Recenzia: 5 chalanov, alebo pohľad dovnútra...

  Asi takto by sa dala skrátka charakterizovať myšlienka predstavenia 5 chalanov, slovinskej autorky Simony Semenič, ktorá za nekonformnosť a nekonvenčnosť predstavenia získala Cenu Slavka Gruma a v roku 2001 aj ocenenie za debut roka. Päť chlapcov, päť herečiek, ktoré sa na chlapcov hrajú a na starom stavenisku naháňajú Spidermana, Iron mana, či súperia o silu Supermana, ktorý má pre každú najväčšiu hodnotu. To by ešte nebol problém, rozprávky, povedzme, filmy tohto druhu sú dnes aj u nás už na dennom poriadku a deti sa s nimi stotožňujú. Problémom je skôr odvrátená strana výchovy dieťaťa, domáce násilie, rasizmus, či odsudzovanie homosexuálnych menšín...Toto všetko sa za hodinku predstavenia dá z hry vyčítať. Ivana Kubáčková, Sandra Palenčárová, Danica Matušová, Elena Kolek-Spaskov a Barbora Zamišková naplnia čas predstavenia tak, že človeku sa nechce ani odísť, donútia ho uvažovať, a mnoho ráz prehodnocovať vlastné bytie, a o tom, myslím, aj divadlo je. O tom, aby si človek uvedomil seba samého, aby v hre našiel neraz východisko zo svojej situácie, našiel svoje rezervy a pravdu...A, tá v tomto predstavení je, krutá, ale aj tá naša. Veď, dnešné deti vyrastajú na Simpsonových či na Furturame...Nie je to totožné, nebol Superman ešte väčšmi za boj proti zlu, keď dnes sa to zlo deťom doslova podsúva? Pohľad do seba by mal v divákovi vzkriesiť onú starú pravdu, že všetko sa na dobré obráti....Ale, je to vôbec ešte možné, keď jeden z chlapcov vytiahne pištoľ, a „akože“ postrieľa kamarátov, keď u druhého je všetko „o pi...“, ďalší zasa všetko vníma ako „odveci“...Nechcem moralizovať, no čo z našich detí raz vyrastie...Nebudeme sa potom za seba musieť hanbiť...?

Autor: Jana Jurkovičová