zuzana Martinková-Znášiková žije na striedačku v Kanade a na Slovensku. (2. 4. 2013) Drotárka Anna Valterová: „ Pokúšam sa živiť nekonvenčným spôsobom“... (25. 3. 2013) Rozhovor: Karol Trnka sníva svoj sen o skutočnosti (17. 3. 2013) Rozhovor: Ján Mistrík hrá v sedemdesiatke, ale podáva výkon štyridsiatnika (12. 3. 2013) Rozhovor: Režisérka a autorka Viera Dubačová: “Rada hľadám, skúmam a odkrývam utajené príbehy... (9. 3. 2013) „Dlh Laholovi je nesplatiteľný“: hovorí Viki Janoušková (9. 2. 2013) Rozhovor: Schopnosť presadiť sa chlapcom nechýba (7. 2. 2013) Rozhovor: Viliam Bokor, človek, ktorému brázdi život divadlo a jeho vôňa (6. 2. 2013)
